Havária pri talianskom Sevese, ku ktorej došlo 10. júla 1976, potvrdzuje, že nehody sa môžu stať aj v Európe. Chemička ICMESA vyrábala herbicídny prípravok TCDD na báze dioxínu.
Spomínaná látka skvele zaberala proti burinám, ale jej praktické nebezpečenstvo spočíva v tom, že je neviditeľná a jedovatá aj v úplne minimálnej koncentrácii. Prečítaj si ďalší príbeh z našej série najväčších ekologických katastrof v histórii ľudstva.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobylu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
- Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
- Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
- Príbeh Amazonského pralesa: Od zelenej oázy a pľúc Zeme až po mŕtve územie zdevastované ťažbou a požiarmi
- Problémy so štítnou žľazou, sterilné ženy, impotentní muži. Chemko Strážske je symbolom ekologickej katastrofy na Slovensku
Idylka neďaleko Milána
Seveso je malé talianske predmestské mestečko vzdialené približne 20 kilometrov od slávneho Milána, do ktorého každoročne prúdia aj tisícky slovenských turistov. Málokto však vie, čo sa v tomto neďalekom meste v roku 1976 stalo.
V 70. rokoch minulého storočia tu žilo len približne 17-tisíc obyvateľov a patrilo k tým mestám, ktoré tvorili zmes mestských, obytných a malých poľnohospodárskych oblastí. Neďaleká chemická továreň tu stála tak dlho, že sa nad jej existenciou nikto ani nepozastavoval.
Vlastnila ju ICMESA, dcérska spoločnosť farmaceutického gigantu Hoffman-La Roche, no o jej prevádzku sa starala spoločnosť Givaudan. Závod vo veľkom vyrábal 2,4,5-trichlórfenol, ktorý sa používa pri výrobe kozmetiky a liečiv.
Toxický plyn nad mestom
V sobotu 10. júla 1976 popoludní, keď sa obyvatelia Sevesa a okolia starali o svoje záhrady, vybavovali pochôdzky alebo sledovali svoje deti, ako sa hrajú, sa jedna z budov v chemickom závode nebezpečne rozpálila. To následne spôsobilo zvýšenie teploty a tlaku v jednej z nádrží.
Ľudia boli na drobné úniky zo závodu zvyknutí, no nevedeli si ani len predstaviť, čo ich čaká. Keď totiž teplota dosiahla kritickú úroveň, tlakový ventil doslova odpálilo a do vzduchu unikol oblak toxického plynu obsahujúceho hydroxid sodný, etylénglykol a trichlórfenát sodný.
Ten začal byť unášaný nad celou oblasťou Sevesa a obsahoval odhadom 15 až 30 kilogramov TCDD, technicky známeho ako 2,3,7,8-tetrachlórdibenzodioxín. Možno sa to nezdá ako veľa, no meraná koncentrácia v ovzduší sa zvýšila viac ako 166-krát. K tomu treba pripočítať ďalších zhruba šesť ton toxických plynov.
To stačilo na plošnú kontamináciu územia s rozlohou 18 kilometrov štvorcových, kde sa okrem Sevesa nachádzali aj mestá Meda, Desio, Cesano Maderno, Barlassina a Bovisio-Masciago, spolu so 120 tisíc obyvateľmi. V priebehu prvých hodín bolo viac ako 37-tisíc z nich priamo vystavených bezprecedentným úrovniam dioxínu.
Čo je TCDD?
Ide o jeden typ dioxínu z rodiny chemických zlúčenín, ktoré sú vedľajším produktom priemyselných činností, ako je bielenie drevnej buničiny, spaľovanie odpadu a chemická výroba. Dioxín je v malom množstve prítomný aj v herbicíde Agent Orange, ktorý sa používal počas vojny vo Vietname.
Dioxíny sa nazývajú aj perzistentné organické znečisťujúce látky, pretože ich rozklad v prostredí trvá dlho. Je všeobecne uznávaný ako karcinogén a môže spôsobiť reprodukčné, imunitné a vývojové účinky u cicavcov. Výsledkom dlhého vystavenia vzniká u človeka chlorakné, závažné kožné ochorenie pozostávajúce z lézií.
Reakcia bola rýchla, no nedostatočná
Ku cti zamestnancom chemičky slúži, že prvotný zásah bol v rámci možností pohotový a príčina celej havárie bola odstránená už v priebehu necelých 20 minút od nehody. Horšie to už bolo s reakciou vedenia továrne. Fakt, že pri havárii unikol do ovzdušia aj ten najjedovatejší zo sedemnástich možných druhov dioxínu, si pre seba predstavení spoločnosti nechali 17 dní.
V priebehu prvých hodín po uvoľnení plynu bolo už viac ako 37-tisíc ľudí v oblasti vystavených vysokým úrovniam dioxínu. Prvé však trpeli zvieratá. Mesto zaplavili mŕtve tvory na čele so sliepkami a králikmi chovanými na potravu. Keďže dioxín sa hromadí v tukovom tkanive a väčšina expozícií ľudí pochádza z požitia týchto živočíšnych tukov, mnohé museli byť následne zabité.
Odhaduje sa, že do roku 1978 bolo zabitých až 80-tisíc zvierat, aby sa vyhlo ľudskej konzumácii. Napriek vystaveniu vysokým hladinám dioxínov trvalo niekoľko dní, kým ľudia začali pociťovať počiatočné účinky. V tom čase už 193 ľudí utrpelo ťažkú otravu spojenú s kožnými léziami a chlorakné a muselo byť bezodkladne hospitalizovaných.
Kruté následky
V rôznej miere závažnosti potom bolo toxickými látkami zasiahnutých 1 600 ľudí. Keď už začínalo byť jasné, že vo vzduchu je problém, spoločnosť priznala, čo sa stalo a úrady okamžite začali evakuovať oblasť. Reakcia na nehodu však bola široko kritizovaná ako pomalá a zbabraná. Aj samotná evakuácia zabrala niekoľko dní.
Súdy s predstaviteľmi spoločnosti sa ťahali dlhé roky a výsledné tresty boli v podstate smiešne. Na druhej stane katastrofa priniesla možnosť na viaceré štúdie, ktoré odhalili, že ľudia a deti narodené v tejto oblasti mali problémy so štítnou žľazou, nadmernú úmrtnosť na kardiovaskulárne a respiračné ochorenia a tiež bol zistený nadbytok prípadov cukrovky. Chlapci mali menej spermií, ako je priemer.
Okrem evakuácie ľudí a zabitia hospodárskych zvierat bolo nutné kompletne zlikvidovať aj úrodu, aby sa nič nedostalo do spotredbného reťazca. Či sa to však skutočne podarilo, je otázne.
Vražda a klamstvá
Tu však príbeh nekončí. 5. februára 1980 bol Paolo Paoletti (riaditeľ výroby v ICMESA) zastrelený v Monze členom talianskej radikálnej ľavicovej teroristickej organizácie Prima Linea. Na konci rovnakého roka nakoniec Taliansko a spoločnosť dosiahli dohodu o kompenzácií, ktorá rátala so sumou 20 miliárd lír (približne 674 miliónov eur).
Keď sa začalo s čistením, na jar 1982 bola vybraná firma, ktorá mala odpad zneškodniť. Aj keď notár čestne prehlásil, že sudy boli zlikvidované schváleným spôsobom, televízna reportáž na Télévision Suisse Romande odhalila, že sudy smerovali do Saint-Quentin v severnom Francúzsku, kde zmizli.
Neskôr sa podarilo objaviť 41 sudov na nepoužívanom bitúnku v Anguilcourt-le-Sart, dedine v severnom Francúzsku. Kritika samotnej katastrofy aj vysporiadania sa s jej následkami sa stala motívom pre novú bezpečnostnú smernicu Európskej únie o prevádzke chemického priemyslu, ktorá zároveň nesie rovnomenný názov mesta, kde sa stala.
