Ekologické katastrofy sa v priebehu desaťročí vyskytli v takmer každom kúte našej planéty. Medzi tie najznámejšie bezpochyby patrí smutný príbeh Aralského jazera či ekologické peklo v podobe toxickej skládky pod americkým Love Canal.
Dnes ti predstavíme ďalší príbeh katastrofy, ktorá na dlhé roky ovplyvnila časť Japonska a vo výsledku usmrtila stovky nevinných ľudí, ktorý doplatili na toxický odpad. Ten sa postupne premenil na zákernú vraždenú chorobu, pred ktorou sa zachránil len zlomok infikovaných.
Všetko začalo otvorením chemickej továrne
Vráťme sa však úplne na začiatok, konkrétne do roku 1908, kedy spoločnosť Chisso Corporation otvorila v mestečku Minamata chemickú továreň. Na začiatku vyrábala hnojivá, neskôr produkovala acetylén, kyselinu octovú či vinylchlorid.
Odpad z výroby z továrne odvádzali odpadovou vodou do Minamatského zálivu, čím závod vo veľkom poškodzoval životné prostredie. Rybárčenie v oblasti začalo prudko klesať a spoločnosť bola nútená niekoľkokrát vyplácať náhrady škôd.
V oblasti absentoval iný priemysel a aj samotné mesto vo veľkom ťažilo z obrovského zamestnávateľa, v ktorom pracovala viac ako štvrtina miestnych. Továreň ešte v roku 1932 začala s produkciou acetaldehydu. Prvý rok ho bolo cez 200 ton, v roku 1960 však už cez 45-tisíc.
Pri chemickej reakcii sa ako katalyzátor používal síran ortutnatý. Neskôr ako kokatalyzátor (taký katalyzátor, ktorý sa dá použiť spoločne s inými katalyzátormi, pozn. red) používali namiesto oxidu manganičitého sulfid železnatý. Vedľajšie reakcie vyprodukovali malé množstvo organických zlúčenín ortuti, predovšetkým metylortuť. Táto vysoko toxická zlúčenina sa do Minamatského zálivu dostávala od výmeny kokatalyzátoru v roku 1951 až do roku 1968. A tu vznikol problém s obrovskými následkami.
Prípady sa začali množiť
Päťročné dievča bolo 21. apríla 1956 vyšetrené v podnikovej nemocnici spoločnosti Chisso v Minamate. Medzi príznaky patrila ťažká chôdza, ťažkosti pri reči a kŕče. Od dva dni neskôr začala jej mladšia sestra vykazovať rovnaké príznaky a bola tiež hospitalizovaná.
V okolí ich domu sa tiež začali množiť podobné prípady. Lekári preto prešli dom od domu a našli ďalších osem postihnutých. Riaditeľ nemocnice začiatkom mája ohlásil prepuknutie „epidémie neznámej choroby, ktorá postihuje centrálnu nervovú sústavu”. Bol to prvý oficiálny záchyt Minamatskej choroby.
Zatiaľ, čo pokračovalo vyšetrovanie príčiny choroby, miestni si začali všímať podivné správanie zvierat. Tvrdili, že mačky trpia „neko odori byō“ - mačacou tancujúcou chorobou. Tie totiž dostávali kŕče, besneli a nakoniec umreli. Situácia sa začala zhoršovať po tom, čo z morského dna vymizli riasy, mŕtve ryby plávali na vode a vrany padali strmhlav k zemi.
Choroba sa rozvíjala bez varovania a pacienti sa sťažovali na stratu citlivosti rúk a nôh. Nedokázali uchopiť malé predmety alebo zapnúť gombíky. Pri behu či chôdzi sa potkýnali, hlas sa im menil a mali problémy so zrakom, sluchom a s prehĺtaním.
Vysoká úmrtnosť
Spravidla sa príznaky zhoršovali - nasledovali silné kŕče, kóma a nakoniec smrť. Úmrtnosť dosiahla alarmujúcich 35 percent. Pre porovnanie, úmrtnosť na koronavírus sa pohybuje okolo dvoch percent. Vedci si začali všímať, že infikovaní pochádzajú z pobrežia a prevažne rybárskych rodín.
Tie sa zväčša živili hlavne rybami a mäkkýšmi, zbytky sa potom dávali mačkám. Neskôr teda odborníci prišli so zásadným vyhlásením - choroba je spôsobená otravou ťažkým kovom, ktorý sa do ľudského tela dostáva potravou z vody. Keď sa potvrdila súvislosť, všetci upreli zrak na obrovské odpadové vody z továrne Chisso.
Tu však príbeh ani zďaleka nekončí. Spoločnosť odmietla všetky obvinenia a odpad namiesto prístavu Hyakken začala odvádzať do rieky Minamata. Výsledkom bol masívny úhyn rýb a rozšírenie znečistenia na ešte väčšiu plochu Jacuširského mora.
Spoločnosť kryl ešte aj štát
Chemička nespolupracovala a odmietla výskumníkom posunúť údaje o výrobe. Najhoršie na tom je, že aj Ministerstvo zahraničného obchodu a priemyslu a Japonská asociácia chemického priemyslu mali záujem na tom, aby továreň naďalej vyrábala a preto financovali výskum alternatívnych príčin ochorenia.
Nakoniec však bolo v roku 1959 nariadené, aby Chisso odviedla odpadovú vodu späť do Hyakkenu a nainštalovala čistiaci systém. Prezident firmy dokonca pri otvorení demonštroval nezávadnosť vody v čističke tým, že vypil pohár takejto vody. V skutočnosti odpadové vody z výroby acetaldehydu neprechádzali čistiacim systémom a spoločnosť dobre vedela, že obsahujú ortuť a spôsobujú chorobu.
Svedectvo podané v neskoršom súdnom procese potvrdilo, že Chisso vedela, že čistička je absolútne neúčinná. V hlavách väčšiny ľudí bol však problém vyriešený. Zlom však nastal po niekoľkých rokoch, kedy vedci skúmali znečistenie Jacuširského mora a zistili mimoriadne vysoké hodnoty ortuti vo vlasoch ľudí. Znečistenie sa šírilo a s ním aj choroba.
Šírenie pokračovalo
Na pobreží sa vo veľkom začala vyskytovať detská obrna. Symptómy obrny sa zhodovali s mozgovou obrnou, no matky žiadne príznaky nemali. Práve fakt, že sa deti narodili až po prepuknutí choroby a nikdy nejedli kontaminované ryby, priviedol matky k presvedčeniu, že ich deti nie sú postihnuté.
Vtedy sa ešte odborníci domnievali, že placenta chráni plod pred toxínmi v krvi, čo síce platí pre väčšinu toxínov, ale nie pre metylortuť. Vtedy nebolo známe, že placenta funguje práve opačne: matkinu krv zbavuje metylortuti a tá sa následne koncentruje v plode.
Minamatská choroba prepukla znovu v roku 1965, tentoraz na brehoch rieky Agana v prefektúre Niigata. Znečisťovateľom bola továreň patriaca konglomerátu Showa Denko, ktorá užívala ortuťový katalyzátor podobný tomu v Minamate. Od jesene 1964 do jari 1965 začali besnieť mačky. Netrvalo dlho a objavili sa aj chorí s rovnakými príznakmi, ktoré mali prví pacienti pred rokmi.
Ľudia žili dostatočne ďaleko od továrne, aby k nej nemali vybudovaný žiadny nadštandardný vzťah, a preto do troch rokov podali žalobu. Práve vďaka tomu sa otvorilo aj vyšetrovanie v Minamate a mnoho ľudí sa dočkalo spravodlivosti.
Ekologická katastrofa pomohla demokratizácii
Podľa amerického špecialistu na japonské dejiny, profesora Timothyho S. Georgea, sa zdá, že sprievodné ekologické protesty pomohli demokratizácii Japonska. Správy o prvých prípadoch boli potlačené a obetiam neboli priznané žiadne práva a nebola im poskytnutá žiadna náhrada. Namiesto toho boli postihnutí kvôli nevedomosti vylúčení zo svojej komunity, pretože sa ostatní ľudia obávali, že choroba je nákazlivá.
Ľudia, ktorí boli priamo zasiahnutí znečistením Minamatského zálivu, sa spočiatku nemohli zúčastňovať na akciách, ktoré by ovplyvnili ich budúcnosť. Z debaty boli vylúčené obete, rybárske rodiny a zamestnanci spoločnosti. Pokrok nastal, keď obete z Minamaty konečne mohli prísť, aby o záležitosti diskutovali. Tým povojnové Japonsko urobilo malý krok k demokracii.
Pokiaľ ťa príbeh ekologickej katastrofy v Minamate zaujíma a chceš sa dozvedieť viac, minulý rok vznikol film s jednoduchým názvom Minamata. Hlavnú úlohu si strihol Johnny Depp a ide o snímku, ktorú len pred nedávnom sám uviedol na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.
