Veľké katastrofy sa svetovým metropolám poväčšine vyhýbali. Londýn je však smutnou výnimkou. V roku 1666 značnú časť mesta zdevastoval obrovský požiar a pripravil štvrť milióna ľudí o strechu nad hlavou. Okrem toho sa obyvatelia naprieč históriou museli popasovať s morom, občianskou vojnou či vzdušným bombardovaním.
Jedna udalosť je však neprávom prehliadaná. Od jej vypuknutia pritom tento rok uplynie len 69 rokov a mala zásadný vplyv na budúcu ochranu životného prostredia.
Mrazy a toxický kokteil
Zima v roku 1952 bola neobyčajne chladná, a to aj na britské pomery. Londýnčania preto začali spaľovať omnoho viac uhlia, aby sa udržali v teple. Už tu však vznikol prvý problém, ktorý naštartoval sériu tragických udalostí. Ľudia museli kúriť brakovým hnedým uhlím so zvýšeným oxidom siričitým v dyme, pretože kvalitné čierne sa väčšinou vyvážalo na zaplatenie dlhov z druhej svetovej vojny.
Situácii nepomohlo ani to, že mesto malo hneď niekoľko veľkých uholných elektrární (Fulham, Battersea, Bankside, Greenwich, Kingston), ktoré vo veľkom prispievali k znečisteniu. Podľa britského Met Office bolo do ovzdušia počas smogového obdobia emitovaných každý deň tisíc ton častíc dymu, 140 ton kyseliny chlorovodíkovej, 14 ton zlúčenín fluóru a 370 ton oxidu siričitého, ktoré mohli byť premenené na 800 ton kyseliny sírovej.
Podľa neskorších výskumov sa dokonca ukázalo, že systémy na predchádzanie znečistenia v elektrárni Battersea ešte viac zhoršovali kvalitu ovzdušia. K tomu všetkému treba pripočítať ostatnú priemyselnú výrobu, dym z vozidiel, parných lokomotív a naftových autobusov, ktoré v tom čase nahradili električkový systém dopravy.
Hmla nad mestom
Relatívne objemná veľkosť kvapiek vody v londýnskej hmle umožňovala produkciu síranov bez toho, aby kyslosť kvapaliny stúpala dostatočne vysoko na zastavenie reakcie, a aby sa výsledná zriedená kyselina zahustila, keď bola hmla vypálená slnkom.
Často vznikala „Pea soup fog”, veľmi hustá, žltkastá, nazelenalá alebo načervenaná hmla spôsobená znečistením ovzdušia, ktoré obsahuje častice sadzí a jedovatý oxid siričitý. Luke Howard, priekopník v štúdiách mestskej klímy, publikoval v rokoch 1818-1820 The Climate of London, v ktorom používa výraz „mestská hmla“ a popisuje efekt tepelného ostrova, ktorý sústredil akumuláciu smogu nad mestom.
Rok 1952 však priniesol niečo, s čím sa dovtedy nerátalo. 4. decembra sa nad bezveterným Londýnom usadila tlaková výš. Tá spôsobila teplotnú inverziu so studeným stagnujúcim vzduchom uväzneným pod vrstvou teplého vzduchu. Táto kombinácia nasledujúci deň vytvorila toxickú „Pea soup fog”, do ktorej sa ponorilo celé mesto.
Kolabujúca doprava a smog v interiéroch
Aj keď boli Londýnčania na hmly zvyknutí, postupne začali zisťovať, že niečo nie je v poriadku. V dôsledku viditeľnosti len na pár metrov najprv skolabovala automobilová doprava a postupne sa k nej pridala aj verejná (s výnimkou metra). Záchranné zložky boli nútené odstaviť sanitky, takže do nemocníc museli ľudia chodiť pešo.
Zrušené boli vonkajšie športové podujatia a smog bol tak hustý, že presakoval aj dovnútra. Z toho dôvodu museli okamžite prerušiť koncerty a filmové projekcie. Smog dokázal vyplniť priestor až tak, že v kinosále nebolo vidieť na plátno. V niektorých častiach mesta bolo vidieť približne na meter.
Respirátory na ochranu pred smogom mali iba tí ľudia, ktorí poznali nejakého chemika, ochotného ich predať. Riskantné bolo aj vyjsť z domu, pretože si ľudia nevideli pod nohy a mohli sa ľahko zraniť. V noci sa situácia ešte viac zhoršila, pretože pouličné osvetlenie neposkytovalo takmer žiadne svetlo.
To všetko viedlo k nárastu kriminality. Zlodeji s maskami prepadávali ľudí na ulici a vlámali sa do domov bez toho, aby ich vôbec niekto mohol vidieť. Zvýšil sa aj nápor ľudí v nemocniciach, no celomestský chaos prekvapivo nenastal. Mohol za to hlavne fakt, že Londýnčania boli na hmlu ako takú jednoducho zvyknutí. Smogová hmla sa akoby zázrakom rozplynula 9. decembra po rýchlej zmene počasia.
Tisíce zbytočný obetí
Až nasledujúce týždne ukázali mrazivé rozmery tejto toxickej udalosti. Podľa štatistík lekárskych služieb zomrelo v priebehu pár dní priamo na smogovú hmlu približne 4-tisíc ľudí. Išlo o veľmi mladých, prípadne starších ľudí, ktorí už mali nejaké ťažkosti s dýchaním.
Politik Marcus Lipton prišiel dva mesiace so štatistikami, ktoré ukazovali 6-tisíc obetí, pričom ďalších 25-tisíc Londýnčanov v tom čase muselo poberať nemocenské dávky pre práceneschopnosť. Týmto to však ani zďaleka neskončilo. Úmrtnosť zostala zvýšená aj niekoľko mesiacov po hmle.
Predbežná správa, ktorá nebola nikdy dokončená, tvrdila, že úmrtia spôsobila chrípková epidémia. Dôkazy však ukázali, že chrípka môže iba za zlomok úmrtí. Väčšina z nich bola spôsobená infekciami dýchacích ciest, hypoxiou (nedostatok kyslíku) a následným upchatím dýchacích ciest hnisom v dôsledku pľúcnych infekcií spôsobených smogom.
Udalosti sa venovala aj jedna z epizód populárneho seriálu The Crown:
Novšie výskumy ukazujú, že smog zabil približne 12-tisíc ľudí a spôsobil zdravotné problémy rôzneho rozsahu u ďalších 100-tisíc. Táto ekologická katastrofa však bola aj na niečo dobrá. Environmentálna legislatíva od roku 1952, ako napríklad zákon o City of London z roku 1954 a zákony o čistom ovzduší z roku 1956 a 1968, viedla k zníženiu znečistenia ovzdušia.
Ľudia dostávali rôzne finančné stimuly, aby kúrili ekologickejšími alternatívami. Spočiatku to síce nefungovalo podľa predstáv a v roku 1962 Londýn postihla opäť smogová hmla, no s pribúdajúcimi rokmi sa situácia mnohonásobne zlepšila. Teda samozrejme až do momentu, kedy veľkomestá nezačalo trápiť znečistenie spôsobené smogom z automobilov.
