História ľudstva si pamätá veľké množstvo katastrôf, ktoré spôsobila neopatrnosť, šetrenie na bezpečnosti a nedostatok kvalifikovaného personálu. Keď dôjde k najhoršiemu, pár minút často zmení oblasť na dlhé desiatky rokov.
V jubilejnej desiatej časti nášho seriálu Najväčšie ekologické katastrofy sme sa pozreli na udalosti v mexickom San Juanicu. Tie priniesli jednu z najsmrteľnejších priemyselných katastrof vo svetovej histórii.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobylu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
- Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
Nádrže boli takmer úplne plné
V mestečku San Juanico severne od Mexico City sa v roku 1984 nachádzal gigantický skladovací a distribučný terminál skvapalneného ropného plynu (LPG). Ten patril multištátnemu podniku Petroleos Mexicanos (PEMEX) a pokrýval tretinu zásob najľudnatejšieho mesta Severnej Ameriky, ktorá bola uložená v 54 veľkých nádržiach naplnených zmesou propánu a butánu.
Tri rafinérie denne zásobovali zariadenie skvapalneným plynom. Závod sa plnil zo 400 km vzdialenej rafinérie, keďže predchádzajúci deň bol takmer prázdny. Dve veľké gule a 48 valcových nádob boli naplnené na 90 % a 4 menšie gule na 50 %.
Niekoľko rokov všetko fungovalo viac-menej tak, ako malo, no celému komplexu chýbalo to najdôležitejšie - sofistikovaná schopnosť detekcie plynov. Keď si 18. novembra 1984 obyvatelia líhali do postelí, nikto z nich ešte netušil, že obrovský terminál sa premení na ohnivé peklo, ktoré bude pre mnohých tým posledným, čo v živote uvidia.
Po prebudení netušili, čo sa deje
Skoro ráno, len pár minút po pol šiestej zaznamenali vo velíne a potrubnej čerpacej stanici pokles tlaku. Pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia nedokázali operátori identifikovať príčinu, ktorou bolo prasknuté potrubie medzi jednou guľovou nádržou a valcami. Veľký oblak plynu sa pomaly blížil k západnému koncu areálu, kde v spaľovacej jame pálili odpadový plyn.
Keď sa stretli, nastal mohutný výbuch, ktorý zobudil miestnych obyvateľov. „Mama mi povedala, že ak sa budem správať zle, pôjdem do pekla a... že na tom mieste zhoria tí, čo sa správajú zle. Keď došlo k prvému výbuchu... Nevinne som si myslel, že som už v pekle kvôli vysokej horúčave,“ povedal mechanik García Domínguez, ktorý mal v tom čase 16 rokov.
Ľudia po prebudení nevedeli, čo sa deje. Okná boli rozbité aj niekoľko kilometrov od terminálu a na mnohých domoch popraskali steny. Nie každý mal auto, a tak sa mnohí vydali pešo po koľajniciach smerom k Mexico City. „Ľudia hovorili, ‘toto je koniec sveta‘,“ spomína Elvira Castro Vazquéz. Príchodu záchranných zložiek bránil dopravný chaos, ktorý narastal, keď sa miestni obyvatelia snažili z oblasti uniknúť.
Ohnivé peklo
Po prvej explózii nasledovala séria ďalších, pretože postupne vybuchovali všetky nádrže. V čase katastrofy obsahovali 11-tisíc metrov kubických zmesi propánu a butánu. Intenzívny požiar bol živený plynom unikajúcim z výbuchom poškodených nádrží. Keď explodovali dve najväčšie nádrže, seizmické prístroje zaznamenali 5,0 Richterovej stupnice. Pre lepšiu predstavu, najsilnejšie a najničivejšie zemetrasenie s epicentrom na Slovensku bolo 28. júna 1763 pri Komárne a malo hodnotu 6,3.
„Našťastie dom mojich rodičov bol ďaleko od miesta výbuchov, ale keď som vyšiel na ulicu, mal som pocit, že mi horí tvár od plameňa ohňa,“ spomína García Domínguez. „Bolo tam veľa dymu a bolo vidieť, ako padá popol, ako keby pršal. To teplo bolo neznesiteľné, nemohli sme dýchať“ dodal.
Čoskoro sa ukázalo, že táto katastrofická udalosť bola nielen najhoršou zaznamenanou LPG nehodou, ale aj jednou z najhorších priemyselných katastrof na svete. Mesto pozostávalo najmä z jednoduchých jednoposchodových betónových domov s plechovou strechou. Aj preto bolo totálne zdevastované silnými vlnami, lietajúcimi úlomkami a smrtiacou ohnivou búrkou.
Spoločnosť odmietala zodpovednosť za nehodu
Odhady hovoria o 500 až 600 obetiach, no nie sú presné, pretože väčšina mŕtvych zhorela v čase ohnivého pekla. Len 2 percentá zo spálených tiel sa podarilo preukázateľne identifikovať. Počty zranených sa šplhajú až k 7-tisícom. Pri katastrofe bolo úplne zničených takmer 150 domov.
PEMEX sa k celej nehode postavil tak, ako väčšina spoločností pri veľkých katastrofách - štýlom „toto nie je naša zodpovednosť“ sa snažila naznačiť, že za nehodu nemohla jej vlastná nedbanlivosť, ale výbuch v neďalekej továrni.
V decembri 1984 však federálna kancelária generálneho prokurátora rozhodla, že spoločnosť musí prevziať zodpovednosť za výbuchy a zaplatiť odškodné obetiam. Niektorí ľudia však tvrdili, že nikdy nedostali ani jediné peso, aj keď mali popáleniny alebo ich domovy boli poškodené výbuchmi či následným požiarom. Oblasť zostala na dlhé roky totálne zdevastovaná.
„Nikdy som už nepočul o takejto tragédii. Pamätám si, že zemetrasenie [v Mexico City] nasledujúci rok bolo zničujúce, ale zoči-voči sile prírody nemôžete veľa urobiť. Ale keď hovoríme o ľudských chybách, vtedy pociťujete väčší hnev,“ dodáva Elvira Castro Vazquéz.
