Explózia v atómovej elektrárni v Černobyle je synonymom ekologickej katastrofy v Sovietskom zväze. Rozhodne však nebola jediná. Jedna rozmermi porovnateľná sa udiala aj o viac ako 2300 kilometrov ďalej. Aj v tomto príbehu hrá hlavnú úlohu chamtivosť.
Plán, ktorý všetko zmenil
Aralské jazero, svojho času nazývané aj Aralské more, bolo pred sto rokmi štvrtým najväčším jazerom sveta. Rozprestieralo sa na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu a pôvodne malo cez 66-tisíc kilometrov štvorcových (pre porovnanie, rozloha Slovenska je o takmer 17-tisíc kilometrov menšia).
Do jazera vtekali rieky Syrdarja a Amudarja a ľudia na pobreží sa venovali rybolovu. Všetko sa zmenilo po tom, ako Stalin v druhej polovici 40. rokov navrhol Veľký plán premeny prírody. Ten bol reakciou na veľké sucho v roku 1946, ktoré spôsobilo veľký hladomor o rok neskôr.
Súčasťou gigantického plánu sa stali aj rieky napájajúce Aralské jazero. Odklonili ich do púšte s cieľom pestovať melóny, ryžu, obilniny a biele zlato – bavlnu. To sa sčasti vydarilo a Uzbekistan bol v roku 1988 najväčším vývozcom bavlny na svete, pričom aj dnes je pre krajinu hlavným vývozným artiklom.
Jazero považovali za chybu prírody
Rozsiahle budovane zavlažovacích kanálov rýchlo napredovalo, no väčšina z nich bola urobených neodborne. Množstvo vody presakovalo alebo sa rovno odparilo. To bol však len jeden problém. Aralské jazero sa začínalo viditeľne zmenšovať.
V rokoch 1961 – 70 klesla hladina vody o 20 centimetrov ročne, v 80. rokoch to už bolo takmer 90 centimetrov. Sovieti však, na rozdiel od domácich, neboli vôbec prekvapení. Experti dokonca považovali jazero za chybu prírody a tvrdili, že by sa odparilo tak či tak.
“Nikto na nižšej úrovni by si netrúfol povedať čo i len slovo, ktoré by bolo v rozpore s tými plánmi, aj keď to bolo osudové rozhodnutie pre zánik Aralského jazera,“ povedal Aleksandr Asarin z Inštitútu hydroprojektov.
Zánik bol neodvratný
Jazero sa zmenšilo na približne 40 percent svojej pôvodnej rozlohy a objem vody klesol na pätinu. Do roku 2003 Hladina klesla o 22 metrov a pobrežie ustúpilo o viac ako 150 kilometrov. Mesto Aralsk teda nielenže prišlo o prístav, ale nie je z neho ani len vidieť vodnú hladinu.
Do jazera pritekal nedostatok vody, ktorá sa rýchlo odparovala a narastalo aj znečistenie oblasti. Mohli za to testy biologických zbraní, ale aj zvýšenie slanosti vody, ktoré 2,5 násobne presahovalo hodnoty oceánov. Spôsobili to pesticídy a hnojivá, ktoré rieky do oblasti prinášajú.
Jazero sa rozpadlo na niekoľko častí, uhynulo v ňom všetko živé a jeho okolie sa premenilo na gigantickú soľnú púšť. Vietor roznáša soľ do širšieho okolia a ničí bavlníkové plantáže. Vysoko znečistená voda sa podpísala aj pod zhoršené zdravie obyvateľstva.
V krvi a materskom mlieku sa našli toxické chemikálie spojené s používaním pesticídov a v oblasti sa rodí až päťkrát viac detí s abnormalitami ako v európskych krajinách. Okrem toho majú pri narodení nízku hmotnosť. Veľkým problémom v oblasti je aj chudoba.
Nádej na lepšie zajtrajšky
Kazachstan odmietal pripustiť úplný zánik jazera, a preto sa vláda v roku 2003 rozhodla zachrániť jeho severnú časť. Za pomoci Svetovej banky sa podarilo vybudovať trinásť kilometrov dlhú a desať metrov vysokú priehradu.
Koncentrácia soli v oblasti sa znížila a do jazera sa vrátilo ekonomicky významné množstvo rýb. Vzdialenosť vodnej plochy sa od mesta Aralsk znížila zo 100 na 25 kilometrov a miestni veria, že časom sa z neho opäť stane prístav.
Úplne odlišný príbeh ale píše južná uzbecká časť jazera. Tá je braná ako stratená a očakáva sa, že v priebehu nasledujúcich rokov úplne zanikne. Uzbekistan nemá záujem obmedziť využívanie rieky Amudarja pre zavlažovanie bavlny. Aby toho nebolo málo, na dne jazera ťaží plyn a hľadá ropu.
Kultúrne odkazy
Pokiaľ ťa príbeh jazera zaujal a chceš sa o ňom dozvedieť viac, môžeš si pozrieť film Psy z roku 1989, ktorý vznikol v meste duchov neďaleko jazera. V roku 2012 vznikol dokument From the glaciers to the Aral Sea, ktorý zobrazuje situáciu v oblasti. Nájdeš ho zadarmo na YouTube.
O dva roky neskôr nakrútil režisér Po Powell veľkú časť videoklipu na pieseň Louder than Words od skupiny Pink Floyd práve v blízkosti pozostatkov Aralského mora, priamo na hranici medzi Kazachstanom a Uzbekistanom.
