Keď ste prišli prvýkrát na Papuu Novú Guineu, čo vás tam na vzhľade ľudí najviac prekvapilo? pýta sa Silvie Jurečková z portálu iDnes.
Najväčšou výzvou pre mňa bolo rozpoznať jedného od druhého. Rozpoznávanie tváre je naučená zručnosť, a tak to bolo spočiatku naozaj náročné. Po večeroch som sa tam učil, ako sa kto volá a čo má na sebe. Našťastie sa tam veľmi neprezliekajú. (smiech) Je to podobné, ako keď my máme problém rozpoznať napríklad Ázijcov. Dnes mi to ale problémy nerobí.
Ľudí, ktorých poznám už dlho, spoznám aj na starých fotkách, keď mali napríklad pätnásť. Hoci im je dnes napríklad päťdesiat. Ale vo všeobecnosti to, čo poznáme z literatúry ohľadne ich vzhľadu a tela, je väčšinou už dávna minulosť. Papua ako ostrov zostáva aj naďalej kultúrne veľmi pestrá, ale mnohé zvyky sa už nepraktizujú. Aj keď tam samozrejme existovali najrôznejšie spôsoby a formy zaobchádzania s ľudským telom, pre nás niekedy až veľmi bizarná interpretácia toho, ako nám telo funguje.
Napríklad?
V rade kultúr napríklad existovala ritualizovaná homosexualita, keď verili, že aby chlapec dospel v dospelého muža a bol schopný uzavrieť sobáš a mať deti, musí prejsť homosexuálnymi iniciačnými rituálmi. Veľa rokov svojho života preto strávil v dome mužov. Nebudem zachádzať do detailov, ale jednoducho tam predpokladali, že na rozdiel od dievčat nie sú chlapci schopní dospieť bez tohto rituálneho zásahu. Oproti tomu u dievčaťa si človek všimne, že sa začnú formovať sekundárne pohlavné znaky.
Takže vzali napríklad dvanásťročného chlapca a niekoľko rokov ho dospelí muži zneužívali?
Oni by to neinterpretovali ako zneužívanie. Boli presvedčení, že týmto spôsobom zaisťujú medzigeneračnú transmisiu, teda prenos spermií. Že tí chlapci to nevedia a dospelí ich to musia naučiť. Výsledkom bol dospelý chlap, ktorý sa ožení a má deti, pretože inak bola homosexualita tabu. Tí chlapci boli oveľa mladší, iniciácia tam začínala okolo siedmich ôsmich rokov. Avšak zásahom koloniálnych misionárov tento rituál zanikol.
V akej dobe to bolo bežné?
Gilbert Herdt, americký antropológ, u nich robil výskum ešte v 60. rokoch 20. storočia a dlhú dobu o tom nevedel. Dané kultúry boli zrejme potomkami nejakej migračnej vlny, pretože sa ritualizovaná homosexualita vykonávala na mnohých miestach na juhu ostrova.
Krátko potom prišli misionári, začala školská výučba, ľudia začali chodiť pracovať do miest a zrazu zistili, že inde sa tieto rituály nepraktizujú. Im to kultúrnu logiku dávalo, ale vo chvíli, keď sa vystavíte inému svetonázoru, vám to môže ten váš pokrútiť. Podobne bolo z nášho pohľadu bizarné, že na vulkanickom ostrovčeku Vokeo muži menštruovali.
Ako to myslíte?
Boli tam presvedčení, že pri akomkoľvek kontakte muža so ženou dochádza k rituálnej nečistote, ktorú si navzájom spôsobujú akoukoľvek vzájomnou spoluprácou. Napríklad keby spolu varili, upratovali dom alebo mali sexuálny kontakt. Tej rituálnej nečistote hovorili reka reka. Prejavuje sa tým, že človeku začne byť chladno, čo je v trópoch celkom problém.
Je to jednoducho známka toho, že je niečo v neporiadku. A Vokeovia verili, že je to život ohrozujúce. Boli presvedčení, že ženy majú prirodzený prostriedok, ako sa rituálne nečistoty zbavovať, a to počas menštruácie. Keď to potom prišlo na muža, akonáhle im bolo chladno, jednoducho začali tiež menštruovať.
Ako to robili?
Učili to chlapcov už od raného veku, pretože verili, že rituálna nečistota sa na nich prenáša aj z matky dojčením. Takže začínali tým, že im vykonávali skarifikáciu jazyka. To znamená, že im narezávali jazyk, aby chlapci krvácali (slovo skarifikácia je odvodené z angličtiny, kde scar znamená jazva, pozn. red.). A keď boli dospelí, narezávali si penis, potom odišli do menštruačných chatrčí a po nejakej dobe sa zase vrátili do normálneho života.
Nerobili to pravidelne, iba keď začali pociťovať chlad a mali pocit, že by mohli umrieť. Vokeovia boli v tomto výnimkou, na Novej Guinei boli spoločnosti väčšinou mužsky orientované, s mužskými kultmi, často tajnými. Dnes sa tam ženy emancipujú, majú vlastné združenie, spoločnosť sa mení. Ale predtým mali naozaj v mnohých spoločnostiach predstavu, že je žena znečisťujúca. Menštruujúcich mužov napokon poznáme aj z Európy, takzvané púšťanie zlej krvi nebolo nič iné ako ritualizovaná menštruácia.
Čo je púšťanie zlej krvi?
Že sa narezávali žily, keď boli ľudia chorí, a nechali ich krvácať, aby sa uzdravili. Takto sa mali zbaviť „pokazenej“ krvi. Každá spoločnosť jednoducho s telom zaobchádza inak, kladie naň iné nároky. Líši sa aj to, akým spôsobom telu rozumieme alebo ako máme vyzerať. Napríklad my žijeme v spoločnosti, ktorá presadzuje štíhlosť.
Zatiaľ čo napríklad u Tuaregov (berberský národ obývajúci územia v stredozápadnej časti Sahary, pozn. red.) hraničí ideál krásy s ťažkou obezitou. Naša predstava o tom, ako máme ideálne vyzerať, je kultúrne podmienená. Preto mnoho spoločností vykonávalo niekedy aj dosť brutálne zásahy do ľudského tela – invazívne a nezvratné –, len aby dosiahli štandard krásy.
Čo napríklad?
Napríklad na ostrove Nová Británia (najväčší ostrov v Bismarckovom súostroví, ktoré patria Papui Novej Guinei, pozn. red.) bandážovali deťom hlavičky, aby boli dlholebé, aby mali dlhú lebku. Detská hlavička je mäkká, a tým pádom tvárna, takže keď sa pravidelne nejakým obväzom alebo sťahovadlom bandážovala, lebka sa predĺžila. To je predsa krásne, mysleli si. Aj my sami žijeme v určitých kultúrne daných predstavách, iba ich nevidíme.
Prax zbavovania sa rituálnej nečistoty je stále živá?
Áno, to sa tam deje stále, len to misionári trochu upravili podľa vlastných predstáv. Miestnym to však zostáva v hlave. Napríklad v jednej dedine ma varovali, aby som si od žien nebral žiadne jedlo. Ani banán. Vraj to nosia vo vreckách, že je to nebezpečné.
Vtedy som nechápal, ale potom mi došlo, že je to presne tá predstava rituálnej nečistoty. Samozrejme, len v určitej fáze mesačného cyklu. V tom čase napríklad ženy ani nevarili. Toto sa bežne dialo aj v ďalších lokalitách.
Praktizujú na Papui stále obriezku?
Áno, v množstve spoločností. Bývala spojená s iniciačnými rituálmi (prechod z detského veku do veku dospelosti, zasvätenie do nejakého tajomstva, uvedenie do nejakej uzavretej spoločnosti, pozn. red.), ale dnes už na iniciáciu naviazaná nie je. Pamätám si, že v Goroke (mesto v centrálnej časti štátu Papua Nová Guinea, pozn. red.) pri lekárskom osvetovom dni visel plagát s rôznymi typmi obriezok.
Dovtedy som nevedel, ako rôzne je možné obrezať. Už to však stratilo nádych prechodu do dospelosti. Papuánci obvykle neobrezávali pri narodení, ako to poznáme napríklad z judaizmu, ale spravidla pri rituáloch dospievania. Rôznym spôsobom potom zaobchádzali s predkožkou, napríklad ju uchovávali vo vačkoch. Bohužiaľ však presne nevieme, prečo to robili. Každá spoločnosť to mala inak.
Vykonáva sa v rámci iniciácie aj niečo ďalšie?
Na niektorých miestach napríklad skarifikácia chrbta. Na Papui patril medzi posvätné zvieratá krokodíl. Hral významnú rituálnu úlohu najmä vo Východnom Sepiku. Krokodíla nájdete aj na ich minci s nominálnou hodnotou jedna kina. Chlapca iniciovali tak, že im porezali chrbát takým spôsobom, aby po zahojení pripomínala práve kožu krokodíla.
Dnes to už robia moderne žiletkou a nechajú to zjazviť. Mám nafotený chrbát relatívne mladých mužov vo veku zhruba dvadsať rokov. Podobnú skarifikáciu robili napríklad v Afrike, v niektorých tamojších kmeňoch to slúžilo na identifikáciu jednotlivcov. Aby rozpoznali, kto je kto, z akej je skupiny. V oblasti Východného Sepiku vykonávajú túto iniciáciu v decembri.
Prečo práve v decembri?
Pretože sú to kresťania a na Vianoce sa schádzajú vo svojich dedinách, kde prebiehajú tieto iniciačné rituály. Pracujú napríklad v mestách a na Vianoce sa vracajú domov. Tiež sa tam konajú svadby a prebieha tam to, čomu sa hovorí kompenzácia za nevestu, keď rodina nastávajúceho manžela dávala majetok rodine, z ktorej nevesta pochádza. Tým sa kompenzuje odchod pracovnej sily a schopnosť dievčaťa rodiť deti, čo prechádza v prospech iného klanu.
V skutočnosti to nebola kúpa, že by si muž skutočne zaplatil manželku, aj keď sa na to príbuzní skladali a potom to rodine nevesty slávnostne odovzdali. Keď sa toto deje, je to hrozný cirkus. Vychvaľujú všetko, čo si odovzdávajú, aj matrace. A pretože každý niečo prispel, rozplynie sa potom tá kompenzácia v širšom príbuzenstve nevesty a nikomu vlastne nič moc nezostane.
Preto je aj problém sa rozviesť. Medzi týmito dvoma rodinami dochádza ku kompenzáciám a spätným kompenzáciám, existuje tam určitá ekonomická rovnováha. Je to bežný zvyk v rade kultúr Novej Guiney.
Je okrem skarifikácie chrbta bežné aj tetovanie?
Áno. Predtým malo tetovanie určitý význam, zodpovedalo konkrétnemu klanu. Dnes vám v mestách namaľujú na telo, čo budete chcieť. Rovnako ako u nás. Papuánci však nikdy neboli potetovaní úplne celí, to je zase špecifikum Polynézanov. Najmä na Markézach, kde bývali potetovaní od hlavy až po päty.
Ako Papuánci pristupujú k ľudskému telu po smrti?
V niektorých komunitách sa doteraz udržuje tradícia mumifikácie. Pokiaľ si to mŕtvy za svojho života praje, po jeho smrti sa vyrobí také kresielko, na ktoré ho priviažu. Kresielko sa aj so zosnulým zavesí do krovu domu, rozrobia pod ním oheň a potom vidličkou prepichajú mŕtvemu zadok, aby ho vysušili. Vykvapká z neho tuk a všetky ostatné tekutiny, zoschne a potom je umiestnený na platformu v dedine, kde takto posmrtne dedinu dozoruje.
To je tradícia, čo sa stále udržuje. Ale skutočne len u tých, ktorí si to vyžiadajú. V niektorých spoločnostiach zase pri smútočných rituáloch nebožtíka zjedli. Ale tiež iba na jeho výslovné prianie. To však bolo v 70. až 80. rokoch 20. storočia, potom už bolo ľudojedstvo odstránené.
Keď človek nevie, kedy umrie, kedy svoje prianie vysloví?
Foreji, čo boli ľudojedi, vedeli, že onedlho umrú, pretože trpeli degeneratívnou chorobou centrálneho nervového systému. Hovorili jej kuru. Je to choroba spôsobená jedením ľudského mäsa. Americký lekár a virológ Daniel Carleton Gajdusek tento fakt objavil a dostal za to Nobelovu cenu.
Pamätám si, že keď som bol v roku 2009 prvýkrát na Novej Guinei, dostal som sa do mesta Goroka, ktoré sa nachádza blízko dediny Forejov. Úradníci a lekári tam stále mali potrebu organizovať osvetový deň, aby Foreji náhodou zase nejakého nebožtíka nezjedli. Mali pre nich osvetové plagáty, púšťali im filmy, prečo ľudské mäso nejesť. Síce už to vykorenili, ale vezmime si, že ľudojedstvo sa praktizovalo ešte v 80. rokoch. To je iba štyridsať rokov späť, nie je to zase tak dávno.
Prečo niektoré kmene mŕtve telo tak zvláštne vysúšajú?
Žijú v trópoch, kde sa všetko hrozne rýchlo kazí. Telo sa teda musí vysušiť čo najrýchlejšie. Ale na tej platforme, z ktorej dohliada na dedine, potom zostáva navždy. Respektíve do doby, než sa časom telo samovoľne rozpadne. V niektorých spoločnostiach – napríklad v oblasti Východného Sepiku – zaobchádzali s nebožtíkom tak, že ho dali do stromu, aby došlo k rozkladu mäkkých častí. Potom vybrali lebku a tú dotvorili. Proste na lebke vytvorili z hliny a ďalších prímesí tvár mŕtveho.
A verili, že zo záhrobia dozoruje, aby vyzeral, ako má. Túto hlavu potom uchovávali. Tak bol s nimi ich predok vlastne stále. Vo chvíli, keď sa lebka rozbila, stratila alebo rozpadla, ju nahradili a vyrobili tvár mŕtveho napríklad na korytnačom pancieri alebo na lebke psa. Išlo im jednoducho len o tú tvár.
Zaujímavé je, že sa tieto hlavy na Papui váľali v dedinách ešte v 80. rokoch a zberatelia o nich nejavili príliš veľký záujem. Teraz tam už žiadne hlavy nie sú. Už to takto nepraktizujú, v súčasnosti často pochovávajú ako kresťania do zeme.
Nechávali mŕtvym na tej dotvorenej lebke aj vlasy?
Niekedy áno. V Papuánskom zálive, čo je na juhu ostrova, si napríklad zaplietali vlasy do pandánov. A keď sa organizoval lov hláv, po ktorom nasledovala mumifikácia, tie pandány im na hlave nechávali. To robili napríklad Marind-Animovia, čo je neslávne známa skupina, ktorá sa vydávala na veľmi veľké výpravy, aby získala hlavy, a potom dospievajúcim chlapcom dávala mená tých zabitých.
Čo je vzhľadom k jazykovej rozmanitosti, akú tam majú, veľmi bizarné, pretože sa vydávali treba 150 míľ ďaleko (cca 240 km, pozn. red.), takže tým ľuďom nemohli rozumieť. A tak Marind-Animovia potom nosili mená ako Nechaj ma byť alebo Pomóc či To bolí a podobne.
Pri love hláv zobrali tú hlavu, stiahli ju z kože, v podstate vykonali skalpovanie a vytiahli lebku. Kožu natiahli na kokosový orech, nechali ju vyschnúť a potom ju vracali na lebku. Štica tam zostala. Zvyšok mŕtveho tela si brali na cestu domov ako konzervu, pretože cesta bola dlhá.
Spomenuli ste kresťanské pohreby. Prebiehajú podobne ako u nás?
Papua je veľká krajina, vo východnej časti ostrova zosnulých niekde stále mumifikujú, inde robia kresťanský obrad. Ale ten prebieha inak, než ako ho poznáme my. Zažil som tam pohreb dvakrát. Tento rok sme napríklad ukončili cestu predčasne a ostali trčať v meste, kde jednoducho trčať nechcete. Bývali sme v nemocnici, kde bola aj márnica, a tak sme sa tam spýtali, či by nám mohli dať vedieť, až si niekto príde pre nejakého mŕtveho.
A dali. Dohovorili sme sa s rodinou mŕtveho, že nakúpime nejaké jedlo a že tam s nimi budeme počas pohrebu niekoľko dní. Tam sa to tak bežne robí, lúčenie trvá dlho, na pohreb sa skladá celá komunita. Prispejú jedlom a potom všetci spoločne smútia. Boli sme pre nich trochu výhra v lotérii, pretože zosnulá bola matkou predáka a mala na svojom pohrebe troch bielych chlapov, čo bola z ich hľadiska veľká pocta. Lúčili sa potom s nami vo veľkom štýle.
Ako prebiehal ten druhý pohreb?
Podobne. Zažil som ho u Nungon pred pár rokmi, tam pohreb trval štrnásť dní. Jedna vec je uložiť zosnulého do hrobu a druhá vec je lúčenie, čo je vlastne veľká party. Práve sme prileteli, keď pohreb začínal. Zúčastnili sme sa ukladania tela do zeme a potom tých štrnásť dní prebiehalo lúčenie. V pidžin angličtine (súhrnný názov pre dorozumievacie jazyky, ktorých slovná zásoba aj gramatika je založená aspoň na dvoch jazykoch; vznikajú predovšetkým pri kontakte etník, ktoré spolu obchodujú, alebo pri kontakte s kolonizátormi; pidžin jazyky majú zjednodušenú a rozvoľnenú gramatiku, pozn. red.) tomu hovorili haus krai (voľným prekladom smútočný dom, pozn. red.).
Každý večer sa o šiestej hodine zišli, vytiahli gitary, uvarili čaj, hovorilo sa, spomínali, bola zábava. A čakali, kým prídu príbuzní z miest. My sme tej komunite kúpili prasa, ktoré sa rozdelilo medzi jednotlivé rodiny a potom sa zjedlo.
Takže pri smútočných obradoch sa netrúchli? Neplače?
Ale smúti. Toto je ich spôsob smútenia, spomínania na mŕtveho. Ba práve naopak musím povedať, že napríklad papuánski muži sa plaču neboja, keď to porovnám s mužmi u nás. My povieme, že chlap predsa nebude plakať. Lenže emócie musia niekdy von. Toho som bol na Papui svedkom mnohokrát. A mali tam v minulosti jednu tradíciu, keď v rámci smútočných rituálov usekávali články prstov.
Tým mŕtvym?
Nie, robili to mladým dievčatám, ktoré boli blízke príbuzné mŕtveho. Muži niekedy vykonávajú sebapoškodzovanie, v niektorých komunitách si napríklad odrezávali ušné lalôčiky, ale toto sa týkalo len mladých žien. Usekávanie článkov prstov mali premyslené, jedným úderom jej znecitliveli celú ruku, mali nachystaný sekáčik, do ktorého buchli šutrom, a článok prstu odsekli.
Mohla sa to dievča brániť? Povedať, že to nechce?
Obávam sa, že nie. Robia to zo smútku. Tými článkami prstov uctievali zosnulých, bola to súčasť smútočného rituálu. Ale potom tie články vyhodili.
Praktizuje sa usekávanie článkov prstov aj dnes?
V niektorých komunitách zrejme áno. V roku 2007 tam bol môj kamarát, ktorý to nafotil. A to je zatiaľ iba jedna generácia. Ale sú veci, čo vymizli. Mali napríklad špecifický spôsob zdobenia, kedy si prerážali nosnú prepážku a dávali si do nej diviačie kly, robili si piercing. Dnes už to však veľmi nerobia, takých ľudí som videl naozaj málo.
Avšak na indonézskej strane ostrova, ktorá je trochu „divokejšia“ (druhý najväčší ostrov sveta Nová Guinea je politicky rozdelený medzi Indonéziu v západnej časti a nezávislý štát Papua Nová Guinea vo východnej časti, pozn. red.), to bude zrejme bežnejšie.
Napríklad u Asmatov. Papua Nová Guinea je „civilizovanejšia“, pretože tam pôsobili Nemci, Briti a potom aj Austrálčania. A tí vytvorili úplne špecifickú koloniálnu správu, kedy obyvateľstvo dostávali systematicky pod kontrolu. Aj tam intenzívne pôsobili misionári. Takže prerážanie nosnej prepážky už nie je bežný štandard.
Ako na Papui vnímajú bolesť, keď sa zjazvujú a odsekávajú si prsty? Berú to ako povinnú súčasť svojej kultúry? Alebo už sa objavujú tí, čo tieto tradície odmietajú?
Na to je veľmi ťažké odpovedať. Venoval som sa aj téme antropológie bolesti a musím priznať, že mi dlhú dobu nedochádzalo, aká je bolesť zásadná pre naše formovanie a existenciu. Aby sme prežili. Dokonca existuje vzácna genetická porucha, pri ktorej ľudia žiadnu bolesť necítia.
Títo ľudia sa väčšinou nedožívajú vysokého veku. Bolesť je svojím spôsobom formatívna. Pre nás na Západe je najväčší kamarát Ibalgin, pretože nechceme, aby nás čokoľvek bolelo. Avšak v mnohých spoločnostiach bola a je bolesť súčasťou iniciačných rituálov, a to cielene.
Britský antropológ Harvey Whitehouse tvrdí, že dokonca existuje niečo ako rituály hrôzy, pri ktorých sa dostavuje takzvaná záblesková pamäť. Keď je človek vystavený extrému, bude si z tej chvíle všetko pamätať. Pokiaľ teda ten extrém nie je taký, že z neho omdlie. Traumatizujúci zážitok človek väčšinou nezabúda, hoci ho môže nevedome potláčať.
A keď máme spoločnosť, ktorá je aliterálna – nepozná písmo – a potrebuje odovzdávať medzigeneračnú múdrosť, potom to robí aj pri tých iniciačných rituáloch. Niektoré museli byť extrémne bolestivé. Bitie, pálenie, švihanie, trápenie hladom a smädom. Napríklad Sambiovia verili, že centrom tela je nos a že to, čo je život ohrozujúce, je krvácanie.
Preto brali malých chlapcov – napríklad sedemročných – od mamičiek z chyže do buša, natrhali tam trávu, skrútili ju do zväzočku a ten im vrazili do nosných dierok. Chlapci potom začali z nosa krvácať. Vôbec nepochybujem, že si tento okamih pamätali do konca života. A v rámci Whitehouseovej teórie aj to, čo tento rituál sprevádzalo a čo nasledovalo.
To je opäť tradícia, ktorá už je preč?
Áno, ale myslím, že v niektorých komunitách sa bolestivá iniciácia praktizuje aj dnes. Zároveň to však sú ľudia, ktorí používajú mobil a sú na Messengeri.
Takže Papua Nová Guinea už nie je domovom ľudojedov, lovcov hláv a primitívov?
To je pravda, aj keď mnoho ľudí takú predstavu stále má. Sú to ľudia súčasného sveta, majú demokratický štát, aj keď najmä v období volieb tam stále prepukajú kmeňové vojny. Čo býva niekedy drsné. Keď som tam bol tento rok naposledy, informácia o tamojších bojoch prebehla dokonca aj českými médiami.
V Highlands, drsnejšej časti Novej Guiney, sa niektoré kmene strašne zmasakrovali. Výsledkom bolo šesťdesiat mŕtvych, kosili sa mačetami. A najhoršie je, že si to normálne natáčali na mobil. Dostal som od svojich známych videá a ľutujem, že som ich videl.
To sú scény, čo už z hlavy nevymažem. Jedného mladíka rozsekali mačetou, mŕtvych naskladali vedľa seba a každý mal na hrudníku fľašu piva a škatuľku cigariet. Na poslednú cestu. Alebo aby sa tí mŕtvi vrátili z druhej strany. Čo by s nadsadením človek neurobil pre fľašu piva. A v západnej časti ostrova, ktorá patrí Indonézii, dnes dokonca prebieha aj genocída.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.