Nový výskum vedený tímom z Univerzity v Štokholme vo Švédsku načrtáva 14 rôznych „evolučných pascí“, do ktorých by sa naša globálna populácia mohla potenciálne chytiť.
Podľa tímu, ktorý stojí za štúdiou, časť problému spočíva v tom, že sa nám darí príliš dobre. Uvádzajú, že naša dominancia a úspech vedú k nebezpečným následkom. „Sme schopní inovovať a prispôsobiť sa mnohým okolnostiam a dokážeme spolupracovať v prekvapivo veľkom rozsahu. Ale ukázalo sa, že tieto schopnosti majú neúmyselné dôsledky,“ hovorí antropológ Peter Søgaard Jørgensen zo Štokholmskej univerzity.
Teraz prechádzame tým, čo je známe ako polykríza, kde viaceré hrozby – od klimatických zmien až po globálne pandémie – naznačujú, že skôr či neskôr skončí éra antropocénu. Ide o obdobie, ktoré sa datuje od začiatku významného vplyvu človeka na geológiu a ekosystémy Zeme.
Evolučné slepé uličky
Zo 14 možných slepých uličiek evolúcie pre ľudstvo je päť označených ako globálne. Všeobecne ich nazvali ako „zjednodušovanie“ (systémy sa stávajú príliš automatickými a špecializovanými, ako napríklad monokultúrne poľnohospodárstvo), „rast pre rast“ (nepretržitá snaha o efektívnosť a rast škodí blahobytu), prekračovanie ekologického dlhu planéty, medzinárodné konflikty a „nákaza“ (napríklad infekčné choroby).
Ďalších päť sa označujú ako technologické pasce. Ide o zničenie infraštruktúry (ako v prípade fosílnych palív), chemické znečistenie, existenčné technológie (napríklad jadrové zbrane), technologickú autonómiu (vrátane umelej inteligencie) a dezinformácie.
Zvyšné štyri výskumníci nazývajú štrukturálne pasce. Sú to krátkodobosť, nadmerná spotreba, odpojenie od biosféry a strata miestneho sociálneho kapitálu, keď čoraz digitálnejší svet prerušuje sociálnu interakciu a potenciálne prispieva k ďalšiemu rozdeleniu.
Navyše sa predpokladá, že 12 z nich je v pokročilom štádiu. Iba technologická autonómia a strata miestneho sociálneho kapitálu sa ešte nerozvinula do podoby, ktorá by mohla prestavovať nejaké riziká. Ešte znepokojujúcejšie je, že tieto slepé uličky sa navzájom posilňujú, čo znamená, že sa pravdepodobne ocitneme v pasci viacerých z nich naraz.
Stále však máme nádej
Je to dosť pochmúrny obraz, ale výskumníci sa ešte nevzdávajú. Podľa nich je teraz potrebná aktívna transformácia - nielen akceptovanie toho, že musíme ísť s prúdom, ale aj cieľavedomé úsilie ísť opačným smerom.
Ako druh sme možno krátkozrakí a deštruktívni, ale sme aj kreatívni, inovatívni a spolupracujeme, zdôrazňujú výskumníci. To znamená, že existuje nádej, že náš osud ešte nie je napísaný.
„Veľmi jednoduchá vec, ktorú môže urobiť každý, je viac sa angažovať v prírode a spoločnosti a zároveň sa učiť o pozitívnych aj negatívnych globálnych dôsledkoch našich vlastných skutkov," hovorí Jørgensen.