Nobelova cena patrí k najprestížnejším oceneniam, aké môže človek za svoj život získať. Udeľuje sa každoročne od roku 1901 v piatich kategóriách - fyzika, chémia, medicína, literatúra a za prínos pre mier. Ocenenie vzniklo na základe poslednej vôle švédskeho vedca, priemyselníka a vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela.
Každý držiteľ získa okrem samotnej medaily a diplomu nárok aj na finančnú odmenu vo výške 10 miliónov švédskych korún (923-tisíc eur). V neposlednom rade je to však celosvetové uznanie a popularita.
Česko, Slovensko a Nobelovka
Aj keď sa napríklad naši bratia Česi môžu pochváliť už piatimi nositeľmi tejto ceny, na Slovensku do dnešných dní nemáme laureáta, ktorý by sa tu narodil a sústredil významnú časť svojho výskumu. Filip Lenard sa síce zrejme narodil v Bratislave, no Nobelovu cenu za fyziku získal za prácu o katódových lúčov, ktoré študoval na univerzitách po Európe.
Blízko k oceneniu zrejme mali aj Dionýz Ilkovič či Pavol Országh Hviezdoslav, nepodarilo sa im ho však získať. Iný však bol príbeh vedca Daniela Carletona Gajduseka, ktorý skutočne v roku 1976 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu získal. Jeho odbornú prácu však zatienila úplne iná kauza. Poďme však poporiadku.
Gajdusek síce nebol Slovák, no jeho otec áno. Ten pracoval ako mäsiar v Smrdákoch a neskôr sa rozhodol emigrovať do Spojených štátov. Starí rodičia z matkinej strany zase prišli z maďarského Debrecínu. Daniel Gajdusek sa tak v roku 1923 narodil už v americkom New Yorku.
Osudová štúdia
Na University of Rochester študoval fyziku, biológiu, chémiu a matematiku a promoval v roku 1943. O tri roky neskôr získal doktorát na Harvarde a postdoktorandský výskum vykonával na Kolumbijskej univerzite aj Kalifornskom technologickom inštitúte. V roku 1951 bol na tri roky povolaný do armády, následne sa presunul do Austrálie, kde začal so svojou osudovou prácou.
Zameral sa na chorobu kuru. Tá sa šírila medzi obyvateľmi Fore v Novej Guinei v 50. a 60. rokoch 20. storočia a spôsobovala chvenie, sporadické záchvaty smiechu a šialenstvo. Následne nevyhnutne viedla k smrti. Postihla jedného z desiatich ľudí v približne 35-tisícovom kmeni.
Pitvy ukázali, že mozgy obetí boli posiate otvorenými dierami, vďaka čomu ich kedysi pevné orgány pripomínali huby - čo viedlo k všeobecnému názvu spongiformné encefalopatie. Gajdusek spojil šírenie choroby s praktizovaním pohrebného kanibalizmu. Po odstránení kanibalizmu choroba kuru zmizla medzi obyvateľmi Fore v priebehu jednej generácie.
Prelomové zistenia
Gajdusek poskytol prvý lekársky opis tejto jedinečnej neurologickej poruchy, ktorá bola v populárnej tlači nesprávne označená ako „choroba zo smiechu”. Ako vedec dokonca v tomto kmeni žil, študoval ich jazyk, kultúru a vykonával pitvy obetí kuru.
Gajdusek dospel k záveru, že kuru sa prenášalo rituálnou konzumáciou mozgov zosnulých príbuzných, ktorú praktizovali Fore. Túto hypotézu potom dokázal úspešným prenosom choroby na primáty a preukázaním, že mala nezvyčajne dlhú niekoľkoročnú inkubačnú dobu.
V tom čase išlo dokonca o prvý dôkaz infekčného šírenia nezápalového degeneratívneho ochorenia u ľudí. Za tento výskum získal v roku 1976 Nobelovu cenu za za fyziológiu a medicínu a navždy sa tak zapísal do histórie.
V roku 1977 publikoval článok s názvom „Nekonvenčné vírusy a pôvod a zmiznutie kuru“. Gajdusek predpokladal, že príčina choroby, rovnako ako v prípade Klusavky či Creutzfeldt-Jakobovej choroby, je spôsobená takzvaným nekonvenčným vírusom. Tie mali mať dlhú inkubačnú dobu a nevyvolávali u hostiteľa imunitnú odpoveď. Neskôr sa zistilo, že ide o nesprávne poskladané proteíny alebo prióny.
Temné obvinenia
Mohol to byť vrchol Gajdusekovej kariéry, no postupne na svetlo sveta začala vychádzať omnoho hrozivejšia skutočnosť. V súkromí sa totiž tento vedec rozhodol počas svojich ciest v južnom Pacifiku adoptovať 56 detí, prevažne chlapcov, aby s ním žili v Spojených štátoch.
Tu im zabezpečil stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie. Jeden z chlapcov ho však po čase obvinil z toho, že ho v detstve obťažoval. V roku 1996 bol Gajdusek obvinený. Proti nemu boli nielen záznamy v jeho denníku, ale aj hovor zaznamenaný FBI, kde sa Gajdusek priznáva, že je pedofil a že sa chlapca dotýkal. Okrem toho spomenul aj ďalšie svoje obete.
Na radu svojho právnika vyjednal Gajdusek dohodu o vine a treste a v apríli 1997 bol odsúdený na 12 až 18 mesiacov väzenia - napriek tomu, že množstvo listov od významných vedcov žiadalo súd o zhovievavosť. Z väzenia sa však dostal po pol roku a súdy mu dovolili odpykať si päťročnú skúšobnú dobu bez dozoru v Európe.
Obhajovanie pedofílie
Do Spojených štátov sa už nikdy nevrátil a až do svojej smrti svoju pedofíliu obhajoval. Často hovoril, že americké zákony sú neprimerane prudérne a tvrdil, že si vybral chlapcov len z kultúr, kde bol sex medzi mužmi bežný a nevýrazný.
Neskôr žil v Amsterdame a zimy trávil v nórskom Tromsø, kde mu polárna noc okolo zimného slnovratu pomohla urobiť viac práce. Tu nakoniec 12. decembra 2008 aj zomrel.
Jeho životu, vedeckým úspechom a kauzám sa venuje dokumentárny film The Genius and the Boys od Bosse Lindquista. V ňom „sedem mužov dôverne svedčilo o tom, že Gajdusek mal s nimi sex, keď boli chlapci“, pričom štyria uviedli, že „sex bol neznepokojujúci“, zatiaľ čo pre troch z nich „bol sex zahanbením, urážaním a porušením“.
