Nie je to tak dávno, čo Slovensko obletela správa polície o tom, že zo skladu katedry jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave zmizol prístroj za 200-tisíc eur. Okrem jeho hodnoty však ľudí zaujala hlavne druhá informácia - kvapalinový scintilačný spektrometer bol aj zdrojom rádioaktívneho žiarenia.
To sa nachádzalo v olovenom valci prístroja, a teda bol sám o sebe neškodný. Čo by sa však stalo, keby nejaký nemotorný zlodej zobral do ruky šrubovák a snažil sa cez ochranný plášť dostať? To ukazuje takzvaný Goiânský incident, ktorú magazín Time označil za jednu z „najhorších jadrových katastrof“.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobylu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
- Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
- Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
Goiânia je hlavné a najväčšie mesto brazílskeho štátu Goiás. Metropolitné územie má viac dva milióny obyvateľov. Bolo založené v roku 1933 s úmyslom byť hlavným mestom a administratívnym centrom. Goiânia má najväčšiu zelenú plochu na obyvateľa v Brazílii a druhú najväčšiu na svete hneď po kanadskom meste Edmonton.
Celosvetovo známe sa však stalo nielen kvôli zeleni, ale aj pre incident, ktorý sa odohral v roku 1987. Stal sa v priestoroch súkromného rádioterapeutického inštitútu, ktorý sa nachádzal kilometer od centra mesta. Ten sa však ešte v roku 1985 presťahoval do iných priestorov, v starej budove však nechal teleterapeutickú jednotku na báze cézia-137.
Problémy so starou budovou
Ešte predtým sa hneď niekoľkokrát riešilo, čo s prístrojmi, ktoré v pôvodnej budove zostali. Existujú záznamy, že súd v roku 1986 vedel, že v budove zostal rádioaktívny materiál. Štyri mesiace pred krádežou dokonca jeden z majiteľov chcel prístroj odstrániť, no vtedajší riaditeľ mu to nedovolil. Vlastníci dokonca písali aj listy Národnej komisii pre jadrovú energiu, no tej v odstránení zabránil súdny príkaz.
13. septembra 1987 sa strážca priestorov nedostavil do práce, čo využili Roberto dos Santos Alves a Wagner Mota Pereira. Obaja sa dostali do čiastočne zdemolovaných priestorov a spoločne rozobrali teleterapeutickú jednotku. Mysleli si, že jej zdrojová zostava by mohla mať nejakú šrotovú hodnotu, a tak ju na fúriku odviezli do Alvesovho domu.
Neprestali, ani keď im bolo zle
Ešte v ten večer sa pustili do rozoberania zariadenia. Okamžite začali obaja vracať, vtedy ale ešte netušili, že ide o následky ožiarenia. Na ďalší deň mal Pereira závrate, hnačku a začala mu puchnúť ruka. Na ruke sa mu objavila popálenina rovnakej veľkosti a tvaru, akú mal otvor na kapsule zariadenia. Nakoniec mu museli amputovať niekoľko prstov.
15. septembra navštívil miestu kliniku, kde mu povedali, že zrejme zjedol niečo pokazené a poslali ho domov. On pokračoval v rozoberaní zdroja až do momentu, kým z ochranného obalu nevytiahol céziovú kapsulu. Pre dlhodobé vystavenie rádioaktívnemu materiálu nakoniec o mesiac prišiel ešte aj o celú ruku.
Alvesovi sa podarilo prepichnúť otvor kapsuly skrutkovačom a vo vnútri videl tmavomodré sveto. Vybral časť žeravej hmoty a myslel si, že ide o strelný prach. Dokonca sa ho pokúsil zapáliť, no prášok sa nevznietil. Keďže sa nič (okrem odsúdenia k zničenému zdraviu) nedialo, 18. septembra Alves veci predal na šrotovisku.
Smrtiaca žiara
V tú noc si majiteľ šrotoviska Devair Alves Ferreira všimol modrú žiaru z prepichnutej kapsuly. Myslel si, že obsah je buď cenný,alebo dokonca nadprirodzený, a tak ju doniesol do svojho domu. Počas nasledujúcich sní k sebe volal priateľov a rodinu, aby sa o svoj „poklad” podelil.
Jednému z jeho priateľov sa podarilo uvoľniť niekoľko zŕn žeravého materiálu veľkosti ryže. Svojim najbližším tak Ferreira niektoré daroval. V ten istý deň ochorela jeho 37-ročná manželka a Ferreira zvyšok šrotu predal ďalej. Ešte pred tým si však jeho brat časť prachu zo zdroja zoškrabal a odniesol si ho domov, kde ho rozložil na betónovú podlahu.
Jeho šesťročná dcéra Leide das Neves Ferreira neskôr sediac na tejto podlahe zjedla vajíčko. Zaujala ju modrá žiara a prášok si naniesla na telo a predvádzala sa mame. Prach padal na vajíčko a ona tak dostala takú dávku ožarovania, ktorá by mohla zabiť hneď niekoľko ľudí. Postupne pocítila opuchy v hornej časti tela, vypadali jej vlasy, odišli obličky, pľúca a mala vnútorné krvácanie. Nemala šancu prežiť.
Maria Gabriela Ferreira bola prvá, ktorá si všimla, že veľa ľudí v jej okolí vážne ochorelo súčasne. 28. septembra 1987, a teda pätnásť dní po nájdení predmetu, odobrala materiály zo šrotoviska a previezla ich do nemocnice. Tam sa prišlo na to, čo sa vlastne deje. Nakoniec zomrela v rovnaký deň ako jej neter po tom, čo krvácala ešte aj z očí.
Davová panika
Medzitým už hosťujúci lekársky fyzik zalarmoval úrady. Správy o radiačnej udalosti boli vysielané vo všetkách médiách. V priebehu niekoľkých dní takmer 130-tisíc ľudí v Goiânii zaplavilo miestne nemocnice v obave, že by mohli byť vystavení žiareniu.
Zistilo sa, že 250 ľudí bolo skutočne kontaminovaných a niektorí dokonca mali stále rádioaktívne zvyšky na koži. Dvadsať z nich potrebovalo liečbu pre chorobu o ožiarenia. Zomreli ešte dvaja muži, 18 a 22-ročný, ktorí pracovali u Devaira Ferreiru a podieľali sa na rozoberaní prístroja. Ten, pomerne prekvapivo vzhľadom na dávku žiarenia, zomrel až na cirhózu pečene.
Súdy začali vyšetrovanie a v roku 2000 padlo aj rozhodnutie zaplatiť odškodné 1,3 milióna R$ (takmer 750-tisíc dolárov) a zaručiť lekárske a psychologické ošetrenie pre priame a nepriame obete nehody a ich potomkov až do tretej generácie.
Museli búrať celé domy
Na viacerých miestach museli odstrániť ornicu a niekoľko domov muselo byť zbúraných. Všetky predmety z týchto domov boli odstránené a preskúmané. Tie, u ktorých sa zistilo, že obsahujú rádioaktivitu, boli buď dekontaminované, alebo zlikvidované.
V priemysle je výber medzi dekontamináciou alebo likvidáciou predmetov založený len na ekonomickej hodnote objektu a jednoduchosti dekontaminácie. V tomto prípade MAAE (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu) uznala, že na zníženie psychologického dopadu udalosti by sa malo vynaložiť väčšie úsilie na vyčistenie predmetov osobnej hodnoty, ako sú šperky a fotografie. Zo správy MAAE však nie je jasné, do akej miery sa to uplatňovalo.