V prvom rade treba určiť, či by to vôbec bolo možné. Niektorí paleontológovia sa totiž domnievajú, že nevtákovité dinosaury by vyhynuli nedlho po dátume dopadu planétky Chicxulub, a to aj v prípade, že by sa táto katastrofická udalosť vôbec neodohrala, píše Vladimír Socha pre iDnes.
Napríklad britský paleontológ Mike Benton zastáva názor, že dinosaury vymierali už dlhých 40 miliónov rokov pred koncom kriedy. Spolu s kolegami totiž analyzoval vo fosílnom zázname vznik a zánik jednotlivých vývojových línií dinosaurov v priebehu druhohôr a dospel k presvedčeniu, že celkovo bola dinosauria dynastia vo vývojovej defenzíve od konca ranej kriedy (zhruba od doby pred 100 miliónmi rokov).
Odlišné názory
Dinosaury už strácali svoju evolučnú plasticitu a schopnosť rýchlo vytvárať nové druhy v prípade meniacich sa podmienok. Podľa Bentona by tak dinosaury v priebehu paleocénu neboli schopní znášať rapídne sa meniace globálne podnebie (najmä ochladenie klímy nasledované jeho výrazným oteplením) a relatívne rýchlo by vyhynuli. Ich hlavnou slabinou oproti cicavcom pritom mala byť neschopnosť rýchleho nahradzovania vyhynutých druhov novými.
Iní vedci však majú na vec úplne odlišný názor. Napríklad americký paleontológ Thomas R. Holtz Jr. domnieva sa, že aj keď by rôzne regionálne vymieranie pred 66 miliónmi rokov tak či tak nastalo (najmä vplyvom dekkánskych erupcií a meniacej sa klímy), pre väčšinu dinosaurov by paleocenné i eocenné ekosystémy boli úplne obývateľné. Inými slovami, „biológia“ dinosaurov by ekosystémy sveta pred 66 až 34 miliónmi rokov bez väčších ťažkostí akceptovala.
Napokon Bentonova hypotéza o už dlho vymierajúcich dinosauroch nie je všeobecne uznávaná a naopak sa z mnohých výskumov v posledných rokoch zdá, že dinosaury boli stále na svojom evolučnom vrchole. Dokázali sa totiž veľmi dobre adaptovať na meniace sa podmienky - a to s jedinou výnimkou v podobe veľkej planétky, dopadajúcej do Proto-Karibiku.
Dinosaury by tak v prípade neexistencie zrážky nemali mať žiadny väčší problém prežiť hlboko do obdobia paleogénu, teda do tzv. starších treťohôr. Cicavce by sa aj tak vyvíjali ďalej, nevytvorili by však žiadne veľké formy, ako bol napríklad rod Barylambda s hmotnosťou vyše 500 kilogramov.
Vyššie teplo a zmenšenie sauropodov
Asi pred 55,5 miliónmi rokov, na úplnom konci paleocénu, nastáva obdobie známe ako Paleocenno-eocenné teplotné maximum. Trvalo asi 200-tisíc rokov a teploty počas neho vystúpali v priemere asi o 5 až 8 stupňov Celzia. Veľkú časť pevnín vtedy pokryli bujné dažďové pralesy.
S podobným prostredím boli však mnohé populácie dinosaurov veľmi dobre zžité a je pravdepodobné, že by im nerobilo problémy sa prispôsobiť. Je možné, že by sa napríklad obrie druhy sauropodov začali zmenšovať (pretože by ich zástupcovia rýchlejšie rástli a rozmnožovali sa v nižšom veku), celkovo by však sauropódi zrejme nemali problém prežívať.
Zmenšenie sauropodov, ale aj hadrosauridov, ceratopsidov a tyreofórov by však podporil aj zmenený jedálniček týchto bylinožravcov. Je totiž isté, že dinosaurí herbivori by prešli vo veľkej miere na potravu zloženú z krytosemenných rastlín. Tie sú ľahšie stráviteľné, a nevyžadujú preto enormne dlhý tráviaci trakt (a teda obrie telo).
Americký paleontológ Stephen L. Brusatte sa dokonca domnieva, že niektoré formy menších dinosaurov mohli druhotne prejsť na frugivoriu, teda jedenie ovocných plodov, ktoré sa výrazne rozšírili práve až v kenozoiku.
Iné formy malých teropodov alebo ornitopodov by sa možno prispôsobili životu vo vetvách stromov a mohli by sa vydať evolučnou cestou primátov. Ostatne napríklad skanzoriopterygidi skutočne vykazovali plne arboreálnu adaptáciu už v období jury.
Dinosaury by sa najskôr stali hlavnými veľkými opeľovačmi a šíriteľmi semien rastlín, miniatúrne druhy by sa dokonca mohli stať nektarivormi (živiť sa kvetným nektárom). Asi pred 34 miliónmi rokov, na hranici geologických epoch eocénu a oligocénu, dochádza k veľkému hromadnému vymieraniu, ktoré sa síce nedostalo do „Veľkej päťky“, ale prinieslo významné celosvetové zmeny.
Medzi nimi to bol aj vznik polárnych ľadovcových „čiapočiek“ a vysúšanie značných rozlôh pevnín, vedúce k vzniku rozsiahlych trávnatých plání. Rovnako ako sa v skutočnom svete vtedy rozšírili cicavce s dlhými tenkými končatinami, schopné veľmi rýchleho pohybu, v alternatívnom svete žijúcich dinosaurov by sa mohli vyvinúť kurzoriálne (behu prispôsobené) formy z predchádzajúcich mohutných ceratopsidov a ornitopodov.
V prostredí nekonečných trávnatých plání nebolo možné uniknúť predátorom vyhľadaním úkrytu, a jedinou istotou tak bola schopnosť rýchleho a vytrvalého behu. Podobne ako v prípade evolúcie koňovitých nepárnokopytníkov sa aj potomkovia triceratopsov a edmontosaurov mohli vyvinúť do podoby bipedných (po dvoch behajúcich) štíhlych foriem, schopných hnať sa po treťohorných trávnatých pláňach veľkou rýchlosťou.
Je možné, že obrie druhy dinosaurov by v tom čase postupne vymierali a najpočetnejšou skupinou by boli skôr malé až stredne veľké formy, schopné rýchleho pohybu. Zaujímavou okolností tiež je, že cicavce museli všetky adaptácie novo vyvinúť, či už ide o zuby s tvrdou sklovinou, anatomické prispôsobenia pre rýchly beh alebo metabolizmus uspôsobený na spásanie tráv.
Dinosaury by v prípade svojho prežitia do kenozoika boli v tomto ohľade o celé desiatky miliónov rokov dopredu. Navyše by mali nepochybne lepší zrak ako paleogénne cicavce a dokázali rozlišovať viac farieb.
Možno by sa u ornitopodov a sauropodov vyvinuli ploché papule, vhodné na spásanie trávy, podobne ako u turovitých párnokopytníkov. Sauropodom by sa na ten účel najskôr výrazne skrátili ich krky a zároveň by sa zväčšila ich hlava. Ak by nevtákovité dinosaury prežili až do prelomu treťohorného pliocénu a štvrtohorného pleistocénu pred zhruba 2,6 miliónmi rokov, museli by čeliť ďalšej veľkej výzve v podobe globálnych ľadových dôb.
Dinosaury by sa prispôsobili aj zime
Podľa britského paleontológa Darenna Naisha by však ani drastické ochladenie klímy nemuselo vystaviť konečnú „stopku“ inak skôr teplomilným plazom. Dnes už poznáme množstvo „polárnych“ druhov dinosaurov, žijúcich v najchladnejších obdobiach druhohornej éry, znášajúcich pravdepodobne dlhé, mrazivé a temné polárne noci, extrémne nízke teploty aj sneh.
Celkovo neboli druhohory také chladné ako pleistocén, niektoré druhy dinosaurov sa však dokázali prispôsobiť skutočne veľmi nepriaznivým podmienkam. Niektorí tak mali telo porastené „kožuchom“ z primitívneho operenia, veľké oči, schopnosť hĺbiť nory a snáď aj upadať do hibernácie.
Je možné, že ich vzdialení štvrtohorní potomkovia by tiež dokázali prežívať v oblastiach s veľmi chladným podnebím, hoci by asi nezniesli skutočne drastické mrazy vo vysokých zemepisných šírkach. Vieš si predstaviť akési „srstnaté tyranosaury“ a „jaskynné pachycefalosaury“ namiesto mamutov a medveďov?
Niektoré druhy hrabavých dinosaurov by sa mohli postupne dokonca vyvinúť do plne podzemnej formy, akejsi obdoby krtkov zo sveta cicavcov. Môžeme špekulovať ďalej a predstaviť si, že „obojživelné“ formy dinosaurov, ako bol spinosaurus alebo koreaceratops, by po ďalších desiatkach miliónov rokov vytvorili plne akvatické formy, podobne ako predkovia veľrýb. Skutočne nemáme tušenie, do akých tvarov a životných stratégií by sa dinosaury vyvinuli.
Ak by prežili aj vtákojašteri, aj u nich by mohla prebehnúť ďalšia evolúcia, ktorá by ich naďalej uchránila pred priamou konkurenciou s vtákmi. Na odľahlých ostrovoch, na ktorých neboli prítomní veľkí teropódi, sa práve obrí draví pterosauri mohli stať dominantnými predátormi – napokon máme o tom priame doklady už z najmladšej kriedy Rumunska (v podobe obrieho rodu Hatzegopteryx).
Ako by sa darilo cicavcom v dinosaurom svete...
Vedci sa však nemôžu zhodnúť na tom, ako by si v prítomnosti nevtákovitých dinosaurov (za predpokladu, že by boli stále hojní), viedli vtáky a cicavce. Zatiaľ čo vtáky by boli podľa väčšiny paleontológov značne početní, u cicavcov to tak byť nemuselo.
Veľké cicavce s hmotnosťou zhruba nad 50 kilogramov by boli najskôr lovené menšími a stredne veľkými teropodmi a žiadne ich obrie formy by sa pravdepodobne nevyvinuli. Menšie primáty, hlodavce, šelmy alebo hmyzožravce by však mohli byť značne početné a rozmanité, pričom svoje útočisko by hľadali v norách a dutinách stromov.
Je dokonca možné, že by sa z malých stromových primátov postupne vyvinula aj istá obdoba hominidov, hoci by to takmer s istotou neboli predkovia človeka v podobe, v akej ich poznáme z fosílneho záznamu. Niektorí bádatelia konštatujú, že človek sa tiež vyvinul v prostrediach plných obrích zvierat (cicavčie megafauny) a mohol by teda prežívať aj vo svete nebezpečných dravých dinosaurov. Ostatne oproti populárnemu názoru ani v prírode nie sú bežné každodenné krvavé kúpele.
Pri troche šťastia tak drvivá väčšina potenciálnej lovnej koristi prežíva bez úhony. Ak by teda zástupcovia alternatívnej formy človeka k svojej smole neskrížili cestu veľkému tyranosauridovi alebo abelisauridovi, mohli by byť relatívne v bezpečí. Ostatne, najväčším nebezpečenstvom by pre nich boli skôr stredne veľkí dromeosauridi a im príbuzní teropódi, ktorí boli relatívne inteligentní, veľmi mrštní a rýchli a človek by veľkostne spadal do ich potravinového registra.
Možno by pravekí ľudia vo svete dinosaurov museli postupne vybudovať obranné stratégie založené na spolupráci a snáď aj akési chránené miesta, kde by sa mohli schovať v prípade útoku dravých dinosaurov. Ale to už špekulujeme príliš, podobne ako v prípade hypotézy o vysoko inteligentnom dinosauroidovi.
... a dinosaurom vo svete ľudí
Položme si teda poslednú otázku – mohli by veľké dinosaury, ktoré prežili až do poslednej doby ľadovej pred rádovo desiatkami tisícročí, prežiť vo svete ľudí až do súčasnosti? Pravdepodobne áno, ale podobne ako v prípade pleistocénnej megafauny by utrpeli veľké druhové straty. Tak ako mamuty a ďalšie veľké cicavce by zrejme mnohé druhy nezvládli adaptáciu na drastické oteplenie klímy v kombinácii s loveckým tlakom šíriacej sa ľudskej populácie.
Možno by dnes veľké dinosaury prežívali ako rarita v prírodných parkoch, podobne ako v skutočnom svete slony a nosorožce, zatiaľ čo malé operené formy dinosaurov by si možno zvykli na ľudskú civilizáciu a stali sa synantropnými druhmi, pobehujúcimi v mestských parkoch a hodujúcimi na zvyškoch v košoch s odpadkami.
Ale to už sa samozrejme nikdy nedozvieme. O podobných veciach môžeme iba špekulovať a nechať svoju fantáziu pracovať na základe známych faktov o dinosauroch aj o našom súčasnom svete. Isté je, že katastrofe na konci kriedy môže byť ľudstvo vďačné – nebyť tejto nanajvýš významnej a dramatickej udalosti, náš prírodný svet by zrejme vyzeral inak. A samotný človek? Ten by tu dnes takmer s istotou nebol...
Článok vznikol pre Dinosaurusblog Vladimíra Sochu a bol redakčne upravený. Pôvodnú verziu vrátane bohatého odkazového registra nájdeš tu. Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
