Šanca, že niekoho zabije vesmírny odpad padajúci z neba, sa môže zdať smiešne malá. Napokon, pri takejto nehode ešte nikto nezomrel, aj keď sa vyskytli prípady zranení a škôd na majetku. Nemali by sme ale vzhľadom na to, že do vesmíru vypúšťame čoraz väčší počet satelitov, rakiet a sond, začať brať toto riziko vážnejšie?
Nová štúdia publikovaná v Nature Astronomy odhaduje pravdepodobnosť príčin padajúcich častí rakiet v priebehu nasledujúcich desiatich rokov, píše portál The Conversation.
Pršia na nás trosky
„Každú minútu každého dňa na nás z vesmíru doslova pršia trosky – nebezpečenstvo, ktoré si takmer vôbec neuvedomujeme. Mikroskopické častice z asteroidov a komét sa šíria atmosférou, aby sa nepozorovane usadili na zemskom povrchu. Každý rok takto pribudne až 40-tisíc ton prachu,” hovorí Monica Grady, profesorka planetárnych a vesmírnych vied na The Open University.
Toto však pre ľudí až taký veľký problém nepredstavuje, môžu však poškodiť kozmickú loď (alebo napríklad teleskop Jamesa Webba). Občas dorazí na Zem väčší meteorit a približne raz za 100 rokov aj teleso s priemerom desiatok metrov, ktoré po dopade vyhĺbi kráter.
„A – našťastie veľmi zriedka – sa na povrch môžu dostať aj kilometrové predmety, ktoré spôsobia smrť a skazu – ako ukazuje nedostatok dinosaurov, ktorí sa dnes po Zemi pohybujú. Toto sú príklady prírodného vesmírneho odpadu, ktorého príchod je nepredvídateľný a šíri sa viac-menej rovnomerne po celej zemeguli,” opisuje Grady.
Riziko úmrtia sa zvyšuje
Nová štúdia skúmala aj nekontrolovaný príchod umelého vesmírneho odpadu, ako sú napríklad stupne rakiet spojené so štartom rakiet a satelitov. Pomocou matematického modelovania sklonov a obežných dráh častí rakiet vo vesmíre a hustoty obyvateľstva pod nimi, ako aj 30-ročných údajov zo satelitov z minulosti, autori odhadli, kde dopadnú trosky rakiet a iné časti vesmírneho odpadu, keď spadnú späť na Zem.
Zistili, že v nadchádzajúcom desaťročí existuje malé, ale významné riziko. Je však pravdepodobnejšie, že sa to stane v južných zemepisných šírkach ako v severných. Štúdia v skutočnosti odhaduje, že raketové telesá majú približne trikrát vyššiu pravdepodobnosť, že pristanú v zemepisných šírkach Jakarty, Dháky alebo Lagosu, ako v New Yorku, Pekingu alebo Moskve.
Autori tiež vypočítali „očakávanie počtu obetí“ v priebehu nasledujúceho desaťročia v dôsledku nekontrolovaného opätovného vstupu častí rakiet do atmosféry. Za predpokladu, že každý opätovný vstup rozšíri smrteľné úlomky na plochu desiatich metrov štvorcových, zistili, že v priebehu nasledujúceho desaťročia existuje v priemere 10 % šanca na jednu alebo viac obetí.
Čo s tým môžeme urobiť?
Doteraz sa potenciál trosiek zo satelitov a rakiet poškodzovať zemský povrch (alebo leteckú dopravu) považoval za zanedbateľný. Väčšina štúdií takéhoto vesmírneho odpadu sa zamerala na riziko generované na obežnej dráhe nefunkčnými satelitmi, ktoré by mohli brániť bezpečnej prevádzke fungujúcich satelitov.
Práve množstvo súkromných spoločností, ktoré sa zamerali na vesmír, však spôsobuje, že pravdepodobnosť nehôd vo vesmíre a následne aj na Zemi sa zvyšuje. Nová štúdia varuje, že aj údaj 10 % je konzervatívny odhad.
„Existuje celý rad technológií, ktoré úplne umožňujú kontrolovať opätovný vstup úlomkov, ale ich implementácia je nákladná,“ hovorí Grady. Výber obežnej dráhy pre satelit môže napríklad znížiť šancu na produkciu odpadu. Nefunkčný satelit môže byť naprogramovaný tak, aby sa presunul na nízku obežnú dráhu Zeme, kde zhorí.
Objavujú sa aj pokusy o vypustenie opätovne použiteľných rakiet, ktoré predviedla napríklad SpaceX a vyvíja Blue Origin. Tie vytvárajú oveľa menej trosiek a odpadu. Mnohé agentúry ale berú riziká vážne. Európska vesmírna agentúra plánuje misiu s cieľom pokúsiť sa zachytiť a odstrániť vesmírny odpad pomocou štvorrukého robota.
Blíži sa zádadné výročie
OSN prostredníctvom svojho Úradu pre záležitosti kozmického priestoru vydala v roku 2010 súbor usmernení na zmiernenie vesmírneho odpadu, ktorý bol v roku 2018 posilnený. Ako však zdôrazňujú autori novej štúdie, ide o usmernenia, nie o medzinárodné právo, a neuvádzajú podrobnosti o tom, ako by sa tieto aktivity mali implementovať alebo kontrolovať.
Štúdia tvrdí, že pokrokové technológie a premyslenejší dizajn misií by znížili mieru nekontrolovaného opätovného vstupu trosiek kozmickej lode, čím by sa znížilo riziko nebezpečenstva na celom svete. Uvádza sa v ňom, že „nekontrolované návraty raketových telies predstavujú problém kolektívnej akcie, riešenia existujú, ale každý štát ich musí prijať.“
„O päť rokov to bude 70 rokov od vypustenia prvého satelitu do vesmíru. Bola by to vhodná oslava tejto udalosti, ak by sa mohla vyznačovať posilnenou a povinnou medzinárodnou zmluvou o vesmírnom odpade, ktorú ratifikovali všetky štáty OSN. V konečnom dôsledku by z takejto dohody profitovali všetky národy,“ dodala na záver Grady.
