Choroba nie je nikdy príjemnou skúsenosťou. Ale ochorenie pred pár storočiami často znamenalo, že sa k nepríjemnému zážitku vlastnej choroby pripojila aj hlboká trauma z liečby. Medicína vtedy mala extrémne podoby, píše portál iDnes.cz.
Trus, avšak s vedeckými názvami
Jedným zo základných predpokladov úspechu podanej medicíny v sedemnástom a osemnástom storočí bola viera pacienta v uzdravenie. Utužiť ju mali pôsobivé názvy podávaných preparátov. Príkladom mohol byť liek Album graecum. Ten bol vyrobený z psieho trusu, ktorý sa na slnku nechal vysušiť tak, až úplne zbledol. Potom už len stačilo zmiešať s medom a podávať proti škrabaniu v krku, boľavým hlasivkám a na podporu vykašliavania. Áno, vnútorne.
Po truse siahali šarlatáni často. Stercus canis officinale bol vybielený trus afrických hyen, ktorého jedinou prednosťou bol naozaj intenzívny zápach. Do Európy dorazila táto substancia len málokedy v potrebnom skupenstve, preto bývala zužitkovaná do podoby mazľavých zábalov a mastí, aplikovaných vo forme náplastí. Všetci naokolo pocítili, že sa liečia dovozovou medicínou. A potom tu bol ešte Stercus equi, trus konský. Lekárnici používali v tomto prípade na výrobu preparátov na kameň stvrdnuté hrudky trusu. Tie potom miešali s bielym vínom a podávali proti zápalom. Z istých dôvodov musel trus pochádzať od koní nekastrovaných, žrebcov v plnej sile.
Osoľ si život
Lekárnici v osemnástom storočí nerobili drahoty, diagnózy pacientov vedeli určiť takmer okamžite. Artritída a bolesti kĺbov vtedy mali jedinú príčinu – nedostatok telesných solí. Ako však zvyšovali ich koncentráciu v tele pacienta? Robili to pomocou Lumbrici terestris – dážďovky obyčajnej.
Liečitelia sa spoliehali na zozbierané výlučky dážďovky. Čím čerstvejšie, tým lepšie. Pôda je totiž plná dusíka a dážďovkám dusík nechutí, preto je logické, že ho „vytlačia“ von. Ak nemali k dispozícii trus dážďoviek? Vždy sa vynašli, chorým ponúkali výlučky slimákov. A pokiaľ neboli ani tie, zozbierali slimačí sliz a zmiešali ho s hnedým cukrom.
Ako sa dýcha veľrybám?
Máš upchatý nos, podráždenú sliznicu, zle sa ti dýcha? Odpoveďou na toto trápenie v minulosti bola spermaceti, voskovitá látka nachádzajúca sa v hlavových dutinách vorvaňa. Bez vône a zápachu, bol to v podstate loj. Vlastne žiadny extrém. V 18. a začiatkom 19. storočia však bol oveľa populárnejší žltkastý spermacetový olej. Jeho rozpúšťadlom bol chloroform.
Takže si sa spolu s pár gramami veľrybích pozostatkov mohol ponoriť do omamného snívania, pri ktorom si si na upchatý nos ani nespomenul. A keď ťa trápili bolesti v podbrušku, kŕče? Aj vtedy ti veľryba podala pomocnú ruku, respektíve ambra obsiahnutá v jej žalúdku. Nevýhodou bolo to, že zjesť onen super aromatický výlučok bolo často nad ľudské sily. Pacienti obvykle pri pokuse zjesť ambru všetko vydávili. A potom sa im uľavilo. Väčšinou.
Lekársky kanibalizmus
Latinský citát Similia similibus curentur (Liečiť podobné podobným) je pripisovaný doktorovi Hahnemannovi, priekopníkovi homeopatickej medicíny, vlastne dosť neprávom. Táto teória je totiž súčasťou humánnej medicíny od nepamäti.
V Európe mal tento stredoveký lekár a alchymista veľmi dobrú reputáciu. Vďaka nej mohol vzniknúť aj dosť kuriózny smer, corpse medicineae alebo mors medinicae – lekársky kanibalizmus. Čo bolo jeho podstatou? Pokiaľ si mal problémy so zlým zrakom, znamenalo to, že ti tvoje oči nestačili. Ako to liečili? Predpísali by ti kvapky z mŕtvych očí. Kde ich vzali? Cintoríny sú predsa plné mŕtvych očí a tak si lekárnik vedel zaobstarať niekoľko párov relatívne zachovalých očných buliev. Tie potom len usušil, vylúhoval a vydestiloval. A tak vznikli dokonalé očné kvapky.
Medicína z údolia kráľov
Nočné obchôdzky s krompáčom a rýľom okolo cintorínskych múrov mohli pochopiteľne vyústiť do nepríjemného obvinenia. Lekárnici tomu predchádzali jednak tým, že si na špinavú prácu najímali ľudí, či dokonca tak, že často čerpali z „medicíny faraónov“. Dovážať do Európy múmie z Egypta bolo vtedy veľmi moderné. A ľudia ich dokázali zužitkovať nielen ako lacný suvenír z krajiny pyramíd, fosforečné hnojivo (tak bolo napríklad znehodnotených 180 tisíc mačacích múmií), ale aj ako substrát na výrobu liečiv.
Tvárové partie z obaleného tela niekdajšieho hodnostára alebo panovníka už boli dostatočne vysušené, takže ich namletie do oftalmologickej tinktúry nepredstavovalo problém. Len pozor na lacné kópie. Egypťania nemali dosť múmií, aby nimi mohli sýtiť európsky trh, a tak na slnku sušili aj telá čerstvé, nedávno zosnulé. Vďaka tomu vzniklo mnoho podvodníkov, ktorí takéto telá vydávali za pozostatky dávnych vládcov.
Blahodarný vplyv sadla
Na rozmedzí 17. a 18. storočia bol obrovský dopyt po lekárnikoch. Ako dodáva historik Richard Sugg z Univerzity v Durnhame: „Ľudia sa prestali pýtať, či je správne jesť ľudské mäso. Začali riešiť, aký druh ľudského mäsa je pre ich zdravie najdôležitejší.“
Tvoria sa ti plešiny? Potrebuješ viac vlasov. Bolí ťa srdce? Potrebuješ srdce. A v lekárni už mali zásobu. Predmestie Paríža vtedy odporne páchlo, pretože sa v mydlárňach vyváral ľudský tuk (čo by pre ľudskú pokožku mohlo byť lepšie ako skutočná ľudská masť?). Telesné tekutiny a výlučky väzňov predstavovali dokonalý extrakt na výrobu životabudičov. A lebečné kosti, zvlášť tie pohádzané v lesoch a porastené machom, sa vyvažovali zlatom.
Konzumáciou mozgu k lepšiemu mozgu
Takzvaná „mozgová tinktúra“ dávala šarlatánskej i pacientskej peňaženke poriadne zabrať. Tú opísal už v roku 1651 autor John French v knihe Umenie destilácie. Receptúra počíta s nasekaným mozgovým tkanivom, odležaným vo víne. Výluh potom prechádzal kolónou, špeciálnou nádobou a výsledný destilát mal zvyšovať intelekt konzumenta.
Lacnejším variantom potom bola krvavá marmeláda z Francúzska, ktorá sa v roku 1679 dočkala širokej medializácie. Bola to vlastne taká trochu iná transfúzia. Zdravý človek si nechal u lekárnika nechal zobrať krv, z ktorej vyrobili džem. Ten mal zlepšovať zdravotný stav konzumentov.
Robert Boyle, bádateľ, ktorého poučky a zákony sa na hodinách fyziky a chémie učíme dodnes, zase nedal dopustiť na destilát z lebky. Tým liečil epilepsiu.
Robert Boyle, bádateľ, ktorého poučky a zákony sa na hodinách fyziky a chémie učíme dodnes, zase nedal dopustiť na destilát z lebky. Tým liečil epilepsiu.
Vyrob si vlastný všeliek
Pokiaľ bola krvavá marmeláda a mydlo z ľudského tuku variáciou na dnešné transfúzie a transplantácie, postup na výrobu človeka z roku 1650 je potom akýmsi mentálnym predvojom medicíny z kmeňových buniek.
Aj tu bol napríklad „zárodok“. Vlastnej výroby. Do presklenej banky s uzáverom vložili spermie. Tú potom vložili hlboko do konského hnoja. Jeho biologický rozklad potom simuloval výživné teplo maternice. Po štyridsiatich dňoch vývoja sa kvapalina vo vnútri stala zárodkom živej bytosti, umelým človekom, homunkulom. Na čo to mohlo byť dobré? Obsahovalo to komplexnú esenciu ľudského tvora, takže to bol základ pre úplne univerzálny liek.
Brainee patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj iDnes.cz.
