Zdroj: TASR/AP Photo/Sondeep Shankar, Saurabh Das

Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa

Miroslav Kamody 15.11.2021, 09:00

Americká spoločnosť v Indii prevádzkovala chemický závod. Chcela však ušetriť, a preto minimalizovala bezpečnostné opatrenia na minimum. Výsledkom bola katastrofa nevídaných rozmerov, ktorá stála život približne 25-tisíc ľudí.

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Nič neškodí našej planéte tak veľmi, ako práve človek. Dôkazom toho sú obrovské katastrofy, ktoré vo veľkom zabíjali. Spomeňme napríklad ČernobyľLove Canal čoby symbol ekologického pekla, smutný príbeh Aralského jazera či katastrofu spôsobenú chemickou továrňou v japonskej Minamate.

Dnes sa spoločne pozrieme na najväčšiu priemyselnú katastrofu v histórii. Stala sa v takmer dvojmiliónovom indickom meste Bhopál a nemohlo za ňu nič viac, ako snaha americkej spoločnosti ušetriť pri výrobe pesticídov. Výsledkom bolo približne 25-tisíc obetí a pol milióna postihnutých ľudí.

Rapídne znižovanie nákladov

Vráťme sa však pekne na začiatok. Americká spoločnosť Union Carbide patrí k najstarším chemickým spoločnostiam v krajine. Prevádzkovala závod na výrobu pesticídov v malom mestečku v Západnej Virgínii, no z kapacitných dôvodov potrebovala expandovať.

​Aby Union Carbide čo najviac znížila náklady, rozhodla pre výstavbu továrne v indickom meste Bhopál. Tá mala byť presnou kópiou americkej, no spoločnosť chcela ušetriť a začala preto rapídne škrtať výdaje. Bezpečnostné systémy okresali na minimum, namiesto nerezovej ocele použili bežnú oceľ a na skladovanie chemikálií postavili obrovské nádrže, aby ich potrebovali čo najmenej.

Na rozdiel od americkej továrne tak nakoniec bhopálska stála o približne osem miliónov dolárov menej. Union Carbide to však nestačilo. Po otvorení v roku 1969 tak opäť začali znižovať náklady. Rozhodli sa úplne zastaviť chladiaci systém, ktorý udržiaval nádrže s methylisokyanátom (MIC) na 0 °C. Vďaka tomu denne ušetrili 70 dolárov.

Zdroj:  TASR/AP Photo/Saurabh Das

Neodvratná katastrofa

Okrem toho prepustili polovicu pracovníkov, čo v praxi znamenalo, že o bezpečnosť sa staralo minimum ľudí. Čoskoro sa začali objavovať prvé následky. Viacerí zamestnanci museli byť hospitalizovaní po vystavení sa nebezpečným plynom v továrni. Koncom roka 1981 zomrel prvý človek po kontakte s jedovatým fosgénom.

Manažéri museli konať a rozhodli sa preto vykonať bezpečnostnú prehliadku továrne. Tí nakoniec prišli až v máji 1982 a zostali poriadne zhrození. Kontrola ukázala, že existuje najmenej 30 oblastí, ktoré by mohli spôsobiť obrovskú katastrofu. Až jedenásť miest, na ktorých hrozil výbuch, sa nachádzalo v tej časti továrne, kde sa vyrábal a skladoval smrteľne jedovatý MIC.

Predstavitelia Union Carbide okamžite konali. Nie však tak, ako by si čakal. Rozhodli sa úplne zatajiť výsledky správy a neurobili žiadne opatrenia na zlepšenie bezpečnosti. Ignorovali aj opakované sťažnosti pracovníkov o nebezpečných pracovných podmienkach.

Zdroj:  TASR/AP Photo/Saurabh Das

Obyvateľov nikto nevaroval

Peklo sa rozpútalo 2. decembra 1984. Pracovníci čistili pomocou vody s vysokým tlakom potrubie, ktoré privádzalo jedovatý MIC. Keďže továreň bola v žalostnom stave, voda si bez problémov našla cestu do gigantickej nádrže a začala reagovať so smrtiacou toxickou zlúčeninou, ktorá sa začala ohrievať.

Bolo pár minút po polnoci a rušný Bhopál stíchol. Horúca a pretlakovaná nádrž roztrhla ventil a štyridsiatim tonám jedovatého plynu nič nebránilo v úniku. Mierny vietor ho nasmeroval do najhustejšie obývanej oblasti. 

Zdroj:  TASR/AP Photo/Saurabh Das

​Kvôli tomu, že bola veľmi chladná noc, mrak zostúpil a pohyboval sa blízko pri zemi smerom k centru mesta. Postupne zasiahol oblasť o rozlohe 60 kilometrov štvorcových. Podobnú rozlohu má napríklad celé mesto Poprad.

Vedúci továrne mohli spustiť sirény a varovať obyvateľov o úniku plynu, mohli informovať ľudí, aby si dali mokrú handru cez tvár, aby sa chránili, mohli odporučiť, aby ľudia utekali proti smeru vetra. Nehodu však nezmyselne popierali. Následky jedu boli okamžité.

Zdroj:  TASR/AP Photo/Prakash Hatvalne

Ujsť sa nedalo

Ľudia začali okamžite umierať. Začalo to zvracaním. Jed spôsoboval slepotu, popálenie tkanív očí a pľúc, toxické látky v krvnom riečišti zabíjali ľudské orgány. Následné respiračné zlyhanie bolo hlavnou príčinou úmrtí. V niektorých prípadoch vyvolal plyn silnú vnútornú sekréciu, ktorá mala za následok zaplnenie pľúc tekutinou a smrť.

Ihneď po úniku zomrelo približne 8-tisíc ľudí, počet obetí katastrofy do dnešných dní je približne 25-tisíc. Odhaduje sa však, že únik sa podpísal pod životy viac ako pol milióna ľudí, ktorí musia znášať následky.

​Tí, ktorí prežili prvotné zasiahnutie plynom, mali nenávratne poškodené pľúca, neurologické symptómy zahŕňajúce bolesti hlavy, poruchy rovnováhy, depresie, únavu, vyčerpanie či podráždenosť. Ďalšími poruchami bolo poškodenie tráviacej trubice, pohybového aparátu, rozmnožovacieho aj imunitného systému. Tehotným ženám bol umožnený potrat, tým, ktorí ho nepodstúpili, sa narodili postihnuté deti.

Spoločnosť hodila vinu na obyčajných ľudí

Mesto a okolie sa ocitlo v pekle. Telá boli pohodené po zemi, umieralo všetko živé vrátane rastlín a zvierat. Reakcia Union Carbride bola asi najhoršia, aká mohla byť. Odškodnenie obetí vo výške 220 miliónov odmietla a obhajovala sa tým, že ľudia žili na čierno v bezpečnostnej zóne, kde bolo bývanie zakázané. Vinu teda hodila na nich.

Proti následnému vyšetrovanie však spoločnosť nemala šancu. Na povrch vyplávalo zanedbanie bezpečnosti a chvíľu sa hovorilo až o 20-miliardovej náhrade škôd. Z tej však rýchlo vzišlo. Po rokoch súdnych ťahaníc nakoniec indická vláda súhlasila so smiešnym odškodným vo výške okolo 270 až 530 dolárov. Táto suma vo väčšine prípadov čiastka nestačila ani na uhradenie lekárskej starostlivosti za päť rokov od katastrofy.

Zdroj:  TASR/AP Photo/Sondeep Shankar

​Indická vláda však tiež nie je bez viny. Nasadila síce armádu, aby pomáhala s evakuáciou obyvateľov, potom ale bola ostro kritizovaná za to, že dovolila výstavbu tak nebezpečného závodu v husto obývanej časti krajiny. Súdne ťahanice vlečúce sa cez štvrť storočia, žiadne kompenzácie pre chudobných obyvateľov a neschopnosť potrestať vinníkov viedla ku kritike úradov a súdneho systému.

Továreň skončila, ekologická katastrofa nie

Chemičku okamžite zatvorili. Komplex bol zanechaný v dezolátnom stave, zamorený jedovatými látkami, ktoré sa pomaly uvoľňujú do okolia a spodnej vody. V roku 1999 navštívili továrenskú oblasť experti Greenpeace. Ich správa uvádza, že továreň je kontaminovaná pesticídmi, ťažkými kovmi a chlórovanými chemikáliami.

Našli ortuť, olovo, nikel, meď, hexachlórcyklohexán a ďalšie. Niektoré merané hodnoty až miliónkrát presahujú odporúčané hodnoty Svetovej zdravotníckej organizácie. Približne 20-tisíc ľudí žijúcich v okolí chemičky tak do dnešných dní pije kontaminovanú vodu, čo má za následok vystavenie už druhej generácie obyvateľov účinku toxických látok.