„V priebehu nasledujúceho desaťročia tu budú manufaktúrne organizmy, ako ich nazývam. O tom nepochybujem,“ povedal Ross MacPhee, mammalóg z Amerického múzea prírodnej histórie v rozhovore pre magazín Gizmodo.
Projekty zamerané na záchranu vyhynutých druhov väčšinou zahŕňajú cicavce a vtáky. Projekt Revive & Restore sa snaží dostať späť k životu vtáka, ktorý v slovenčine zatiaľ nemá meno - Tympanuchus cupido cupido, holuba sťahovavého a mamuta srstnatého. Biotechnologická spoločnosť Colossal Biosciences sa usiluje aj o návrat tasmánskeho tigra a vtáka dodo z Maurícia.
Niektoré z týchto zvierat – Tympanuchus, holub a tasmánsky tiger – vyhynuli pomerne nedávno, len v 20. storočí. Vták dodo však zmizol už v 17. storočí, predovšetkým v dôsledku toho, že Európania zaviedli do ich biotopu invazívne druhy, ako sú potkany. Mamuty zas vyhynuli približne pred štyritisíc rokmi, keď zmizli suché pastviny, ktorými sa živili, v dôsledku otepľovania planéty.
Poprok v oblasti genetiky a bioinžinierstva je zjavný. Odkedy bol pred 20 rokmi sekvenovaný ľudský genóm, vedci oznámili aj dokončenie "skenu" iných organizmov. Genetickú informáciu mamuta poznáme od roku 2015, tasmánskeho tygra od roku 2017 a vtáka dodo od roku 2022. V kombinácii s pokrokom chápania dedičnosti, genetiky a správania embryí v laboratórnych podmienkach to vyzerá na sľubnú budúcnosť, v ktorej by sa ľudstvu mohlo naozaj podariť priviesť späť k životu niektoré z druhov, ktoré sme zo Zeme vymazali. Míľnikom na tomto poli bola naklonovaná ovca Dolly (rok 1996)
Čo sa týka vyhynutých rastlín, tu je proces o niečo jednoduchší. Oproti zvieratám, ktoré potrebujú na svoj vývoj stráviť určité obdobie v inkubácii, rastliny vedia vedci kriesiť aj po tisícročiach.
„Popravde je to relatívne málo technicky náročné,“ povedala vo videu Sarah Sallon, výskumníčka prírodnej medicíny z nemocnice Hadassah v Jeruzaleme. V roku 2000 Sallon a jej tím zasadili dvetisíc ročné semená datľovej palmy (nejde o vyhynutý druh), ktoré úspešne vyklíčili.
Čo sa týka vyhynutých zvierat, ako sú mamuty a tasmánsky tiger, je to zložitejší proces. A napríklad na vtákov nefunguje ani proces, ktorý sa použil pri klonovaní ovce Dolly. Vedci musia teda vyvíjať nové technológie.
Problém s vyhynutými zvieratami je aj v tom, že nie vždy je možné obnoviť celú časť genómu zvieraťa. Minulý rok výskumníci skúmajúci možnosť vzkriesenia potkanov z Vianočného ostrova (vyhynutých v roku 1908) zistili, že chýbajúcich 5 percent DNA vážne obmedzovalo možnosť replikovať zviera. Chýbali gény zapojené do čuchového systému potkana a imunitné reakcie.
„V skutočnosti to však ani neplánujeme, pretože svet už pravdepodobne nepotrebuje žiadne ďalšie potkany a peniaze potrebné na vykonanie výskumu, by sa mohli minúť na lepšie veci, napríklad na zachovanie živých organizov,“ povedal pre Gizmodo Tom Gilbert, evolučný genetik z Univerzity v Kodani.
Prešli už desaťročia od naklonovania Dolly a táto technológia sa zlepšila už do takej miery, že v roku 2016 Komisia pre prežitie druhov Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN) zverejnila zoznam hlavných zásad pre obnovovanie vyhynutých druhov.
Tzv. de-extinkcia (proces zabraňujúci vyhubovaniu) sa stala populárnou frázou pre vytváranie zástupných druhov. Problémom však je, že zatiaľ čo biotopy niektorých vyhynutých druhov nezmizli, iným zase áno. Príkladom sú mamuty, ktorých stepy tu už nie sú niekoľko tisíc rokov.
„Nemyslím si, že to, o čom sa teraz diskutuje, je de-extinkcia. Je to niečo iné,“ povedal David Díez-del-Molino, paleogenetik z Centra paleogenetiky Štokholmskej univerzity, vo videohovore s magazínom. „Myslím si, že problémom je sémantika a to, čo ľudia chápu.“
Díez-del-Molino a jeho kolegovia nedávno publikovali dáta o genetickej diverzite mamutov srstnatých na základe genómov 23 mamutov a 28 existujúcich slonov. Medzi skúmanými mamutmi bol jedinec, ktorý žil pred neuveriteľnými 700 tisíc rokmi (najstaršia získaná DNA mamuta pochádza z doby pred jedným miliónom rokov). Tím našiel 3 097 génových mutácií jedinečných pre mamuta srstnatého a vďaka mimoriadne starému exempláru mohli triediť mutácie, ktoré sa objavili v rôznych časových okamihoch.
Objavy, ako sú tieto, sú skvelé pre bioinžinierske spoločnosti, ktoré potrebujú aktualizovať svoje plány na zostavenie mamuta, ale hovoria aj o zložitosti informácií, ktoré majú genetici k dispozícii, a rozhodnutiach, ktoré je potrebné urobiť v procese tvorby mamuta.
Pre mammalóga Rossa MacPhee-ho bude zástupný druh pripomínať skôr „niečo z Lovecrafta“ (americký spisovateľ vedecko-fantastickej a hororovej fikcie) než návrat k skutočným tvorom, ktoré kedysi chodili po Zemi. Spoločnosti Revive & Restore a Colossal, dvaja veľkí hráči na poli de-extinkcie, tvrdia, že spojiť slonov a mamutov a vypustiť ich na Sibír môže pomôcť v boji proti klimatickým zmenám premenou tundry na trávnaté plochy uchovávajúce uhlík.
„Predstava, že sa dostaneme 15-tisíc rokov do minulosti, zoberieme z nej zviera a vypustíme ho v budúcnosti – nie je skutočná,“ povedala Bridget Baumgartner, riaditeľka výskumu a vývoja a programová manažérka v Revive & Restore.
Zvieratá, ktoré vytvoria nebudú nikdy skutočnými tasmánskymi tigrami, vtákmi dodo ani mamutmi. Ich mamuty budú v skutočnosti slony s novými vlasovými génmi a inými genetickými doplnkami a tasmánske tigre budú ešte experimentálnejšou produkciou, ktorá vzíde z upravenej bunky dunnartov príbuzného vlka vačnatého.
Tieto druhy nebudú mať rovnaké správanie ako druhy, ktoré reprezentujú. Zatiaľ čo sociálne hierarchie mamutov boli pravdepodobne dosť podobné ako u ázijských slonov, tasmánske tigre veľkosti psa budú pravdepodobne úplne odlišné od skupiny dunnartov, ktoré majú veľkosti myši. Socializácia nie je zakódovaná v DNA, takže zástupné druhy budú správaním odlišné od originálov.
Ak Colossal uskutoční svoj výskum, do sveta vyvrhne chlpaté, na chlad prispôsobené ázijské slony, ktoré sa budú v priebehu desaťroči potulovať po Sibíri. Pseudotigre tasmánske sa zase budú pohybovať tasmánskym podrastom. Ale svet, do ktorého budú vyvrhnutí, je už veľmi odlišný od toho, akým bol v roku 12-tisíc rokov pred Kristom alebo aj začiatkom 20. storočia. Otázkou je, akú hodnotu má vytváranie týchto zvierat-zástupcov? Budú stvorené len preto, aby trpeli?
„Najviac ma trápi absolútny nezáujem o dobré životné podmienky zvierat,“ povedal Ross MacPhee. Mnohé zvieratá zomrú mladé a môžu tiež trpieť abnormalitami v dospelosti, ako aj napríklad samotná Dolly, ktorá zomrela vo veku šiestich rokov po tom, čo ju sužovala artritída a pľúcna choroba.
