V roku 1996 zaplavili novinové titulky správy o Dolly - prvom cicavcovi, ktorý bol úspešne naklonovaný z dospelej bunky. Ako píše portál Live Science, v tom čase sa verilo, že ide o začiatok zlatého veku klonovania. Niektorí bola boli presvedčení, že prvý ľudský klon je vzdialený len pár rokov.
Ľudia si mysleli, že klony by mohli hrať zásadnú úlohu pri odstraňovaní genetických chorôb, prípadne úplne odstránia vrodené chyby. Výskum francúzskych vedcov z roku 1999 však odhalil, že klonovanie môže riziko vrodených chýb ešte zvýrazniť. Po naklonovaní Dolly sa dokonca objavili rôzne nepodložené tvrdenia, že sa podarilo naklonovať človeka.
V roku 2002 Brigitte Boisselier, francúzska chemička a oddaná zástankyňa Raëlizmu – náboženstva UFO založeného na myšlienke, že mimozemšťania vytvorili ľudstvo – tvrdila, že ona a tím vedcov úspešne vytvorili prvého klonovaného človeka, ktorému dala meno Eva. Nikdy však neposkytla žiadne dôkazy.
Otázkou teda zostáva - prečo sme takmer 30 rokov od Dolly ešte nenaklonovali človeka? V nasledujúcich riadkoch ti vysvetlíme, či je to etických dôvodov, technologických bariér alebo jednoducho neochoty pustiť sa do niečoho takéhoto.
Reprodukčné klonovanie
„Klonovanie“ je široký pojem, keďže ho možno použiť na opísanie celého radu procesov a prístupov, ale cieľom je vždy vytvoriť „geneticky identické kópie biologickej entity“, uvádza National Human Genome Research Institute (NHGRI).
Akýkoľvek pokus o ľudské klonovanie by s najväčšou pravdepodobnosťou využíval techniky „reprodukčného klonovania“. Ide o prístup, v ktorom by sa použila „zrelá somatická bunka“, s najväčšou pravdepodobnosťou kožná bunka. DNA extrahovaná z tejto bunky by bola umiestnená do vaječnej bunky darcu, ktorému bolo odstránené vlastné jadro obsahujúce DNA.
Vajíčko by sa potom začalo vyvíjať v skúmavke a neskôr by bolo implantované do lona dospelej ženy. Takto sa vedcom podarilo naklonovať množstvo cicavcov, medzi nimi hovädzí dobytok, kozy, králiky či mačky. „Myslím si, že neexistuje dobrý dôvod na vytváranie [ľudských] klonov,“ povedal pre Live Science Hank Greely, profesor práva a genetiky na Stanfordskej univerzite.
Okrem toho sa Greely špecializuje na etické, právne a sociálne otázky vyplývajúce z pokroku v biologických vedách. „Klonovanie ľudí je mimoriadne dramatická akcia a bola jednou z tém, ktorá pomohla spustiť americkú bioetiku,“ dodal. Tieto etické obavy sú rôznorodé a zahŕňajú psychologické, sociálne a fyziologické riziká.
Straty na životoch
Patrí medzi ne myšlienka, že klonovanie by mohlo viesť vo „veľmi vysokej pravdepodobnosti“ k stratám na životoch, ako aj obavám z používania klonovania zástancami eugeniky. Tí, podobne ako nacisti, chceli dosiahnuť vylepšenie človeka ako takého. Okrem toho by sa klonovanie mohlo považovať za porušenie zásad ľudskej dôstojnosti, slobody a rovnosti.
Netreba zabúdať, že klonovanie cicavcov viedlo k extrémne vysokej miere úmrtia a vývojových abnormalít u klonov, nehovoriac o tom, že klonovanie nevytvorí kópiu pôvodnej osoby, ale jednotlivca s vlastnými myšlienkami a názormi. „Všetci poznáme klony - identické dvojčatá sú klony toho druhého - a preto všetci vieme, že klony nie sú tá istá osoba,“ vysvetlil Greely.
Rovnaká je totiž iba genetická výbava, takže osobnosť, morálka alebo zmysel pre humor by boli úplne odlišné. Pri človeku nie je možné presne replikovať životné prostredie, vytvoriť identickú výchovu alebo dosiahnuť, aby sa dvaja ľudia stretli s rovnakými životnými skúsenosťami.
Máme niečo lepšie
Čo sa týka výhod klonovania, podľa Greelyho „neexistujú žiadne, ktoré by sme mali byť ochotní zvážiť.“ Zdôraznil, že etické obavy nebude možné prehliadnuť. Ak by sa však z rovnice úplne odstránili morálne úvahy, potom „jedným teoretickým prínosom by bolo vytvorenie geneticky identických ľudí na výskumné účely,“ povedal Greely.
Podľa Greelyho už samotné klonovanie dnes jednoducho nemusí byť v oblasti vedeckého výskumu „sexy“. Omnoho zaujímavejšou témou je teraz úprava ľudského genómu zárodočnej línie. Mnohí sú zvedaví na koncept vytvárania „super bábätiek“. Ide o proces alebo sériu procesov, ktoré vytvárajú trvalé zmeny v genóme jednotlivca. Ak sa tieto zmeny zavedú efektívne, stanú sa dedičnými, čo znamená, že sa budú dediť z rodiča na dieťa.
Takáto úprava je kontroverzná a musí byť úplne pochopená. V roku 2018 Výbor pre bioetiku Rady Európy, ktorý zastupuje 47 európskych štátov, vydal vyhlásenie, v ktorom uviedol, že „etika a ľudské práva musia riadiť akékoľvek použitie technológií na úpravu genómu u ľudí“ a dodal, že „aplikácia technológií na úpravu genómu na ľudské embryá vyvoláva mnoho etických, sociálnych a bezpečnostných problémov, najmä z akejkoľvek modifikácie ľudského genómu, ktorá môžu byť odovzdané ďalším generáciám.“
Rada však tiež poznamenala, že existuje „silná podpora“ používania takýchto inžinierskych a editačných technológií na lepšie pochopenie „príčin chorôb a ich budúcej liečby“, pričom poznamenala, že ponúkajú „značný potenciál pre výskum v tejto oblasti a pre zlepšenie ľudských zdravie.“
