V rokoch 1939 až 1945 asi 10 percent dozorcov koncentračných táborov tvorili ženy, no tieto Aufseherinnen (dozorkyňe), ako boli známe, sa v histórii alebo literatúre holokaustu sotva vyskytujú, píše portál The Conversation. V niekoľkých prípadoch, keď sa objavia, sú najčastejšie zobrazované ako maskulinizované sadistky, aj keď realita bola oveľa zložitejšia.
Prvýkrát som sa začala zaujímať o Aufseherinnen po prečítaní článku v New York Times o Hermine Braunsteiner Ryan, prvej osobe, ktorá bola vydaná z Ameriky za nacistické vojnové zločiny, a rozhodla som sa napísať román o jej príbehu. V táboroch si vyslúžila prezývku „Kobyla“ – čo sa stalo názvom môjho románu – pretože bolo známe, že väzňov kopala na smrť, hovorí Angharad Hampshire, výskumná pracovníčka na York St. John University.
Nič mu nepovedala
Po vojne utiekla do Viedne a upadla do zabudnutia. V roku 1957 sa americký inžinier Russell Ryan stretol s Braunsteinerovou na dovolenke v Rakúsku. Nepovedala mu o svojej minulosti. Zamilovali sa, vzali a presťahovali sa do New Yorku, kde žili pokojným životom, kým ju nevypátral lovec nacistov Simon Wiesenthal.
Russell nemohol uveriť, že bola strážkyňou nacistického koncentračného tábora. Jeho manželka, ako povedal, „neublížila ani muche“. Napriek tomu, že zistil, čo všetko Braunsteinerová urobila, pri nej zostal pri jej vydaní, súdnom procese a uväznení – v roku 1981 bola odsúdená na doživotie a odpykala si 15 rokov v nemeckom väzení, kým ju v roku 1996 prepustili zo zdravotných dôvodov. Hermine Braunsteiner zomrela v roku 1999.
„Otázky, ktoré tento príbeh vyvolal, ma priviedli k doktorátu na univerzite v Sydney, v ktorom som skúmala históriu a reprezentáciu Aufseherinnen. Môj nový román Kobyla je výsledkom tejto práce.”
Ženy a brutalita
V povojnových rokoch prevládal príbeh, že všetky nemecké ženy boli obeťami nacizmu. Aufseherinnen nevyhoveli kategorizácii, takže boli odpísané ako monštrá popierajúce pohlavie. Napríklad v memoároch Charlotte Delbo s názvom Auschwitz and After:
„Po celej Lagerstrasse stál dvojitý rad ženského personálu tábora, ženy SS, väzenkyne s páskami a blúzkami každej farby a každej hodnosti, vyzbrojené vychádzkovými palicami, remeňmi, opaskami a bičmi, pripravené zbiť všetko, čo prešlo medzi nimi.”
Ďalším povojnovým trendom bolo spájať strážkyne so sexuálnou deviáciou. V knihe Päť komínov: Pravdivá kronika ženy, ktorá prežila Osvienčim, Olga Lengyel zobrazuje Aufseherin Irmu Greseovú (ktorá bola strážkyňou v Birkenau a Belsene) sexualizovaným, dravým spôsobom:
„Krásna Irma Griese postupovala k väzňom hojdavou chôdzou, bokmi v pohybe a očami štyridsiatich tisíc nemých a nehybných úbohých žien na nej... Smrteľná hrôza, ktorú vyvolala jej prítomnosť, ju viditeľne tešila... Tých, ktorí, napriek hladu a mučeniu, stále svedčili o záblesku ich bývalej fyzickej krásy, boli prví, ktorí boli zajatí. Boli to špeciálne ciele Irmy Grieseovej.”
Číra bezmyšlienkovitosť
V 60. rokoch sa začalo objavovať komplexnejšie chápanie páchateľov holokaustu nad rámec vrodených sadistov. Nemecká historička a filozofka Hannah Arendtová v analýze procesu s Eichmannom v Eichmann v Jeruzaleme: Správa o banalite zla dospela k záveru, že Adolfa Eichmanna poháňala „číra bezmyšlienkovitosť“, nespochybniteľná odpútanosť od jeho zlých činov.
Historik Christopher Browning túto teóriu rozšíril vo svojej knihe Obyčajní muži: Záložný policajný prápor 101 a konečné riešenie v Poľsku, pričom načrtol ďalšie motivačné faktory: istotu zamestnania, tlak rovesníkov, aklimatizáciu na násilie, alkohol.
Vo svojej knihe Hitler‘s Willing Executioners: Obyčajní Nemci a holokaust autor a akademik Daniel Goldhagen nesúhlasil a za hlavnú príčinu genocídy považoval „eliminačný antisemitizmus“.
„Historici Claudia Koonz a Gisela Bock rozšírili túto diskusiu o páchanie žien, ktoré sa stalo známym ako Historikerinnenstreit (hádka medzi historičkami). Koonz (Američanka) tvrdila, že nemecké ženy boli spolupáchateľmi holokaustu, zatiaľ čo Bock (Nemka) trvala na tom, že nemajú žiadnu moc mimo domácej sféry.”
Pravda je menej binárna. Zatiaľ čo nacizmus bol skutočne sexistický, ženy sa nepochybne podieľali na páchaní trestnej činnosti.
Rýchlo sa aklimatizovali
Jediným literárnym portrétom Aufseherin v akejkoľvek hĺbke je Hanna Schmitz v ocenenom románe Bernharda Schlinka The Reader (Predčítač). „Hannina negramotnosť je metaforou „nepremyslenosti“ nacistických zločinov, o ktorých hovorila Arendtová. Schlink nám však nedáva prístup k Hanninmu vedomiu, takže akákoľvek iná motivácia zostáva záhadou,” vyvetľuje výskumníčka.
Nemeckí historici ako Sabine Arend a Simone Erpel začali skúmať Aufseherinnen s nuansami. Teraz sa predpokladá, že väčšina z nich boli obyčajné ženy, ktoré prijali prácu za vysoký plat, ale keď boli v táboroch, rýchlo sa aklimatizovali na brutalitu. Politická väzenkyňa Germaine Tillion popisuje rýchlosť tohto procesu vo svojich memoároch Ravensbrück:
„Jedna malá Aufseherin, dvadsaťročná, ktorá mala tak málo vedomostí, že povedala „prepáčte“, keď kráčala pred väzňom, a ktorá bola viditeľne vystrašená prvým kolom brutality, ktorú videla, potrebovala presne štyri dni, aby upravila svoj tón a postupy, hoci to bolo pre ňu úplne nové.”
„Snažím sa to riešiť vo svojej práci, pretože, ako napísal Zygmunt Bauman v knihe Modernity and the Holocaust : „Najstrašnejšou správou, ktorú priniesol holokaust a to, čo sme sa dozvedeli o jeho páchateľoch, nebola pravdepodobnosť, že by sa „toto“ dalo urobiť nám, ale myšlienka, že by sme to mohli urobiť my.“ Skutočná hrôza genocídy spočíva v podobnosti medzi nami a páchateľmi, nie v rozdieloch,” dodáva autorka na záver.
