Ponižovanie, zvrátené pokusy Mengeleho či znásilňovanie. Takúto krutosť si zažívali ženy v Osvienčime, ktoré často odviezli bez toho, aby vôbec vedeli, kam idú. Previnili sa len jediným – boli Židovky. To stačilo, aby si „kúpili“ vstupenku do koncentračného tábora, v ktorom trpeli. My ti v článku predstavíme niekoľko príbehov žien, ktoré v Osvienčime boli a prežili ho.
Eva Mozes Kor
Narodila sa v roku 1934 v rumunskej dedine Ports. Jej otec Alexander Mozer pracoval ako statkár a poľnohospodár. Mala dvojča Miriam a okrem nich ešte dve sestry Edit a Aliz. V tom čase nastalo väčšie prenikanie nacistického režimu vo východnej Európe, preto celá rodina žila v neustálom strachu, keďže patrili medzi Židov.
Keď mala Eva šesť rokov, ich dedinu obsadila maďarská nacistická ozbrojená stráž. Po štyroch rokoch ich previezli do geta Simleu Silvanei v Rumunsku. O niekoľko týždňov ich ale naložili do vagóna a previezli do Osvienčimu. Cesta trvala celkom 70 hodín. Počas celej cesty boli bez jedla a vody. Snažili sa zostať pokope, ale nakoniec ich rozdelili. Eva vtedy videla svojho otca, matku a dve staršie sestry naposledy.
Eva s Miriam mohli zostať spolu, pričom sa stali súčasťou skupiny detí, ktoré boli použité ako pokusné králiky pri genetických experimentoch Josefa Mengeleho. Približne tritisíc detí bolo zneužitých a mnohé práve kvôli experimentom zomreli. Eva onedlho ťažko ochorela, ale akoby zázrakom prežila.
Keď tábor oslobodili, Eva a Miriam boli ako jediné preživšie z ich rodiny. Počas deviatich mesiacoch boli v troch rôznych utečeneckých táboroch, kým sa im konečne podarilo vrátiť do Rumunska k svojej tete. V roku 1950 ale emigrovali do Izraela, kde sa cítili slobodné a nebáli sa, že ich budú prenasledovať pre ich židovskú krv.
V Izraeli sa spoznala s Michaelom Korom, ktorý tiež prežil holokaust a v roku 1960 sa v Tel Avive zosobášili. Následne sa presťahovali do Spojených štátov, kde v roku 1965 získala americké občianstvo. S mužom mali dve deti, Alexa a Rinu. Zomrela 4. júla 2019.
Julia Lentini
Narodila sa v Nemecku 15. apríla 1926. Jej rodičmi boli Ludwig a Johanna Bäckeroví. Jej otec pracoval ako tkáč košíkov a obchodník s koňmi, okrem toho ale bol aj talentovaným stolárom. Jej detstvo bolo šťastné. Doma rozprávala po rumunsky a so svojimi rodičmi a priateľmi zas po nemecky. Viedli pomerne normálny život, aj napriek nástupe moci nacistov v roku 1933. Keď sa presťahovali do mesta Biedenkopf v Nemecku, Julia spolu so sestrami pracovala v továrni na pletenie a na miestnych farmách.
Všetko sa ale zmenilo ôsmeho marca 1943, keď ich odviedli z domova a umiestnili ich do vlaku. Cesta im trvala tri dni, kým prišli do Osvienčimu. V tábore mala Julia a jej tri sestry službu v kuchyni, kde sa nakazila brušným týfusom a previezli ju do bloku chorých. V priebehu šiestich mesiacov jej matka, otec a sestra Mathilde podľahli chorobám a hladu. Jej brata Williama niekam odviedli a nikdy o ňom už nepočuli.
V roku 1944 ju previezli do iného tábora Schlieben v Nemecku, kde jej opäť pridelili službu v kuchyni. Raz ju vážne potrestali, keď ju prichytili pri krádeži jedla priamo pred ostatnými väzňami. Keď tábory uzavreli, žila v Amerike. Tam sa venovala hľadaniu ľudí, ktorí tiež prežili pokusy Mengeleho.
Anna Heilman
Narodila sa vo Varšave v Poľsku prvého decembra 1928. Spolu so svojimi dvoma sestrami, Sabinou a Ester, vyrastala v tradičnej židovskej rodine. Jej otec Jacov Wajcblum viedol továreň na výrobu poľských remeselných výrobkov a jej matka Rebeka bola ženou v domácnosti. Ako dieťa chodila do katolíckej štátnej školy. Takmer prišla spolu so sestrou o život počas nemeckého leteckého útoku, ktorý sa odohral v roku 1939. Ich byt bol totiž počas útoku zničený.
Annina sestra utiekla spolu so snúbencom do východného Poľska, pričom zvyšok rodiny bol uväznený vo Varšavskom gete v roku 1940. Anna sa tam tajne zúčastňovala na stretnutiach Hashomer Hatzair a vylepovala plagáty Židovskej organizácie odporu. Po tom, ako sa v gete odohralo v roku 1943 povstanie, spolu s rodičmi a sestrou Ester bola deportovaná do Osvienčimu. Tam im pridelili prácu v muničnej továrni, odkiaľ pašovali pušný prach na pomoc pri povstaní.
V januári 1945 jej sestru spolu s ďalšími ženami v tábore verejne popravili za účasť na povstaní. Anna bola v tom istom mesiaci prevezená do koncentračných táborov Ravensbrück a Neustadt-Glewe v Nemecku. Tam ju oslobodili sovietske a britské jednotky, následne emigrovala do Bruselu, kde žila rok. Následne odišla do Palestíny, kde sa stretla so svojou sestrou Sabine. Vydala sa za Josepha Heilmana a v rokoch 1951 a 1953 porodila dve dcéry.
Anita Lasker-Wallfisch
Narodila sa v roku 1925 v Breslau v Nemecku. Otec Alfons Lasker pracoval ako právnik a jej matka Edita bola huslistka. Anita mala dve staršie sestry Marianne a Renatu. Spoločne vyrastali vo vzdelanej židovskej rodine, v ktorej bola hudba veľmi dôležitá. Anita sa venovala hre na violončele a jej dve sestry hrali na klavír a husle. Anita napokon odišla študovať do Berlína.
Životné podmienky boli čoraz náročnejšie po vypuknutí vojny v roku 1939. Marianne odletela do Anglicka a jej rodičia boli z Breslau deportovaní. Nikto o nich už nepočul.
Anita s Renatou sa vyhli deportácii, pričom pracovali ako nútené robotníčky v továrni na papier. Stretli tam francúzskych vojnových zajatcov a začali falšovať doklady. V roku 1942 sa spolu so sestrou pokúsili z Nemecka ujsť, ale zatklo ich gestapo a poslalo do väzenia. Niekoľko mesiacov tam žili v neznesiteľných podmienkach.
O rok neskôr ich obe previezli do Osvienčimu. Tam Anitu vybrali, aby hrala na violončele v ženskom táborovom orchestri pod vedením väzenkyne Almy Rosé. Práve členstvo v orchestri jej zachránilo život.
V roku 1946 sa s Renatou pridali k sestre v Spojenom kráľovstve. Stala sa z nej profesionálna violončelistka v Londýne. Vydala sa za muzikanta Petra Wallfischa, s ktorým mala syna Raphaela.
My sme ti už priniesli články, kde sme sa zaoberali práve ženami, ktoré pomáhali ľuďom v Osvienčime. Prečítať si ich môžeš tu: