Zverstvá Osvienčimu, Treblinky, Dachau či Buchenwaldu budú strašiť ľudstvo už asi navždy. Premyslený systém nacistických táborov bol však oveľa rozsiahlejší.
Odhaduje sa, že Nemci postavili 15-tisíc pracovných či koncentračné táborov v desiatkach krajinách po celej Európe a Afrike. Nižšie si pripomenieme niektoré z menej známych no nemenej brutálnych nacistických táborov.
Gestapo v Laponsku
Po zdrvujúcej Zimnej vojne medzi Fínskom a Sovietskym zväzom, kedy Stalin stratil za tri mesiace takmer 200-tisíc mužov a Fíni deväť percent svojho územia, sa severania rozhodli spojiť s nacistickým Nemeckom. Výsledkom boli armády SS bojujúce po boku Fínov od roku 1941 až do roku 1944.
Za tento čas okrem bojov na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu však nacisti rozbehli aj svoj systém koncentračných táborov. V nich mali operovať podľa doktorky filozofie Oule Silvennoinen i Einsatzkommando Finnland, jednotky gestapa v Laponsku. Za svoje pôsobenie mali zastreliť približne tisíc väzňov a ďalších 20-tisíc malo zomrieť v táboroch na podvýživu a choroby. Podľa portálu jewishvirtuallibrary.org mali byť najväčšie tábory v Kangasjarvi a Koveri.
Tábor na Britských ostrovoch
Áno, Nemci mali počas druhej svetovej vojny tábory aj na území Veľkej Británie, aj keď ju nikdy nedobili. Ostrov Alderney, najväčší Normanských ostrovov na severe Francúzska, okupovali Nacisti od roku 1940 do 1945. Medzi týmto obdobím tu v otrockých podmienkach pracovalo 7 608 až 7 812 ľudí.
Nacisti na ostrove zriadili štyri pracovné tábory, z ktorých aspoň jeden sa neskôr stal koncentračným. Do Alderney poslali väzňov z viac ako 20 krajín vrátane Ruska, Francúzska, Španielska a Poľska. Dostali rozkaz postaviť betónové pevnosti, ktoré mali byť súčasťou obrannej sieť známej ako „Atlantický múr“.
Doterajší oficiálny počet obetí 389 pochádzal z preskúmania označených hrobov v 60. rokoch minulého storočia. Podľa najnovších zistení však počet obetí mohol pohybovať od 641 až do 1027 ľudí, tvrdí The Guardian. Z toho takmer stovka zomrela len pri transporte.
Belgická pevnosť
Krátko po Belgickej kapitulácii v roku 1940, armáda SS premenila bývalé vojenské zariadenie Fort Breendonk neďaleko Antverp na väzenský tábor. Pevnosť postavená pôvodne medzi rokmi 1906 až 1913 tak zažila po zverstvách prvej svetovej vojny aj genocídu tej druhej.
Hoci technicky išlo skôr o väzenie ako o koncentračný tábor, stal sa neslávne známym pre zlé životné podmienky, v ktorých boli väzni umiestnení. 303 politických väzňov, členov odboja a židov popravili priamo v pevnosti a ďalších 1741 zomrelo po transporte do iných koncentračných táborov pred koncom vojny. Celkovo malo byť vo Fort Breendonk 3590 väzňov.
Detský tábor v Juhoslávii
Jasenovac Bol najkrutejší a najdlhšie trvajúci koncentračný tábor v Juhoslávii. Táborový komplex, ktorý sa nachádza na území dnešného Chorvátska, pozostával z piatich zariadení. Počet obetí je niekde medzi 100-tisíc až takmer miliónom. Väčšinu tvorili Srbi, po nich Židia a Rómovia.
Tábor bol v mnohých aspektoch prísnejší ako typické nacistické tábory smrti. Podľa svedkov a pozostalých bol z hľadiska brutality desivejší ako všetky ostatné. Okrem zlých podmienok, hladovania, mučenia a vraždenia bola jeho časť nachádzajúca sa v Sisaku, jediným koncentračným táborom pre deti v Európe. Toto zariadenie bolo vytvorené priamo pre výchovu a prevýchovu detí, ktorá sa však nerozlišovala s praktikami iných koncentračných táborov pre dospelých. Hrôzostrašnou smrťou tam zomrelo tisíce detí.
Grécka Bastila
Oficiálne tranzitný tábor Haidari v Grécku, bol jeden z najhorších v celej krajine. Bol zriadený v priestoroch kasární gréckej armády a odhaduje sa, že za jeden rok jeho fungovania ním prešlo asi 21-tisíc ľudí vrátane Židov, vojnových zajatcov a gréckych politických väzňov.
Väčšina z nich bola transportovaná na sever, do Osvienčimu, alebo na nútené práce do Nemecka, zatiaľ čo iní boli zadržaní na vypočúvanie gestapom. Odhaduje sa, že počas prevádzky tábora tam bolo popravených 2000 väzňov.
Železnica cez Afriku
V Alžírsku, Maroku, Tunisku a regiónoch vtedajšej Francúzskej západnej Afrike vytvorili francúzske kolaborantské úrady sieť rôznych typov táborov. Vo väzenských, pracovných a internačných táboroch žili dva až tri roky desiatky tisíc väzňov. Tieto tábory zahŕňali židovských a nežidovských európskych utečencov, tých, ktorí už žili vo francúzskej koloniálnej severnej Afrike pred rokom 1940, a aj tých, ktorí boli deportovaní na nútené práce na Saharu.
V Alžírsku malo byť dokopy v táboroch uväznených 15 až 20-tisíc ľudí. Od novembra 1942 do mája 1943 mali zase vojaci SS v okupovanom Tunisku uväzniť asi 5-tisíc židovských mužov v približne 40 nútených pracovných a záchytných táboroch, píše The Conversation.
Samotný francúzsky vichistický režim vybudoval na Sahare takmer 70 pracovných táborov, čím vdýchol nový život koloniálnej ambícii vybudovať transsaharskú železnicu, ktorá by spojila pobrežie Atlantiku a Stredozemného mora. Presný počet obetí v týchto afrických táboroch do dnes nie je jasný.
