Od konca prvej svetovej vojny, ktorý si v dejepise spájame s dátumom 11. novembra 1918, uplynulo už 106 rokov. V niektorých častiach Francúzska je však táto minulosť až nečakane živá.
Delostrelectvo bolo také dôkladné, že vymazalo celé dediny, mestá, mosty, cesty, železnice či lesy. Vytvorilo nefalšovaný obraz skazy, kde sa nič iné ako nekonečné polia kráterov nenachádzalo. Krajina šedivá, spálená a bez života, skoro ako na povrchu Mesiaca. Tie miesta tu ostali viac-menej nedotknuté dodnes, ako nechcená pripomienka minulosti. Pretože sú stále ešte plné smrtiacich nástrah, ktoré stále môžu zabíjať. A často aj zabíjajú.
Verdun
Len pre predstavu, počas desaťmesačnej ofenzívy v roku 1916 pri meste-pevnosti Verdunu bolo vypálených na 60 miliónov delostreleckých projektilov najrôznejších kalibrov. Z ktorých až štvrtina po dopade nevybuchla a stále čaká pochovaná v krajine.
Verdun, z ktorého sa pri zúfalých útokoch a nemenej zúfalej obrane stal obrovský mlynček na ľudské mäso - padlo tu cez 300-tisíc vojakov - je však len tým najkrikľavejším prípadom. Nie však jediným. Situácia, čo do počtov obetí i vypálených striel, bola podobná pozdĺž celej frontovej línie, ktorá viedla severozápadom Francúzska. Počas štvorročnej vojny bolo takto nenávratne zničených asi sedem percent francúzskeho územia.
Zasiahnuté deštrukciou bolo viac ako štyri tisíc obcí v trinástich departementoch, od Nord na pobreží až po Bas-Rhin na hraniciach so Švajčiarskom.
Trojfarebná cesta k náprave
Keď vojna skončila, bolo treba na to reagovať. Poverené nápravou bolo novozaložené Ministerstvo pre oslobodené územia. To primárne usilovalo o vyčistenie rozsiahlych vojnových oblastí od ľudských tiel a nevybuchnutej munície. Podieľali sa na tom nemeckí vojnoví zajatci, robotníci privolaní až z Číny, zahraniční špecialisti a dobrovoľníci z celého sveta.
Ani pri najlepšej vôli ale nebolo možné zachrániť všetko. Preto tiež boli do máp zakreslené farebné zóny, udávajúce súčasne prioritu nápravy a nebezpečnosť rôznych lokalít.
Zones vertes, vyznačené zelenou, charakterizovala územie, ktoré utrpeli minimálnu škodu. Frontové línie nimi viedli, ale boje na nich prebiehali s menšou intenzitou. Potom, čo tu boli zozbierané ľudské ostatky, železný šrot a nevybuchnutá munícia, mohli sa pozemky navrátiť pôvodným majiteľom a byť obrábané, s určitými výnimkami, doterajším spôsobom. Stále na nich nebola povolená napríklad hlboká orba, ktorá by mohla odkryť nástrahy nevybuchnutej munície skrytej pod zemou.
Žlté zóny, zones jaunes, boli poškodené veľmi ťažko, avšak s lokalizovaným účinkom. Hypotetickým príkladom môže byť kopec nad francúzskou dedinou, ktorý slúžil počas vojny ako veliteľské stanovište. Kopec sám bol preoraný krátermi na nepoznanie, koncentrácia nevybuchnutej munície na ňom bola naozaj markantná. Ale zvyšok oblasti už tak zdevastovaný nebol. A v spolupráci s pyrotechnikou bolo aspoň teoreticky možné pripraviť miesto na návrat obyvateľov.
Obmedzenia všedného života v žltých zónach boli výrazné. Ľudia sa nesmeli pohybovať mimo presne vyznačenej cesty, každej stavebnej alebo rekonštrukčnej práci tu musel predchádzať dôsledný prieskum. Problém tu bol aj s čistotou vodných zdrojov.
Ešte v roku 2012 bola v 544 obciach, ktoré ležali v blízkosti žltých zón, zakázaná konzumácia vody z miestnych studní. Kvôli vysokému obsahu perchlorátu. Táto chemická látka sa totiž používala na výrobu munície, a dodnes z kontaminovanej pôdy presakuje do podzemnej vody.
Ako to vyzerá v najviac zasiahnutých červených zónach sa dozvieš na druhej strane.