
Jeho predstavitelia vo svojich prejavoch hovorili o samostatnosti, hoci krajina bola závislá od nacistického Nemecka. A zatiaľ čo desaťtisíce Židov skončili v nacistických koncentračných a vyhladzovacích táboroch, pre inú časť obyvateľov predstavoval štát pod vedením prezidenta Jozefa Tisa ostrovček relatívneho pokoja vo vojnou zmietanej Európe.
Tiso v Berlíne
Hneď po svojom návrate Tiso oboznámil s obsahom rokovania Snem slovenskej krajiny v Bratislave. Krátko po poludní 14. marca 1939 bola týmto zákonodarným zborom vyhlásená samostatnosť Slovenska. Slovenská republika, ako sa nový štát volal od prijatia ústavy v lete 1939, bola satelitom Nemecka.
Vláda ušla do Rakúska
Jasným dôkazom bola takzvaná ochranná zmluva, uzavretá ešte v marci 1939, v ktorej sa Bratislava zaviazala vykonávať zahraničnú politiku v úzkej zhode s Nemeckom. Berlín taktiež kontroloval dôležité slovenské podniky. V súvislosti s vojenskou porážkou nacistického Nemecka Slovenský štát zanikol 3. mája 1945 potom, celé jeho územie dobyli vojská Sovietskeho zväzu a ich spojencov.
Slovenská vláda, ktorá utiekla do rakúskeho exilu, kapitulovala 8. mája 1945. Podľa teórie právnej kontinuity Československej republiky presadzovanej Edvardom Benešom Slovenský štát neexistoval a po skončení druhej svetovej vojny Československá republika obnovila zvrchovanosť na území Slovenska.