V červených zónach vojna zostala
Zones rouges boli v teréne oplotené a vstup civilných osôb do nich bol prísne zakázaný. Výstražným ceduliam s nápisom Danger de Mort, smrteľné nebezpečenstvo, sprevádzaným ešte obrázkom škeriacej sa lebky so skríženými hnátmi, spoľahlivo porozumel každý.
Tieto oblasti sú plné nevybuchnutých nábojov, vrátane mnohých plynových granátov a hrdzavejúcej munície. Pôda na nich bola silne znečistená olovom, ortuťou, chlórom, kyselinami a rozkladajúcimi sa ľudskými či zvieracími pozostatkami.
Pre dokreslenie, jeden kilogram hliny z povrchu niekdajšieho bojiska pri Woëvre v priemere nesie 175,9 miligramov arzénu. Tak jedovaté nebývajú ani odkaliská pri starých rudných baniach. A za jedinú hodinu prechádzky pri Verdune zvýšite koncentráciu olova vo svojej krvi tak, ako keby ste sa pol roka prechádzali okolo výfukov kolóny automobilov na diaľnici.
Večne zamorená oblasť
V roku 1919 červené zóny pokrývali približne plochu 1 800 kilometrov štvorcových. Dnes sa rozloha neprístupných Zones rogues počíta na približne 100 kilometrov štvorcových. Ale nezdá sa, že už by sa ich výmera mohla ďalej zmenšiť. Francúzsky Odbor verejnej bezpečnosti, ktorý je poverený ich odstraňovaním, odhaduje, že pri súčasnom tempe by to k ich úplnej náprave mohlo trvať až 700 rokov.
Na každom hektári pôdy tu do pätnástich centimetrov pod povrchom leží v priemere okolo troch stoviek nevybuchnutých delostreleckých granátov. Často ale až sedem stoviek. A každý približne dvadsiaty je plynový, s yperitom, fosgénom a chlórom.
Nevybuchnutú muníciu je síce teoreticky možné s maximálnym nasadením a vynaložením zdrojov vyzdvihnúť a zneškodniť, ale chemicky kontaminovaná pôda sa bude podľa odhadov odborníkov spamätávať až 10-tisíc rokov.
Trhaviny a jedy, ktoré zabíjali pred viac ako sto rokmi, tu v deštrukcii a zabíjaní pokračujú. Ďalej otravujú pôdu, vodu, ničí všetok život.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.