MV Spice Islander I, 2011 – prázdne reči o náprave chýb
MV Spice Islader I mal dosť pestré osudy. Tento Ro-Ro trajekt postavili grécke lodenice. V roku 1967 bol spustený na vodu a pomenovaný Marianna. Po dvadsaťjeden rokoch služby bola loď predaná a nový majiteľ Apostolos Shipping ju premenoval na Apostolos P. Tu strávila ďalších 11 rokov. Potom loď vystriedala ďalších dvoch majiteľov, až bola nakoniec v roku 2007 predaná spoločnosti Makame Hasnuu z Tanzánie, ktorá ju premenovala na MV Spice Islander I.
V tom istom roku sa loď stretávala s technickými problémami. Kvôli kontaminovanému palivu vysadili motory a loď driftovala pri somálskych brehoch. Našťastie bez cestujúcich. Pomoc a čisté palivo trajektu poskytol americký torpédoborec USS Stout (DDG-55). Po vyčistení palivovej sústavy loď doplávala vlastnými silami do prístavu.
MV Spice Islader I mal oficiálne prepravnú kapacitu 645 cestujúcich. Posádku tvorilo 45 mužov. Ako v mnohých podobných prípadoch bola loď nasadená na linke, kde bola permanentne preťažovaná. Nie inak tomu bolo aj v čase poslednej plavby 10. septembra 2011. Spice Islander vyplával o 21. hodine z prístavu Unjuga na sever k ostrovu Pemba. Asi 4 hodiny po vyplávaní sa loď v zlom počasí prevrátila, pravdepodobne kvôli strate pohonu a nemožnosti manévrovať proti vlnám. Záchranné práce komplikovalo zlé počasie a tma.
Z vody sa podarilo zachrániť 620 ľudí, z toho 40 s vážnymi zraneniami. Už prvé správy hovorili o tom, že loď bola preťažená, ale odhady sa pohybovali okolo „skromných“ 800 cestujúcich. Pravda však bola oveľa tragickejšia. Najhorší odhad uvádzal, že v čase havárie bolo na palube 3 586 cestujúcich. Neskôr bol počet obetí upravený na realistickejších 203 mŕtvych a 1 370 nezvestných.
Hoci úrady hovorili o zavedení razantných opatrení na zvýšenie bezpečnosti a tvrdých postihov za preťažovanie lodí, zostalo len pri prázdnych slovách. O osem mesiacov neskôr sa pri ostrove Unguja potopila preťažená osobná loď MV Skagit. Zahynulo 150 ľudí.
RMS Titanic, 1912 – všetko zlé je na niečo dobré
Zaoceánsky parník RMS Titanic (Royal Mail Ship) spoločnosti White Star Line bol na úplne opačnej strane spektra ako doteraz spomínané lode. Jednalo sa o obrovskú loď s 46 328 BTR lodného priestoru, určenú pre 2 453 cestujúcich, o pohodlie ktorých sa staralo 874 členov posádky. Najbohatší cestujúci mohli plávať so svojimi kočiarmi alebo automobilmi.
Táto katastrofa bola v priebehu nasledujúceho storočia mediálne mnohokrát „preberaná“ a vždy okolo okrúhlych „výročí“ je s vďakou znovu oprášená, pretože neomrzí. Dôvodov je mnoho. Vo svojej dobe išlo o najväčšiu námornú katastrofu. Na palube zahynulo množstvo bohatých a vplyvných ľudí. Presná príčina katastrofy bola dlho predmetom dohadov. Vyšetrovanie bolo vedené dosť podivným spôsobom, čo bolo vodou na mlyn rôznym konšpirátorom.
Na druhej strane vyšli najavo niektoré zásadné nedostatky, takže v konečnom dôsledku táto tragédia prispela k zvýšeniu bezpečnosti lodnej dopravy. Patrí sem napríklad dostatok záchranných člnov pre všetkých cestujúcich, možnosť rozdelenia trupu na uzavreté oddiely, zjednotenie núdzových signálov, nácvik núdzových postupov s cestujúcimi, úprava núdzových východov, zmeny osvetlenia lodí, zavedenie medzinárodnej služby na sledovanie ľadových krýh, meteorologických lodí a ďalšie.
Nič to však nemení na fakte, že loď sa po zrážke s ľadovcom potopila počas necelých troch hodín. Na palube bolo 2 201 ľudí, z toho 1 316 cestujúcich a 855 členov posádky. Kapacita lode teda nebola zďaleka vypredaná. Loď bola vybavená záchrannými člnmi pre 1 178 osôb. V dôsledku zle organizovaných záchranných prác však zahynulo 1 514 ľudí a zachránených bolo iba 710.
Potopenie RMS Titanic bolo jednou z katastrof, kde bolo vymáhané nepísané pravidlo „ženy a deti prvé“, dokonca pod hrozbou použitia zbrane. Výsledkom bolo, že medzi zachránenými boli všetky deti z 2. triedy a celkový počet zachránených detí dosiahol 72 percent. Zachránených žien bolo dokonca 79 percent (z prvej triedy až 97 percent).
Zatiaľ čo zachránených mužov nebolo ani 20 percent (z 2. triedy dokonca len 8 percent). Zahynula dokonca aj väčšina milionárov a bohatých mužov cestujúcich 1. triedou. To bola ťažká rana rôznym feministickým hnutiam, ktoré v tej obe začínala bujnieť. Obzvlášť, keď niektoré fanatičky kritizovali zachránené ženy, že nemali využiť ponúkané miesta v člnoch a mali hrdo klesnúť ku dnu s loďou.
Tek Sing, 1822 – smrť pod bielymi plachtami
Tek Sing bola trojsťažňová oceánska džunka, dlhá 50 metrov a vyzbrojená najmenej 18 kanónmi. Najvyšší sťažeň bol vysoký 27 metrov. Posádku tvorilo 200 mužov. Loď, naložená nákladom žiadaného čínskeho porcelánu, korenia a liekov, vyplávala z čínskeho prístavu Amoy (dnešný Sia-men) a mierila do Batavie (dnešná Jakarta) v Holandskej východnej Indii. Okrem nákladu bolo na palube vyše 1 500 čínskych imigrantov.
Keďže plavba trvala niekoľko týždňov a pri počte ľudí na palube, začínali byť problémy s dostatkom jedla a pitnej vody, rozhodol sa kapitán využiť nedávno objavenú „skratku“ medzi ostrovmi Bangka a Belitung. Takzvaný Gasparov prieliv nebol dostatočne zmapovaný, takže kapitáni lodí sa tadiaľto púšťali na vlastné riziko. Tek Sing narazila za zlého počasia na útes, ktorý rozpáral drevené dno lode, a tá sa rýchlo potopila do hĺbky 30 metrov.
Nasledujúci deň miestom preplávala plachetnica Východoindickej spoločnosti, pod velením kapitána Jamesa Pearla, mieriaca z Holandskej východnej Indie na Borneo. Pozorné hliadky si všimli drevené trosky, mŕtve telá a stroskotancov vo vode. Z čínskeho plavidla sa podarilo zachrániť asi 190 mužov. Ďalších 18 vylovila posádka malej džunky pod velením kapitána Jalang Lima. Tá plávala pravdepodobne v závese za Tek Sing, ale útesu sa zvládla vyhnúť.
Vrak lode objavil 12. mája 1999 britský záchranár Michael Hatcher. Z lode vyzdvihol 350-tisíc kusov porcelánu. Na dne objavil aj množstvo ľudských ostatkov. Vo svojej dobe išlo o najväčšiu námornú katastrofu, ktorá bola prekonaná až o 90 rokov neskôr. Vzhľadom na odhadovaný počet obetí sa o Tek Sing hovorí ako o Titanicu Ďalekého východu.
SS Taiping, 1949 – preč z komunistického „blahobytu“
Parník SS Taiping (Tchaj-pching), Steam Ship, mal 2489 GRT lodného priestoru a umožňoval prepravu 500 cestujúcich. K havárii tejto lode došlo na začiatku roku 1949, kedy na území pevninskej Číny prebiehala občianska vojna medzi Čankajškovými silami, obhajujúcimi záujmy Čínskej národnej strany (Kuomintang), a ich protivníkmi pod velením Mao Ce-tunga, obhajujúceho ideológiu Čínskej komunistickej strany.
Komunistické vojská začali na konci roku 1948 úspešnú ofenzívu. Výsledkom bol masový exodus obyvateľov na ostrov Taiwan. Jednou z lodí, ktorá prevážala utečencov, bol aj parník SS Taiping. Napriek tomu, že bolo predaných len 508 lodných lístkov, na palube bolo odhadom 1 500 ľudí.
Parník vyplával 26. januára 1949 z čínskeho prístavu Šanghaj a mieril do zhruba 900 kilometorv vzdialeného mesta Keelung na Taiwane. Loď plávala so zhasnutými svetlami, aby sa vyhla pozornosti komunistických hliadkových člnov. To sa jej stalo osudným.
Dvadsaťsedem januára 1949 o 23:25 sa loď zrazila s podobne veľkým nákladným parníkom Chien Yuan (Čch‘-en Jüan, 2160 GRT). Ten mal na palube 32 mužov a 4 ženy. Následky zrážky boli strašné. SS Taiping nákladný parník prakticky roztrhol na dve časti. SS Chien Yuan sa potopil počas piatich minút. SS Taiping šiel ku dnu za 20 minút.
Zatemnenie lode umožnilo parníku SS Taipei prekĺznuť okolo hliadok, ale na druhú stranu o ňom prakticky žiadna z okolo preplávajúcich lodí nevedela. Zachrániť sa podarilo len dvoch ľudí z parníka Čch‘-en Jüan. Režisér John Woo natočil v roku 2014 film The Crossing, venovaný tejto udalosti.
Parník Sultana, 1865 – masaker v honbe za mamonom
Sultana bol riečny kolový parník, s posádkou 85 mužov a miestami pre 376 cestujúcich, postavený lodenicou John Litherbury Boatyard. Na vodu bol spustený 3. januára 1863. Bezmála 80 metrov dlhá loď mala široký trup s ponorom iba 2,1 m. Bočné kolesá boli poháňané parnými strojmi, ktorým dodávali paru štyri žiarotrubné kotly.
Tie boli veľmi účinné, ale na druhú stranu citlivé na čistotu a dodržiavanie predpísanej úrovne vody. To bolo na bahnitej rieke problematické. Často dochádzalo k upchávaniu, čo mohlo viesť k lokálnemu „vyhriatiu“ materiálu s fatálnymi následkami.
Loď zaisťovala pravidelnú prepravu medzi St. Louis a New Orleans. K svojej poslednej plavbe vyrazil parník Sultana, pod velením kapitána Jamesa Cassa Masona, 13. apríla 1865 zo St. Louis, dole po prúde Mississippi. V prístave Cairo v štáte Illionois posádku zastihla správa o atentáte na prezidenta Abrahama Lincolna. Kapitán naložil balíky novín a cestou na juh šíril správu o atentáte.
Keď dorazili do Vicksburgu v štáte Mississippi, prišiel za ním kapitán Reuben Hatch s ponukou na prepravu prepustených vojnových zajatcov z radov Únie. Vláda ponúkala 2,75 dolára za každého vojaka a 8 dolárov za každého dôstojníka dopraveného na sever. Hatch vedel, že Mason potrebuje peniaze, tak mu za úplatok ponúkol zohnať 1400 zajatcov. Mason súhlasil.
Zatiaľ čo bývalí zajatci nastupovali na palubu, strojníci sa trápili s opravou presakujúcich kotlov. Tie vyžadovali pretesnenie, lenže to znamenalo odstávku na niekoľko dní a ohrozenie „kšeftu“ s dopravou zajatcov. Oprava bola vykonaná len provizórne. Na palube bolo nakoniec 85 členov osádky, 70 platiacich cestujúcich, 1 951 prepustených zajatcov a 22 strážnych. Celkom 2 128 ľudí. Loď bola tak preťažená, že na niektorých miestach praskala paluba a musela byť vystužená fošňami.
Plavba proti prúdu bola náročná. Preťažená loď bola hlboko zanorená. Rieka bola rozvodnená do šírky okolo 5 kilometrov. Boj so silným prúdom vyžadoval maximálny výkon strojov. V Memphise vyložili 120 ton cukru, 200 zajatcov a po doplnení uhlia pokračovali na sever.
Keď bola loď asi 10 kilometrov od Memphisu, explodoval jeden z kotlov a vzápätí ďalšie dva. Explózia vytrhla v hornej palube desaťmetrovú dieru a zmietla kormidlovňu. Od kotlov začala horieť drevená konštrukcia lode. Horiaci vrak začal driftovať po prúde. Explózia mnoho ľudí zabila, ďalších zmietla do ľadovej vody. Zrútili sa komíny a zranili alebo pritlačili ďalších nešťastníkov. Tých, čo prežili, čakala smrť v plameňoch alebo ľadovej vode.
Zhruba pol hodiny po explózii okolo preplával parník Bostona, ktorý vzal na palubu okolo 150 ľudí. Ďalším kapitán Bostony pomohol tým, že nechal do vody nahádzať dvere, nábytok a všetko, čo mohlo stroskotancov udržať na vode. Časť bývalých zajatcov zachránili miestni obyvatelia a bývalí nepriatelia, vojaci Konfederácie.
Presný počet mŕtvych nie je známy. Najpresnejšie odhady hovoria o 1 167 obetiach. Šťastím v nešťastí bolo, že Únia urobila z Memphisu základňu s dobre vybavenými nemocnicami. To malo významný podiel na tom, že katastrofu nakoniec prežilo zhruba 760 stroskotancov a zo zachránených svojim zranením podľahlo len 31 ľudí. Ide o dodnes najväčšie lodné nešťastie v USA.
