Lodná doprava je lacná, ale pomalá. Dnes sa osobná lodná doprava využíva na výletné plavby, pretože moderné lode dokážu ponúknuť luxus, za ktorý sú niektorí cestujúci ochotní zaplatiť horibilné sumy. Druhým významným segmentom je preprava veľkého množstva ľudí, často vrátane ďalších dopravných prostriedkov, ako sú osobné automobily, autobusy, alebo dokonca železničné súpravy. V tomto prípade sa využíva obrovská nosnosť lodí a plavidlá nahrádzajú neexistujúce mosty.
V preľudnených oblastiach bývajú lode nasadené na linkách, kde dopyt násobne prevyšuje prepravné kapacity, takže sú často preťažované. Výsledkom je, že pokiaľ dôjde k nešťastiu, počty obetí sa môžu veľmi rýchlo dostať do štvormiestnych cifier, píše Radek Panchartek z portálu iDnes.
Pomoc býva ďaleko, voda nie je živel, v ktorom by bol človek doma, a keď sa k tomu pripočíta počasie... Dnes si predstavíme sedem najväčších nehôd lodí, v poradí podľa počtu obetí (v zozname nie sú lode potopené vojenským zásahom).
MV Doña Paz a MT Vector, 1987 – uhorieť na mori je peklo
Motorová loď MV Doña Paz (Motor Vessel) nepatrila medzi šťastné plavidlá. Postavili ju lodenice v Hirošime a na vodu bola spustená 25. apríla 1963 ako Himeyuri Maru. V tom čase mala kapacitu 608 cestujúcich a 2 324 GRT (Gross Register Tonnage) lodného priestoru.
V októbri 1975 ju zakúpila filipínska spoločnosť Sulpicio Lines a premenovala ju na Don Sulpicio (po majiteľovi). Don Sulpicio bol jednou z dvoch vlajkových lodí spoločnosti. Druhou bola Doña Ana. V júni 1979 došlo na palube k požiaru, loď musela nabehnúť na plytčinu a úplne vyhorela.
Všetkých 1 164 ľudí na palube však bolo zachránených. Loď bola poisťovňou odpísaná ako totálna strata. Avšak spoločnosť vrak odkúpila, opravila a vykonala zmeny zamerané na zvýšenie prepravnej kapacity na 1500 pasažierov. V roku 1981 sa loď vrátila do služby pod novým menom Doña Paz.
Posledná plavba začala 20. decembra 1987 na ostrove Leyte. Cieľom bol prístav v hlavnom meste Manila na ostrove Luzon. Linka bývala pravidelne preťažená. Pretože sa blížili Vianoce, bol tentoraz dopyt po miestach na lodi enormný. Posádka si bežne vylepšovala plat braním úplatkov, za to „prižmúrila oči“ a vzala na palubu viac cestujúcich, než bola kapacita lode.
Pred vianočnými sviatkami loď praskala vo švíkoch. Neskôr sa zistilo, že na palube bolo vyše 4-tisíc ľudí. Posádka pristupovala k službe veľmi ležérne. Na mostíku bol ich kormidelník a dôstojník, ktorý mal práve službu. Ostatní sa venovali oddychu, popíjali pivo a kapitán pozeral vo svojej kajute film.
O 22:30 sa ozvala rana a škrípanie trhajúceho sa kovu. Do lode, z dodnes neznámych príčin, narazil tanker MT Vector (Motor Tanker) spoločnosti Caltex Philippines, prevážajúci cez milión litrov benzínu a ďalších ropných produktov. Na lodi Doña Paz zhasli svetlá, ale vzápätí všetko ožiarila oslnivá oranžová žiara. Od iskier vzniknutých trením kovu sa vznietil náklad MT Vector. Paluby lodí sa premenili na ohnivé peklo, z ktorého nebolo úniku.
Horeli obe lode aj hladina mora v okruhu stoviek metrov. Napriek tomu, že išlo o námorné nešťastie, väčšina ľudí uhorela, udusila sa po vdýchnutí spalín alebo mala spálené pľúca. Z MV Doña Paz prežilo iba 25 cestujúcich a dvaja muži z tankera MT Vector, ktorých z mora vyzdvihla posádka motorovej lode MS Don Claudio (Motor Ship).
MV Doña Paz sa potopila dve hodiny po kolízii. Tanker MT Vector šiel ku dnu po štyroch hodinách. Obe lode skončili v hĺbke okolo 500 metrov. V Manile začali po MV Doña Paz pátrať, až keď nedorazila v plánovanom čase do prístavu. Záchranná akcia bola pomalá a prišla neskoro. Vyšetrovaním sa zistilo, že MT Vector nemal predpísané dokumenty o technických kontrolách a posádka, vrátane kapitána, nemala platné certifikáty. Záverečná správa sa po niekoľkých opravách dopracovala k číslu 4 385 obetí, čo je takmer trojnásobok RMS Titanic.
MV Le Joola, 2002 – dlhé čakanie na smrť
Trajekt MV Le Joola patril senegalskej vláde. Loď postavili nemecké lodenice Schiffswerft Germersheim a na vodu ju spustili 22. marca 1990. Jednalo sa o Ro-Ro trajekt s prepravnou kapacitou 35 automobilov a 536 cestujúcich, poháňaný dvoma dieselovými motormi. Krátko pred nehodou prešla loď generálnou opravou spojenou s výmenou ľavého motora a bola vybavená novými predpísanými záchrannými prostriedkami.
MV Le Joola sa plavila dvakrát týždenne medzi prístavom Ziguinchor a hlavným mestom Dakarom. Prepravovala väčšinou ženy, ktoré v Dakare na trhu predávali mango a palmový olej. Išlo o jednu z najfrekventovanejších trás a kapacita trajektu v žiadnom prípade nestačila potrebám. Osudný deň bolo na palube 1034 cestujúcich s riadnymi lodnými lístkami a 44 členov posádky. Celkový počet pasažierov sa len odhaduje.
Okolo 11-tej v noci MV Le Joola vplávala pri brehoch Gambia do búrky so silným vetrom a vlnobitím. Loď sa počas piatich minút prevrátila. Cestujúci a náklad z horných palúb skončili v mori. Časť ľudí zahynula rozdrvená odtrhnutým nákladom, ale väčšina sa utopila počas čakania na záchranu. Záchranné tímy dorazili na miesto až na úsvite.
Väčšinu stroskotancov zachránili miestni rybári na chatrných pirogách. Prežilo iba 64 ľudí z toho jedna tehotná žena. Mnoho ľudí prežívalo vo vnútri trupu prevrátenej lode, odkiaľ sa ozývali klepaním. O tretej hodine popoludní sa loď potopila a definitívne pochovala nádej na záchranu ľudí uväznených v trupe. Udáva sa, že celkový počet obetí je 1 863, z toho 444 detí. Niektoré zdroje však hovoria o viac ako dvoch tisícoch ľudí, pretože presný počet pasažierov nikto nepozná.
Trajekt bol navrhnutý na plavbu v pobrežných vodách. V čase havárie však plával na otvorenom mori. Pretože bol preťažený a v podpalubí bolo horúco, spala väčšina cestujúcich aj so svojimi vecami na horných palubách, čo zvyšovalo ťažisko lode. Celá havária mala aj súdnu a politickú dohru. Medzi obeťami boli aj cestujúci z Belgicka, Francúzska, Holandska, Nórska, Španielska a Švajčiarska, ktorých pozostalí sa nedali umlčať finančným odškodnením.
Ďalšie hrozivé katastrofy nájdeš na ďalšej stránke:
