Norman Williams, náčelník policajného oddelenia vo Wichite, robil tajnosti do poslednej chvíle. Z jeho optimistických náznakov však novinári pochopili, že pôjde o niečo naozaj veľké, preto sa na tlačovú konferenciu dostavili v hojnom počte. Po ich uvítaní zahájil schôdzu 19. mája 2005 vetou: „V krátkosti: máme ho. BTK je zatknutý.“
Nielenže to nikto nečakal, ale nikto v to už ani nedúfal. Prípad sériového vraha, ktorý sa stotožňoval s iniciálami BTK, sa totiž považoval za nevyriešený, neuzavretý a dávno založený do archívu spisov. Malo sa za to, že páchateľ, ktorý kedysi čulo komunikoval s médiami a so zvráteným potešením sa chválil svetu s napáchanými hrôzami, aby sa potom na dvadsaťpäť rokov odmlčal, je najskôr už dávno po smrti, píše portál iDnes.
Williams si tromfov pripravil viac. Dopadnutý vrah sedel vo vyšetrovacej cele, dôkazov pre jeho usvedčenie existoval dostatok. Navyše s políciou plne spolupracoval. Hlavné bolo, že sa priznal celkom k desiatim vraždám. Vrátane surového vybitia rodiny Oterovcov.
To spôsobilo rozruch. Na ten prípad si v detailoch spomínali už len starší novinárski účastníci tlačovej konferencie. Ale počul o ňom každý, aj keď sa odohral pred tridsaťjeden rokmi. Patril totiž k tým najrôznejším zločinom, ktoré sa za posledné dekády odohrali vo Wichite.
Vraždy bez motívu
Osobitný agent Kansaského úradu pre vyšetrovanie Larry Thomas ho z pamäte nikdy dostať nedokázal. V januári 1974 bol totiž poverený prvou obhliadkou miesta činu a neskôr aj vedením prípadu. Prípadu, v ktorom sa zo stôp síce dalo dobre čítať, ale príbeh nimi rozprávaný stratil zmysel.
Do rodinného domu na rohu North Edgemoor Street páchateľ prenikol za denného svetla, hlavnými dverami. Buď ľsťou, alebo hrozbou zbraní si na štyroch prítomných členoch domácnosti Oterových, rodičov a dvoch detí, ďalšie tri ich deti boli v tom čase v škole, vymohol vypustenie ich psa na záhradu a zhromaždil ich v obývačke. Tam ich zviazal a potom jednotlivo dopravil do rôznych miestností. Aby ich jedného po druhom zavraždil.
Tridsaťosemročného Josepha vrah uložil pohodlne na gauči, vypodložil mu hlavu, a potom ho nechal udusiť s igelitovým vreckom na hlave. Tridsaťtriročnú spútanú Juliu tiež opakovane dusil sáčkom, ale niekoľkokrát ju vyslobodil. Aby ju nakoniec uškrtil. Najprv to skúšal rukami, nakoniec povrazom. Deväťročného syna udusil vrecom na odpadky a jedenásťročnú Jospehine obesil v pivnici na tráme.
„V prevedení tých vrážd sa miešala nepremyslenosť so surovosťou,“ rozprával Thomas. „Na prvý pohľad to vyzeralo ako pokazené vlámanie, ktoré sa zvrhlo v zavraždenie svedkov, pri ktorom páchateľ našiel v zabíjaní, s ktorým nemal mnoho praktických skúseností, uspokojenie.“
A tak sa každá ďalšia vražda vyznačovala stupňujúcou sa brutalitou, mučením obetí. Sexuálny podtext tu na prvý pohľad chýbal, proti hypotéze o vlámaní hovorilo to, že sa z domu stratili len čačky. Zjavná bola minimálna snaha páchateľa o zahladenie stôp a absencia motívu. Proti amaterizmu páchateľa však hovorilo, že v dome pobudol niekoľko hodín. Bol si istý, že nebude pristihnutý. Alebo sa toho len neobával?
Znamenalo to, že najskôr mal obhliadnutý terén. Vedel, že tri z piatich detí Oterových budú v škole. Chcel zabíjať, len nevedel ako. A nechcel sa zašpiniť. Mohla za tým byť pomsta?
Bez kontroly nad obeťou
Vyšetrovanie čoskoro uviazlo na mŕtvom bode. A nijako nepomohlo, že o 79 dní neskôr došlo k ďalšiemu útoku. Obete mali byť dve, ale devätnásťročný Kevin Bright sa zachránil. Predstieral smrť, vymanil sa z pút, privolal pomoc. Pre jeho dvadsaťjedenročnú sestru Kathryn už však bolo neskoro. Zomrela počas prevozu do nemocnice.
Aj keď na mieste činu nechýbali tie isté propriety, najmä putá na znehybnenie dvojice prepadnutej v jej dome, s vraždou rodiny Oterových nebol prípad prepájaný. Páchateľ bol totiž silne ozbrojený. Mal pištoľ, revolver a brokovnicu. A pri vraždení strieľal, bodal nožom. Nad situáciou nemal absolútnu kontrolu ako u vrážd z North Edgemoor Street. Ponáhľal sa.
Kevin vypovedal, že ich neznámy muž počas prepadnutia „chlácholil“ tým, že je utečeným trestancom z Kalifornie a chce len peniaze a kľúče od auta. Aj to vyšetrovateľa zmiatlo. Hnali sa za preludom z kartoték, prechádzali registre väzňov na úteku. Márne a bez výsledku.
Prepájať túto vraždu s prípadom Shirley Relfordovej vraj nebol dôvod. Ženu uškrtil, zatiaľ čo v kúpeľni bytu zamkol tri jej deti, ktoré plánoval zabiť neskôr. Ale ony utiekli. Zhoda sa nejavila byť ani v prípade Nancy Foxovej, spútanej a uškrtenej v roku 1977. Alebo s vlámaním do domu Anny Williamsovej, ktorú si vrah vyhliadol, ale nezastihol ju doma, pretože sa zdržala u priateľov.
O prepojenie onej série sa postaral predovšetkým sám páchateľ, v sérii listov zaslaných miestnej televíznej stanici KAKE. V chaotickej zmesi v nich paroduje ľudové pesničky, berie si za vzor Jacka Rozparovača, hovorí o neustálom pudení k ďalším vraždám, popisuje detaily svojich činov a vysmieva sa neschopnosti vyšetrovateľov. Z listov bola zrejmá až zúfalá snaha o to, aby sa o jeho činoch vedelo a hovorilo.
Sám dáva na výber niekoľko oslovení, ktorými ho médiá majú nazývať. Najlepšie ho vraj vystihujú iniciály BTK. Značí trojicu „bind, torture, kill“. Zväzovanie, mučenie a zabíjanie.
Biznis plynúci zo strachu
Ak má niekto v 70. a 80. rokoch z morbídnej senzácie vraždiaceho maniaka, ktorý sa zjavne bez ťažkostí dobýva do domov svojich obetí, prospech, sú to kansaské firmy zaisťujúce bezpečnosť domácností. Pôvodne okupovali fádny segment trhu, sústredili sa na prevenciu proti požiarom. Ale vtedy začnú z rodinných domov a bytov vyrábať nedobytné bunkre a pevnosti.
Obnáša to nerozborné zámky, retiazky na dverách, petlice a závory, vystuženie vchodových i zadných dverí, zosilnenie rámov, západky na oknách na prízemí, okná zamrežované, nerozbitné a s okenicami. A tiež nevyhnutný servis bezpečnostných pohotovostných liniek, elektronické zámky, trezory, nedobytné miestnosti, pripojenie domov na alarm, inštalácia kamier. Znie to cynicky, ale pre tento biznis je BTK požehnaním.
Svoje o tom vedia v spoločnosti ADT Security Services, ktorá inštalácia bezpečnostných systémov zaisťuje. To, že je hlavným dôvodom na obstaranie bezpečnostných prvkov za tisíce dolárov nepolapiteľný besniaci vrah, potvrdzujú zamestnancom sami klienti.
Bez toho, aby si boli vedomí, že celý register vstupných kódov a hesiel, zoznam núdzových pohotovostných slov, presné umiestnenie detektorov i rozmiestnenie zámkov oznamujú priamo BTK. Medzi rokmi 1974 a 1988 je totiž Dennis Lynn Rader zamestnancom tejto firmy. Od elektrikára, ktorý montuje alarmy v domácnostiach, to dotiahne až do kancelárie vedenia.
Je to práca, ktorá ho dokonale napĺňa. Dáva mu totiž precítiť hrôzu, ktorú svojimi činmi vyvolal. Neuplynie deň, kedy by od vydesených ľudí nepočul o tom, ako sa bojí démonického škrtiča. Pozývajú si ho domov, aby ich ochránil pred sebou samotným. Ten paradox mu poskytuje nesmierne potešenie.
Pri obhliadkach pred klientmi nahlas špekuluje: „Keby som bol BTK, prišiel by som dverami z dvora. Máte tam osadené svetlo a dvojitý zámok?“ Sleduje, ako sa trasú strachom a prepočítavajú peniaze. Je si vedomý toho, ako dokáže bezpečnostné prvky, ktoré sám nainštaloval, obísť. A keď náhodou predaje viaznu? Potom vrah najskôr čoskoro udrie znova.
Spoľahlivý člen komunity
Rader sa javí byť pod maskou mrzutého človeka bez zmyslu pre humor mužom s vcelku dobrým srdcom. Je považovaný za solídneho a usporiadaného muža. Za sebou má službu pri vojenskom letectve USA a vysokoškolské štúdiá, ktoré kvôli priemerným výsledkom dokončil až na druhý pokus. Krátko pracoval v oddelení mäsa v miestnom supermarkete, následne ako montážny robotník zostavoval záhradné domčeky a altánky. Ešte než získal zamestnanie v ADT Security Services, oženil sa.
Má ženu a dve deti, s ktorými vedie spokojný rodinný život. Nezávidí, neohovára, nenadáva. Je oddaným členom miestnej luteránskej cirkvi, nechýba na žiadnom kázaní. Dokonca bol zvolený do miestnej luteránskej rady. Je jedným z vedúcich miestneho skautského oddielu, všemožne prispieva k súdržnosti wichitskej komunity. Keď sa vykonáva sčítanie obyvateľov, prihlási sa ako dobrovoľník na obchádzanie domov. A pochopiteľne, sonduje pri tom terén.
Svoje divoké sexuálne fantázie, v ktorých sa to hemží násilím a predstavami o pôsobení utrpenia, šikovne skrýva. Že sa doma prezlieka do ženských šiat, zväzuje sa a prehráva sa, ako je sám svojou obeťou? Nič z toho vraj jeho žena netušila. Spojenie medzi arogantným BTK a Raderom sa všetkým javilo byť úplne nepravdepodobné.
V apríli 1985, septembri 1986 a januári 1991 dôjde v oblasti Wichity a Park City k ďalším trom vraždám. Aj pri nich páchateľ prenikol do domácností, kde svoje obete znehybnil a uškrtil. Rukami, pančuchami. Ale za činy, ktoré opäť nesú rysy práce doposiaľ nepolapeného sériového vraha, už nenasledoval spupný výsmech. BTK sa odmlčal a od roku 1978 s úradmi už nekomunikoval.
Malo sa za to, že tieto vraždy s lúpežným a sexuálnym motívom spáchal niekto ďalší. O napodobiteľa totiž nemal neblaho preslávený BTK núdzu. V roku 1988 niekto vyvraždil trojčlennú rodinu Fagerovcov, vraj len preto, že obdivoval jeho „legendárnu prácu“.
Vychladnuté stopy
V roku 2004, tridsať rokov po masakre v domácnosti Oterových a bezútešnom vyšetrovaní, bol celý prípad BTK založený do spisu. Zmienka o tom padne aj v miestnych novinách, ktoré si vtedy päťdesiatdeväťročný Dennis Rader prečíta. A je hnevom bez seba. Prečo? Správa nevyvolala žiadny ohlas verejnosti, nikto sa už totiž beštie BTK nebojí.
Rader znovu pociťuje tú istú stratu kontroly nad situáciou, ako pri vražde Brightovej. Je slabý a vie o tom. Zhoršilo sa mu zdravie a kondícia, má tras v opuchnutých rukách. Nemôže už svoje obete škrtiť pevným stiskom, preto si tiež pri posledných vraždách vypomáhal pančuchami.
Nie je tým plazivým tieňom ako predtým. Je nápadný. Zozbieral už tri súdne zákazy priblížiť sa ku konkrétnym ľuďom, ktorí ho obvinili zo stalkingu. Po prepustení z bezpečnostnej firmy stratil bezprostredný kontakt s potenciálnou korisťou. Je zamestnaný ako pomocný dozor verejného poriadku v Park City.
Napomína mládež za odhadzovanie odpadkov, ale nikomu strach nenaháňa. Tiež vypomáha s odchytom psov. Pre svoju horlivosť a bazírovanie na predpisoch, hraničiacich so šikanovaním, je všetkým skôr na smiech.
S tým, že vyšetrovanie BTK, fenomenálneho sériového vraha desiatich ľudí, jeho majstrovské životné dielo, bude zabudnuté, sa nemohol zmieriť. A tak chcel znova všetkým pripomenúť, čo BTK dokázal. Pod silne naznačujúcim pseudonymom Bill Thomas Killman napísal v marci 2004 do redakcie denníka The Wichita Eagle. A keď to nezabralo, oslovil médiá ešte desaťkrát.
Nešetril pritom opismi svojich zločinov, brutálnymi detailmi. Aby doložil autenticitu svojej práce, do obálok a balíčkov prikladal drobnosti. Suveníry, ktoré nalúpil pri svojich obetiach. Svojou aroganciou znovu provokoval políciu.
Chcel sa chváliť a túžil po tom, aby sa o BTK všade hovorilo. Bolo toho toľko, čo chcel povedať! Lenže na papier pohľadníc a listov sa to nezmestí – a on by sa tak rád vypísal zo šťavnatých podrobností! Preto oslovil priamo políciu, spýtal sa, či je možné nejako dosledovať autora textu, napísaného v bežnom textovom editore a uloženého na disketu. Cez inzerát mu polícia odpovie, že to možné nie je.
BTK teda 16. februára 2005 zasiela disketu s obsiahlym popisom svojich činov, spísaných vo Worde. Nemá tušenie, že policajní experti objavia na tej istej diskete aj fragmenty prv zmazaných súborov, vrátane ich metadát.
Z nich sa polícia dozvie, že súbory boli na disketu nahrané z počítača „Christ Lutheran Church“, Luteránskej Kristovej cirkvi, ktorá sídli vo Wichite, a posledné úpravy s nahrávaním súborov vykonával používateľ menom „Dennis“. Pôsobilo to až neuveriteľne naivne.
DNA aj priznanie
Doteraz nehmotný tieň BTK, ktorý tridsaťjeden rokov unikal odhaleniu, ako by sa pred vyšetrovateľmi začal materializovať. Dvojtvárne správanie Radera zodpovedalo psychológii páchateľa. Prehrešky stalkingu, ktorých sa dopustil, razom dostávali iný rozmer. Jeho vozidlo zachytili kamery v miestach, kde BTK zanechával balíčky s darčekmi pre políciu a médiá. Na zatknutie a povolenie na prehliadku to však ešte nestačilo.
S tým vypomohol až test DNA, ktorý podstúpila jeho dcéra. Jej genóm sa zhodoval so stopami, ktoré za sebou pred rokmi zanechal vrah, z deväťdesiatich percent.
Zatknutie Dennisa Radera pripomínalo manévre. Zúčastnili sa ho jednotky Kansaského úradu pre vyšetrovanie aj agenti FBI, ale prebehlo bez problémov. „Asi viete, prečo sme vás zadržali,“ pýtal sa ho policajt. „Mám určité tušenie,“ odvetil.
Vypovedal ochotne, spolupracoval. Tešil sa z toho, že sa BTK znovu stane pojmom. Priznal sa aj na súde bez toho, aby prejavil známku ľútosti alebo súcitu. V čase jeho súdneho procesu už v Kansase neplatil trest smrti, preto bol odsúdený na desiatich po sebe idúcich doživotných trestov s minimálnou dĺžkou 175 rokov. Odpykáva si ich v špeciálnom oddelení nápravného zariadenia v El Dorade. Momentálne ma 78 rokov.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
