Podľa portálu Unilad vraždenie a ubližovanie zvieratám v detstve je jedným z najčastejších spôsobov správania sa sériových vrahov, na ktoré je potrebné dávať pozor, keď príde na otázku, či dieťa je alebo nie je ďalším Johnom Wayne Gacym. Niektorí odborníci sa taktiež domnievajú, že nočné pomočovanie sa je rovnako veľkým výkričníkom.
Samozrejme, ako aj poznamenáva Child Psychology Service, to, že sa dieťa sem-tam pomočí do postele ešte nemusí znamenať, že jedného dňa sa stane hlavným hrdinom v skutočnej kriminálnej dráme na Netflixe.
Macdonaldova triáda
Pokiaľ ide o nočné pomočovanie sa detí, v hre je veľa faktorov, no aj napriek tomu tvorí tretinu Macdonaldovej triády. Je to zoznam troch vlastností, o ktorých sa niektorí odborníci domnievajú, že môžu určiť pravdepodobnosť, že sa niekto stane sériovým vrahom.
Tento zoznam vytvoril psychiater J. M. Macdonald v roku 1963. Ďalšie faktory, ktoré sa objavujú v jeho zozname sú krutosť voči zvieratám a pyrománia.
Časť Macdonaldovej teórie, ktorá sa týka nočného pomočovania sa je skutočne relevantná len vtedy, ak takéto správanie pokračuje aj po piatich rokoch a je prepojené s rovnakým druhom ponižujúcich pocitov, ktoré by pravdepodobne mohli podnietiť zakladanie ohňa či týranie zvierat.
„Ako nočné pomočovanie u malých detí pokračuje, môžu sa začať cítiť čoraz bezmocnejšie a úzkostlivejšie,“ uvádza sa na portáli Unilad.
Sám neveril, či je teória skutočná
Je vhodné zmieniť, že to, či teória Macdonalda môže alebo nemôže skutočne určiť pravdepodobnosť, že sa človek stane sériovým vrahom, bolo často spochybňované. Dokonca aj sám Macdonald povedal, že neveril, že jeho práca z roku 1963 našla nejaké rozhodujúce spojenie.
Veľké neznáme
V roku 2018 Peter Vronsky, historik a novinár, ktorý je autorom mnohých kníh o psychopatológii sériových vrahov pre portál The Guardian povedal, že „jednoducho nevieme, či sú sérioví vrahovia produktmi prírody alebo výživy.“
Vronsky sa tiež vyjadril: „Mnohí sérioví vrahovia prežili nejakú traumu v ranom detstve – fyzické alebo sexuálne zneužívanie, rodinnú dysfunkciu, emocionálne vzdialených alebo neprítomných rodičov. Trauma je jediná opakujúca sa téma v životopisoch väčšiny vrahov.“
Zároveň uzatvára: „Ale tu je problém: ak sto detí vyrastá v násilnom detskom domove a jedno sa ukáže ako sériový vrah – čo ďalších 99 detí? Mám pocit, že zodpovednosť tu padá na páchateľa. Sérioví vrahovia sa rozhodli konať na základe svojho donútenia.“