Na svojich cestách som navštívil hneď niekoľkokrát obe strany tohto konfliktu. Teda ako Arménsko, tak (najmä kvôli nutnosti vstupného víza) menej navštevovaný Azerbajdžan. V samotnom Karabachu som však nikdy nebol, a to z mnohých dôvodov, píše Michal Kupsa z portálu iDnes.
Vojna mala dve fázy, ktoré sa najčastejšie označujú ako prvá a druhá vojna o Náhorný Karabach. „Teraz, keď prebehla druhá fáza konfliktu, zbrane snáď utíchli a hranice sa vrátili tam, kde boli, povedal som si, že je na čase vydať sa konečne týmto smerom,” hovoril Kupsa pred niečo vyše rokom.
Konflikt sa opäť rozhorel
To však už neplatí. Viac než 30 ľudí vrátane civilistov a detí prišlo o život a vyše 200 utrpelo zranenia za necelých 24 hodín azerbajdžanskej vojenskej operácie v odštiepeneckom, Arménmi obývanom regióne Náhorný Karabach. Uviedli to v stredu podľa agentúry AFP arménski predstavitelia.
„V dôsledku ostreľovania máme v súčasnosti 32 mŕtvych a viac než 200 zranených ľudí,” spresnila arménska ombudsmanka Anahit Manasjanová na Facebooku s tým, že medzi obeťami je sedem civilistov vrátane dvoch detí.
Agentúra Reuters však citovala bývalého šéfa vlády neuznanej Republiky Náhorný Karabach Rubeda Vardanjana, podľa ktorého prišlo počas pozemnej „protiteroristickej” operácie Azerbajdžanu o život takmer 100 ľudí a stovky utrpeli zranenia. Prečítaj si o ceste českého cestovateľa o ceste do mesta, ktoré magazín Lonely Planet v roku 2008 nazval Hirošimou Kaukazu.
Agdam je – respektíve skôr bolo – okresné mesto približne veľkosti Zvolena. Ešte ku koncu éry Sovietskeho zväzu tu žilo okolo štyridsať tisíc obyvateľov. Dnes však zo všetkého najviac pripomína Hirošimu. Z mesta totiž zostalo iba jedno obrovské zhromaždenie trosiek a budovy, ktoré zostali stáť, spočítate na prstoch jednej ruky.
Aby toho nebolo málo, okolitá oblasť patrí k najviac zamínovaným územiam na svete. V prvej vojne o Náhorný Karabach v rokoch 1988 – 1994 obsadila mesto Agdam arménska armáda. Stalo sa tak v júli 1993, hoci mesto nie je súčasťou Náhorného Karabachu. V podstate všetko obyvateľstvo mesta (a vlastne aj celého okresu) bolo vyhnané na východ do Azerbajdžanu. Z Agdamu sa stalo mesto duchov. Aj keď Arménsko mesto obsadilo, nikdy ho nechcelo nijako zmysluplne využiť. V okolí sa síce nachádza dostatok úrodnej pôdy, mesto aj so širokým okolím však zostalo úplne opustené.
Zostala tu iba vojenská posádka, ktorá budovala rozsiahle mínové polia a likvidovala zostávajúce stojace budovy, aby demotivovala pôvodné azerbajdžanské obyvateľstvo k návratu. Zvyšok dokonal zub času. Z mesta tak zostala stáť iba mešita. A to len preto, že v nej arménski vojaci chovali dobytok a minarety využívali ako pozorovateľne. Stáť zostala tiež časť paláca prvého vládcu Karabašského chanátu Panah-Ali Chána. Ušetrený bol tiež blízky cintorín Imarat s historickými hrobkami karabašských chánov a ich rodín, ale ten už v silne poškodenom stave.
Výlet v krajine nikoho
Využil som kontakty z minulosti a s miestnym kamarátom Eldarom vyrazil do Agdamu. Z prosperujúcej obývanej zóny prechádzame cez bezpečnostný checkpoint do bývalého okupovaného pásma. Od tohto okamihu už nevidím žiadne obývané domy. Všade okolo nás sú len stopy po vojne: zákopy, okopy pre tanky, palposty, informačné tabule upozorňujúce na riziko nevybuchnutej munície a na nekonečné mínové polia.
Čím sme bližšie k Agdamu, tým viac pribúda úplne rozstrieľaných domov. Sú ich stovky. Vo väčšine prípadov ide o rodinné domčeky, na ktorých je vidieť, že boli zničené už pri prvej vojne pred tridsiatimi rokmi. Ich ruiny už prerastajú kríky.
Ani sme si nevšimli, že už sme v Agdame, z ktorého naozaj nezostalo nič iné ako veľká skrumáž trosiek. Len v centre stojí mešita a niekoľko väčších ruín. Vidieť to na vlastné oči zblízka vo mne naozaj vyvoláva stiesnené pocity. Áno, tak nejako si predstavujem Hirošimu.
Po druhej vojne v Náhornom Karabachu, ktorá prebehla na jeseň roku 2020, sa podľa mierových dohôd vrátili hranice zhruba tam, kde boli pred tridsiatimi rokmi. Dodnes je ale na satelitných mapách viditeľné, kadiaľ viedla hranica medzi okupovaným územím pripojeným ku Karabachu a Azerbajdžanom. Na jednej strane sú zelené obrábané polia, na druhej vidíte len šedivú neudržiavanú a obsadenú zem.
Rok a pol potom, čo tu utíchli zbrane, sa sem vracal život. Bohužiaľ veľmi pomaly. Ľudia sa nechcú vracať predovšetkým kvôli silnému zamínovaniu. Miestna organizácia ANAMA síce na odmínovaní intenzívne pracuje, ale je to beh na dlhú trať. Ručné prehľadávanie terénu je mimoriadne náročné a čistenie pomocou diaľkovo ovládaných mechanizmov sa dá použiť len v rovnom a priechodnom teréne.
Návratu obyvateľov bráni tiež prostý fakt, že po tridsiatich rokoch sa tejto možnosti mnoho ľudí jednoducho nedožilo. Alebo už zapustili korene inde. Veľkým problémom je tiež úplne zničená infraštruktúra, od dopravných komunikácií cez všetky inžinierske siete až po zásobovanie. Ale snaha napraviť situáciu tu je. Miestne úrady spustili hneď po vojne program obnovy, v čase návštevy prebiehali napríklad intenzívne práce na novej diaľnici alebo železničnej trati.
Letisko bez ľudí
My sa ideme pozrieť do neďalekého mesta Füzuli (ktoré bolo vojnou tiež zrovnané so zemou) na úplne nové medzinárodné letisko. Kompletná výstavba letiska – vrátane odbavovacej budovy, ranveje, riadiacej veže a celého zázemia – trvala iba osem mesiacov. V danom odbore ide o svetový rekord.
Pripadáme si ako v nejakom sci-fi filme. Kilometre a kilometre prechádzame len medzi hromadami trosiek, všade len zmar a mínové polia. A zrazu prichádzame k úplne novej a veľmi moderne poňatej budove medzinárodného letiska. Veľkosťou zhruba pripomína letisko v Brne, možno je aj o trošku väčšie. A žiari novotou. Letisko je úplne funkčné, v prevádzke, osvetlené, vykurované, automatické dvere sa otvárajú... Ale široko ďaleko nie je ani jediný človek.
Podarilo sa nám zariadiť si krátku exkurziu, pri ktorej nám jeden muž z vedenia letiska opisuje vznik tejto stavby. Pravidelné linky tu zatiaľ nelietajú, najväčšiu prevádzku zastávajú nákladné lietadlá.
Letisko vo Füzuli má ešte jeden unikát, na ktorý som prišiel náhodou až o niečo neskôr, keď som si chcel na satelitných mapách prezrieť okolie stavby. Füzuli je totiž asi jediné medzinárodné letisko na svete, ktoré zatiaľ nenájdete na mapách Google.
Rozstrieľaná perla Karabachu
V Agdame, jeho okolí i celom blízkom Náhornom Karabachu je množstvo veľmi zaujímavých historických pamiatok všetkého druhu i prírodných zaujímavostí. Na väčší rozvoj turistického ruchu si však budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Výstavba infraštruktúry síce pokračuje veľmi intenzívne, ale podmienky sú náročné a práca je tu na roky dopredu. Navyše je celá oblasť zatiaľ stále uzavretá a vstup je možný iba na zvláštne povolenie a len po bezpečných, teda odmínovaných cestách.
Napriek tomu sa tu pomaly do opätovného rozhorenia konfliktu blýskalo na lepšie časy. Napríklad v historickom meste Šuša, ktoré sa niekedy prezýva Perla Karabachu alebo tiež Karabašský Jeruzalem a ktoré je bohužiaľ aj z veľkej časti v troskách, už funguje dobre zásobovaný obchod, pekáreň a prvé dva väčšie hotely. Prioritu v opravách a rekonštrukciách majú tunajšie historické pamiatky. Pod lešením bola tunajšia známa katedrála Krista Spasiteľa a začínali sa aj prvé práce na renovácii dominanty mesta – paláca Karabašských chánov, ktorý bol z väčšej časti v troskách už od čias prvej vojny pred tridsiatimi rokmi.
Cesta do Šušy, ktorá sa skrýva v horách zhruba tridsať kilometrov juhozápadne od Agdamu, nebola úplne príjemná. Vedie sem síce úplne nová cesta, ale prechádza sa cez koridor z Arménska do hlavného mesta Karabachu, ktorým je Stepanakert (oficiálne Chankendi). Tento koridor strážia Ozbrojené sily Ruskej federácie, teda ruská armáda. Prejazd cez checkpoint strážený ruskými tankami a nepriateľsky sa tváriacimi ruskými vojakmi nebol úplne príjemný. A to sme navyše vedeli, že pár dní späť sem niekto z arménskej strany hodil za plnej prevádzky granát.
Mesto Šuša je na tom podstatne lepšie ako Agdam, a tak sme sa tu zdržali oveľa dlhšie. Väčšina domov stojí, hoci sú viac či menej poškodené prvou aj druhou vojnou. Prešli sme si historické centrum s najzaujímavejšími pamiatkami, ale bol to smutný pohľad. Najmä na veľmi rozľahlý komplex paláca Karabašských chánov, ktorý bol silne poškodený už počas prvej vojny a ktorého obnova zaberie roky.
Prechádzka po pamiatkach je tu síce nesmierne zaujímavá, ale nutná je väčšia opatrnosť, pretože celé centrum je jedno veľké stavenisko. Zo všetkých strán znejú zbíjačky, prechádzajú nákladné autá (veľa tu vidíme naše tatrovky) a všade stretávame aj vojenské patroly dohliadajúce na bezpečnosť. Teším sa, že sa sem snáď ešte niekedy vrátim, keď rekonštrukčné práce výraznejšie pokročia.
Či sa to cestovateľovi ešte podarí, je otázne - konflikt medzi oboma krajinami je totiž v plnom prúde a vyzerá to tak, že pokoj zbraní v tomto regióne tak skoro neskončí.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.