💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Dušan, bývalý vojak zo Sniny, sa stal osobným ochrankárom rapera Separa.
- Do brandže sa dostal cez festivaly a kluby - jeho vizitka skončila v Separovom aute a všetko sa zmenilo.
- Nosí zbraň, no hovorí, že sila nie je všetko: dôležité sú pozornosť, rešpekt a hlava na správnom mieste.
- Po rokoch práce sú zo Separa a jeho bodyguarda nielen kolegovia, ale aj priatelia.
Dušan vyrastal v prostredí ozbrojených síl, po strednej škole nastúpil do armády a neskôr sa presadil v bezpečnostnej branži. Dvanásť rokov skúseností, stovky odrobených hodín v kluboch, na festivaloch a pri VIP akciách ho priviedli k práci osobného ochrankára.
Dnes chráni život Separovi, jednému z najpopulárnejších raperov na domácej scéne. Okrem fyzickej prípravy ho formovali aj bojové umenia, kurzy a bezpečnostné previerky. Ako sám hovorí: „Drina a talent sú najlepšia kombinácia. Keď tie dve veci spojíš, tak ovocie príde.“
Opíš nám, ako vyzeral tvoj život predtým, než si sa stal Separovým osobným ochrankárom?
Robil som všetko, čo sa týka bezpečnostnej služby, takže v tomto smere ma už asi nevie nič prekvapiť. Robil som na objektoch, na bránach ako klubový sekuriťák, na festivaloch v lete aj zime, v klube v Jasnej, „kšefty“ – doprovody v aute aj bez, päť rokov som robil ochranku klientom z tretích krajín. Som v tejto brandži 12 rokov a odrobil som stovky hodín. Ja som vlastne za celý život nič iné ani nerobil. (smiech)
Čo sa týka civilu, tak klasika – tým, že nie som ženatý a nemám deti, fungoval som ako klasický mladý chalan. Relax, gym a nejaká zábava, ak na to vyšiel čas. No boli obdobia, keď som robil denné, nočné, 24-ky, 48-čky a na relax a osobný život nebol veľmi čas, lebo ako vieme, tak na Slovensku „kdo se nehejbe, nemlsá“. (smiech)
Mal si niekedy ambíciu byť policajt či vojak alebo si šiel rovno do súkromnej bezpečnosti?
Po strednej škole som nastúpil do armády a pôsobil som ako profesionálny vojak, takže skrz to má určité dobré základy, čo sa týka zbraní a podobne. Otec aj sestra boli policajti, takže som odmalička vyrastal v tomto prostredí a vždy ma to ťahalo k ozbrojeným silám. Bol to môj detský sen, ktorý sa mi splnil.
Ako sa vlastne chalanisko zo Sniny stane bodyguardom jedného z najpopulárnejších slovenských umelcov?
Chalanisko zo Sniny sa k Separovi dostal veľkou dávkou trpezlivosti. Tým, že som robil po festivaloch a kluboch, tak som sa s ním stretol asi trikrát, ale samozrejme si ma nemohol pamätať pri tých kvantách ľudí. Raz, keď som pracoval v Nestville (v Hniezdnom pri Starej Ľubovni, pozn.), kde som mal na starosti chlapcov sekuriťákov, tam hral a po vystúpení si ma dal zavolať do backstagu, lebo potreboval odviezť auto. Išiel som s nimi na hotel, a aj keď na náhody neverím – skôr to bolo také šťastíčko, a mal som poslednú vizitku v peňaženke, ktorú som mu nechal v aute. Hovoril som si, že veď ráno sadne do auta a buď ju vyhodí, alebo sa ozve.
Po odpracovanom víkende som spal a tým, že nedvíham cudzie čísla, som mu dvakrát nezdvihol. Až potom mi cinkla hlasovka na WhatsAppe, ktorú som si pustil asi päťkrát, lebo som neveril, že by sa mi mohlo splniť robiť osobnú ochranku jednému klientovi. Pridaná hodnota to pre mňa bola ešte v tom, že ako tínedžeri sme vyrastali na hip-hope. Začali sme spolu komunikovať a spočiatku fungovali tak, že som dochádzal na koncerty z východu aj s mojím kolegom, po ňom sadli zase do auta a išli domov. Postupne sme si sadli a ja som si zbalil „saky paky“ a odišiel na západ, kde som tretí rok.
Pamätáš si svoj prvý deň na tejto pozícii?
Úplne presne. Hral na Zemplínskej Šírave, ja som vtedy už asi päť rokov býval v Prešove, tak som to mal celkom blízko. S kolegom sme prišli skôr, aby sme si pozreli východy, trasy a tak ďalej – klasika v našej branži. Bol som trošku nervózny aj šťastný, lebo sa dialo to, čo som dlho chcel. Od prvej chvíle, aspoň za mňa, sme si so Sepim sadli, jeho správanie voči nám nebolo arogantné, sebecké alebo povýšenecké. Milo ma prekvapilo, že sa k nám choval ako ku seberovným parťákom. Odohral koncert, ešte sme chvíľu zostali a išli na hotel, klasika. Bol to začiatok cesty, ktorá pokračuje.
Aké kurzy alebo výcviky musí absolvovať človek, aby sa stal osobným strážcom?
Kurzov a certifikátov mám viac, čo sa týka bezpečnosti – aj leteckej, preukazu, SBSky, armádny výcvik. Tým, že som robil od detstva bojové umenia a športy, tak mám certifikáty aj v rámci bojových umení. To by som teraz musel každý jeden vytiahnuť a zaradom čítať. (smiech)
Tým, že som päť rokov robil ochranku chalanom z tretích krajín, tak sme tam mali povinnú angličtinu, bezpečnostné previerky, previerky z Interpolu – bol som preverovaný a trénovaný z každej strany. Okrem toho je to už len o tom robiť si svoju prácu na 100 percent. Drina a talent je najlepšia kombinácia, keď tie dve veci spojíš, tak ovocie príde.
Čo je podľa teba najťažšia časť tejto práce, ktorú si ľudia vôbec neuvedomujú?
Pre niekoho by to možno boli tie noci každý víkend, dlhé trasy v aute, potom si celú noc hore. Ale ja som si za tie roky už zvykol. Ľudia si možno neuvedomujú, že keď stojím na mieste, som ticho a s nikým sa nebavím, tak mám odsledované všetko, čo si väčšina ani nevšíma, či už sa to týka priestoru alebo ľudí. Mám stále oči na stopkách, ako sa hovorí – jedno oko na klientovi, druhé na ľudí okolo. Ale neberiem to tak, že sú to pre mňa ťažké veci. Tým, že robím, čo ma baví, tak nehľadám negatívne stránky. Viem sa prispôsobiť a improvizovať, takže zväčša nemám s ničím problém.
A čo je podľa teba najväčší mýtus o práci osobného ochrankára, ktorí ľudia majú?
Väčšina ľudí si myslí, že sme len veľkí chlapci s prázdnymi hlavami, ktorí nevedia nič, len biť ľudí. Pritom je to za mňa asi posledná možnosť, kedy niečo takto musím riešiť. Druhý mýtus je, že my vlastne nič nerobíme, len sedíme a stojíme na mieste. Ja takým ľuďom hovorím, že kým ja sedím alebo stojím na mieste, tak oni môžu byť kľudní, baviť sa, rozprávať, tancovať, piť.
Aký je rozdiel medzi bežným „security“ v klube a osobným bodyguardom?
Hlavne ten, že sekuriťák sa stará o bezpečnosť viacerých – či už o personál, zákazníkov či majetok. Preto zväčša nie je sám, ale aspoň dvaja, aby si kryli chrbát. Lebo keď máš v klube 600 ľudí a zomelie sa tam nejaká bitka, tak to musia riešiť.
Ja ako bodyguard sa starám o jedného človeka, jeden život. Keď je aj na festivale nejaká bitka, tak ja do nej nejdem, lebo od toho sú tam sekuriťáci – ja sa snažím chrániť môjho klienta. No a rozdiel je ešte v plate. (smiech)
Ktorý koncert alebo situácia bola pre teba najstresujúcejšia? Musel si niekedy fyzicky zasiahnuť?
Asi nič také ani nebolo. Mám super klienta, takže on mi nevytvára nejaké zlé prostredie, aby som mal stres. Nechcel vyznieť namyslene, ale už ma vie len máločo vystresovať. Je mi jedno, kam ideme, aj keď samozrejme, ľudia sú všade iní. Všade, kde som, si pozriem, akí sú tam ľudia, čo je to za festival a ako to tam funguje, čo sa týka bezpečnosti.
Fyzicky som nijak striktne zasahovať nemusel. Asi dva alebo trikrát nám niekto vybehol na stage, ale to bola skôr taká rýchla akcia-reakcia. Sekuriťáci pod stageom to trošku nezvládli, ale od toho som tam ja za Separom, aby som na to dal bacha. Takže som toho človeka len chytil a vrátiť naspäť tak, ako aj prišiel.
Ako zvládaš davy fanúšikov, ktorí sa chcú dostať čo najbližšie? Aký typ ľudí ti robí najväčší problém pri ochrane - agresívni, dotieraví, alebo tí tichí „neviditeľní“?
Zvládam to zrejme dobre, keďže sa nič nestalo (smiech). V podstate mi nerobí problém žiaden fanúšik, možno niektorí sú viac dotieraví, čo je kombinácia s alkoholom. Niekedy si nedajú povedať slušne, ale viem komunikovať s ľuďmi, ktorí majú vypité. Aj keď je nejaké fotenie, tak si viem dopredu tých ľudí čeknúť, lebo ich reč tela ich prezradí ešte skôr, ako niečo skúsia. Snažím sa, aby Separa moc nechytali okolo ramien a podobne, lebo nikdy nevieš a môžu mať čokoľvek v rukách. Davy mi nevadia. Aj keď prechádzame na stage cez dav ľudí, tak si viem zobrať domácich sekuriťákov k sebe, aby aspoň jeden išiel pred ním, ja samozrejme za ním a je to bez problémov.
Separ má za sebou najväčší koncert svojej kariéry. Vyzerali bezpečnostné opatrenia na Tehelnom poli inak ako pri iných koncertoch?
Predtým, než sa púšťali ľudia, tak prišli pyrotechnici aj psovodi na výbušniny a všetko sa prečesalo, aby bolo všetko v poriadku. Boli tam, povedal by som, až stovky vyškolených sekuriťákov a každý si urobil svoju prácu na výbornú. A samozrejme, bol som tam ja, takže o Sepiho bolo postarané. Rozdiel bol ešte v tom, že tam boli chlapci aj v civile.
Zažil si niekedy situáciu, kedy si sa reálne bál o jeho bezpečnosť?
Nenazval by som to, že som sa bál – keby sa bojím, tak túto prácu nemôžem vykonávať. Boli možno nejaké situácie, kedy som zvýšil pozornosť, ale strach to nebol. Raz, keď sme išli z klubu, nás prenasledovalo auto až na parkovisko hotela. Už som mal ruku na páse a išiel som k tomu autu, ktoré bolo celé čierne, ešte aj okná mali fólie. Sepi je človek, ktorý v štichu nenechá nikoho, tak išiel so mnou. Ukázalo sa, že to boli fanúšičky, ale dokonca ani nie jeho, ale moje (smiech). Nakoniec z toho vzišla úsmevná situácia.
Aká je najbizarnejšia situácia, ktorú si s ním zažil?
Možno to bude znieť, že nechcem niečo prezradiť, ale nemal som s ním nijakú bizarnú situáciu, že by sa mi vryla do pamäte. Je veľa situácií, kedy si poviem, že toto som zažil alebo videl prvýkrát, ale za tie roky mi to už ani nepríde ako bizár (smiech). Oni majú svojský štýl života, iný ako ostatní. Ale už som na to zvyknutý a nič ma asi neprekvapí – v dobrom.
V krátkom rozhovore s Pufflickom si povedal, že sa ešte nikdy nestalo, že by si musel použiť gun. Znamená to, že máš vo výbave aj strelnú zbraň?
Áno, nosím so sebou zbraň. Mám aj iné bezpečnostné pomôcky so sebou, ale vravím, to je posledná-posledná možnosť, lebo tam už potom nie je kudy-kam. Ale áno, nosím ju, som Separom bodyguard, veľakrát má na sebe drahé šperky, preto ju treba mať. Svet je, aký je a treba byť obozretný.
Aký je najväčší rozdiel medzi tým, ako ho vnímajú fanúšikovia a aký je v súkromí?
Nemyslím si, že nejako extra mení tváre. Je autentický, či je na koncerte, afterke alebo doma. Je to človek ako my všetci, takže keď je doma, je s rodinou, venuje čas sebe, im a relaxu, keďže každý víkend sme v inom meste, inom hoteli, inej krajine. (smiech)
Za seba ale môžem povedať, že je to človek s veľkým srdcom. Kedykoľvek som potreboval niečo poradiť, s niečím pomôcť, keďže som bol nový východniar na západe (smiech), tak som mu napísal, zavolal a v tom momente to riešil, pomohol, obvolal. To správanie k fanúšikom, že sa zostáva po koncerte s nimi baviť, nemá problém sa s hocikým odfotiť či porozprávať – či sme na pumpe, hoteli alebo niekde vonku v meste. Ak to ľudia vnímajú z tej dobrej stránky, tak ho vnímajú dobre. Samozrejme, ľudia sú ľudia a nejaké predsudky voči nemu sú, ale neoprávnené.
Celá tvoja práca sa točí iba okolo Separa, alebo máš okrem neho aj nejaké ďalšie bokovky?
Len okolo neho, nemám iných klientov – Separ Crew! Ale mám svoju značku Dark King Bodyguard, pod ktorou mám nejakých svojich chlapcov, takže ak sa mi niekto ozve, že potrebuje doprovod alebo zastrešiť akciu, tak posielam ich. Mal som 25 chlapcov na Siminom koncerte v Trnave, aj k nej som dával dvoch bodyguardov, takisto so zbraňou v oblekoch, aby ju celý čas doprevádzali.
Dokáže ťa táto práca plnohodnotne uživiť? Je Separ štedrý zamestnávateľ?
Áno, dokáže ma to uživiť. Myslím si, že je to adekvátna suma s porovnaním, že chránim jeho život, takže si myslím, že je to všetko v poriadku.
Ako sa udržiavaš v kondícii - fyzicky aj mentálne?
Čo sa týka posilňovne, tak klasika – mám tréning so železom, aj len sám. Mám k dispozícii mech a príslušenstvo, takže si viem zatrénovať plnohodnotne aj sám. A tým, že som robil odmalička bojové športy, to nezabudneš. Je to ako jazda na bicykli, len sa treba udržiavať.
Čo sa týka hlavy, tak ja mám dosť veľa voľna. Keď nehráme, tak som rád doma, pozriem si nejaký dobrý film alebo prečítam knihu. Aj keď máme niekedy ťažký víkend, že hráme 3-4 koncerty za dva dni, prejdeme stovky kilometrov, tak prídeme v nedeľu poobede domov a vtedy vypínam mobil a idem si ticho, relax a prečistím si hlavu.
Ak by na to niekedy došlo, bol by si ochotný za Separa schytať aj guľku?
Áno, bol by som ochotný schytať guľku, aj keď dúfam, že sa to nikdy nestane. Ale ak by k tomu došlo, tak sa určite neschovám a neujdem z boja. Som za to platený, aby som mu kryl chrbát. Ďalšia vec je, že už nemáme len vzťah len klient-bodyguard, ale za tie roky aj ten kamarátsky, takže by som vlastne ani nerozmýšľal.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí si myslia, že byť bodyguard je len o svaloch a postavení sa pred dvere?
Že keby to bolo ľahké, tak to robí každý. Myslia si, že keď sa niekde postavím, tak som tam na to, aby som niekoho išiel šikanovať alebo kontrolovať. Ja mám oči tam, kde oni ani nevidia (smiech), riešim situácie, ktoré oni ani nezažili. Takže ak si niekto myslí, že je to len o svaloch, tak nech začne cvičiť a postaví sa tam. A či si vybudujú dôveru človeka, že im zverí svoj život, alebo si budú vedieť vyhodnotiť situáciu a predísť nebezpečenstvu skôr, ako sa stane, to už je ďalšia vec.
Netreba škatuľkovať ľudí len na základe toho, že má 120 kíl a vyholenú hlavu – to neznamená, že v nej má prázdno. Koniec koncov, ja si idem dorábať inžiniera. (smiech) Pekný deň!