Monika Chochlíková, úspešná bojovníčka v Muay Thai a kickboxe pôvodom z Trenčína, nedávno zaujala na verejnom vážení pred turnajom Oktagonu úsmevným napodobnením influencerky, ktoré v sebe nieslo peknú myšlienku. V nadchádzajúcom zápase bola považovaná za výraznú favoritku, od ktorej sa veľa očakávalo – čo so sebou prirodzene prinieslo aj nemalý tlak.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- či si Monika myslí, že sa charita zneužíva na marketing
- ako sa pozerá na organizácie typu Clash of the Stars
- prečo je podľa nej nastavenie hlavy v zápase 90 % úspechu
- či je ako zápasníčka otvorená aj MMA pravidlám
- prečo sú podľa nej dni, kedy človek nerobí nič rovnako dôležité, ako príprava
Na nedávnom verejnom vážení si napodobnila kontroverzný moment vyzlečenej influencerky Bianky Rumanovej. Myslíš si, že dnes ľudia zneužívajú charitu na marketing?
Nie, nemyslím si to. Som presvedčená o tom, že ľudia prispievajú na charitu pravidelne bez nejakých veľkých cavikov, no jej vyzlečenie a následné spojenie s charitou mi prišlo dosť cez čiaru.
A celkovo – ako si svojím ženským pohľadom vnímala tento Biankin výstup a následné obhajovačky?
Z môjho pohľadu sa nahota k niečomu tak vznešenému, ako je príspevok na charitu, absolútne nehodí. V podstate nemám nič proti tomu, keď sa niekto vyzlečie na verejnosti – ak sa pritom cíti dobre, budiš. No v tomto prípade mám pocit, že jej vystúpenie sa nestretlo s pochopením, a aby to zachránila, tvrdila, že za tým bol hlbší zmysel, ktorý následne spojila s charitou.
Ak sa chceš vyzliecť, tak sa za to postav a nevymýšľaj si rozprávky – a hlavne to nespájaj s charitou. To mi príde extrémne prízemné. Charitu možno podporiť rôznymi neagresívnymi a sympatickými spôsobmi, a práve to som sa snažila ukázať ja na verejnom vážení.
Ako vnímaš projekty typu Clash of the Stars – pomáha to športu alebo ho to skôr zosmiešňuje?
Zosmiešňuje to najmä „zápasníkov“, ktorí tam idú zápasiť. Neviem, či si tí ľudia uvedomujú, že väčšina divákov sa na nich chodí len smiať. Pre mňa je to odpad spoločnosti, ktorý nemá absolútne nič spoločné so športom. Ide o organizáciu, kde sa na tlačovej konferencii dokážu pornoherečky ohadzovať výkalmi. So športom to má spoločné len to, že sa zápasy odohrávajú v Oktagone.
A čo hovoríš na to, že niektorí influenceri zarábajú viac za jeden zápas ako profesionálni fighteri?
Keďže spoluorganizujem podujatia PML, čo je profesionálna liga v thajskom boxe, viem sa na to pozrieť aj z druhej strany. Tá organizácia potrebuje z niečoho zápasníkov zaplatiť. A keď Janko z Dolnej Súče nepredá ani jeden lístok, tak nie je rentabilný. Profesionálne galavečery sú športbiznis, nezáleží len na športovej kvalite, ale aj ako sa daný zápasník dokáže predať.
Pamätáš si, čo bol ten moment, keď si si povedala, že chceš byť fighterka?
Keď som prvýkrát prišla na tréning thajského boxu. Tam to hneď kliklo.
Kedy sa to z koníčka stalo niečím, čím žiješ každý deň?
Dá sa povedať, že okamžite. Pre tento šport som sa extrémne zapálila a trénovala som neustále. Prvých osem rokov som si hradila prípravu z rôznych brigád a súkromných tréningov, a od roku 2020 sa týmto športom živím.
Vnímaš ešte dnes, že ľudí prekvapí, keď uvidia ženu v bojovom športe?
Ani nie, asi sa pohybujem v takej skupine, kde sú ľudia zvyknutí.
Je pre teba dôležité ukazovať, že bojový šport a ženskosť sa nevylučujú?
Určite áno. Každá žena sa potrebuje odreagovať, vybiť si zlosť. Pre mňa je thajský box istým spôsobom terapia. Doma som pokojnejšia, vyrovnanejšia a menej sa hádam.
V tvojom poslednom zápase v Oktagone ťa všetci vnímali ako veľkú favoritku. Aký je to pocit, keď poznáš očakávania a zápas sa nevyvíja podľa tvojich predstáv?
Som na to zvyknutá. Už niekoľko rokov ma ľudia považujú za favoritku na každom jednom galavečere či turnaji. A je im veľmi ťažko vysvetliť, že keď zápasím so svetovou špičkou, tá prehra môže prísť hocikedy. Takže sa to snažím všetko vytesňovať a nerobiť si na seba ešte väčšie tlaky, ako mám.
Zvonku to vyzerá len ako rýchle údery, kopy, adrenalín. Ako veľmi však hrá v zápase rolu hlava, taká tá vnútorná sila?
Hlava zohráva 90 percent z celého zápasu. Ak máš zle nastavenú hlavu, je to dopredu prehratý zápas.
Tým, že ovládaš bojové športy, cítiš sa ako žena v bežnom živote bezpečnejšie? Napríklad keď ideš sama večer po ulici, máš v sebe väčší pokoj, že keby sa niečo stalo, dokázala by si sa ubrániť?
Paradoxne nie. Aj ja sa ocitám v situáciách, kedy mám strach. Keď som bola na vysokej škole, mala som jednu veľmi nepríjemnú skúsenosť, kedy ma skupina mužov naháňala po Brne až takmer na ubytko a odvtedy vždy, keď sa zotmie zapínam ostražitosť.
Byť fighterkou nie je len o zápase. Je to aj o spánku, strave, mentálnej príprave … Máš vôbec deň, keď si môžeš povedať – dnes nerobím nič?
Určite áno. Lebo taký deň je tiež rovnako potrebný ako príprava. Škoda, že som si to uvedomila až vtedy, keď som sa sama popálila. Skrz to, že som nebola naučená robiť nič, tak som si minulým rokom prešla vyhorením a bolo otázne, či ešte budem zápasiť.
Ľudia ťa poznajú ako skvelú postojárku – v MMA sa objavuješ menej. Máš v pláne sa do toho pustiť naplno alebo ti viac vyhovuje zostať v tom, čo robíš teraz?
Ani tento posledný zápas nebol v MMA. Boli to underground pravidlá. Keď príde tá správna ponuka, som otvorená aj MMA pravidlám.
Keď sa hlbšie zamyslíš, čo ti ten šport dal – a čo ti vzal?
Splnila som si svoje sny a to je pre mňa to najpodstatnejšie. Mám toľko nezabudnuteľných zážitkov a skúseností, ktoré by som spoza gauča určite nenadobudla. Na oplátku som tomu obetovala celý svoj život. Jednoducho stopercentná disciplína. Večierky, nekonečné diéty, takmer žiaden sociálny život …
Ženské fighterky to majú často ešte náročnejšie, najmä ak chcú časom aj rodinu. Vieš si predstaviť, že by si si raz dala pauzu kvôli deťom a potom sa vrátila do klietky? Alebo by si skôr chcela raz povedať – stačilo?
To je veľmi ťažko súdiť, keď ešte tá situácia nenastala. Sama ešte neviem či a kedy mať deti, nieto ešte, čo by bolo keby som ich mala (smiech).
Aká je Monika mimo klietky? Čo ti robí radosť mimo športu?
Psíkovia, manžel, čítanie kníh, puzzle a v poslednej dobe som si našla záľubu vo varení.
Keď sa pozrieš dopredu – čo je tvoj ďalší „boj”? Máš niečo, na čo sa teraz vyslovene tešíš?
Ja mám teraz v hlave len jedno – potrebujem oddych, taký psychický detox od thajského boxu. Aby som predišla vyhoreniu. Teda do konca roka ma nečaká už žiaden zápas, no udržiavať sa a trénovať stále budem.