Toto leto sa Barbora Matejková rozhodla splniť si svoj dlhoročný sen – prejsť pešo zo symbolickej Dukly až po Devín. Hoci ju v živote sprevádza Crohnova choroba, ktorá jej neraz brala silu aj sebavedomie, tentoraz sa rozhodla dokázať si, že na to má. Počas 28 dní prešla naprieč Slovenskom, spoznala našu krajinu i ľudí z inej perspektívy – a ešte viac spoznala samu seba.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- čo bolo pri príprave na cestu najdôležitejšie
- aké bolo pre Barboru zvládať dlhé dni a noci v prírode osamote
- čo na ceste jedla a kde si hľadala nocľah
- ako ju ovplyvňuje Crohnova choroba a ako sa jej s ňou kráčalo
- či počas cesty narazila na medveďa
Ako sa zrodil nápad prejsť Cestu hrdinov SNP – bol to spontánny impulz alebo dlhšie plánovaný sen?
SNP-čko bola pre mňa dlhšie existujúcim snom, no nie úplne plánovaným. Dlhé roky som si totiž myslela, že na to nemám. Bola to skúsenosť, ktorú som si túžila vyskúšať, ale nikdy som si nemyslela, že by sa mohla stať skutočnosťou. V posledných rokoch, ako som sa čoraz viac približovala k turistike a začala si obľubovať jednodňové aj viacdňové túry, sa mi tento sen zdal stále reálnejší. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že práve tento rok bude ten, keď to konečne urobím.
Pre veľa ľudí je to len „turistická trasa“, no ty si prešla 770 km z Dukly na Devín za 28 dní – čo pre teba osobne táto cesta znamenala?
Najprv som si myslela, že aj pre mňa to bude „len trasa“, no nakoniec ma prekvapilo, koľko mi Cesta hrdinov SNP dala. Nikdy som o sebe nemala najlepšiu mienku, ani som sa nepovažovala za silnú osobu. Táto skúsenosť mi však dokázala, že zvládnem všetko, čo si zaumienim — kľúčové je naozaj to chcieť. Človek nemusí byť talentovaný v športoch ani mať dokonalú kondíciu, aby dokázal niečo, čo ho baví. Vždy som bola skôr zavalitejšie dievča, ktoré si na telesnej v skupinových hrách vyberali ako posledné. O to viac mi táto cesta pomohla uvedomiť si vlastnú hodnotu a urobiť moje mladšie ja pyšným.
Ako si sa pripravovala – fyzicky, psychicky aj logisticky? Vedela si presne, do čoho ideš?
Veľa ľudí sa ma na to pýtalo už počas cesty a mnohí zostali dosť prekvapení, pretože som sa na ňu fyzicky nijako nepripravovala. Žiadne behanie so záťažou po horách, aby si kĺby zvykli – nič také. Určite to nie je na škodu, ale mne viac vyhovoval freestyle prístup. Celú trasu som si detailnejšie pozrela až tesne pred odchodom a čo sa týka balenia, pozrela som si pár YouTube videí s tipmi, napísala som si zoznam vecí, ktoré potrebujem z každého „oddelenia“ – teda na spanie, varenie, hygienu a podobne. Riešila som to však až asi týždeň pred odchodom.
Psychická príprava je podľa mňa tá najdôležitejšia, pretože veľakrát ľudí nezlomí fyzická únava, ale práve psychika. Problém je, že na tú sa nedá úplne pripraviť. Každý človek niekde v hĺbke duše vie, či na to má – či dokáže byť sám v horách, bez signálu, mimo civilizácie, spať na nekomfortných miestach. Je preto fajn vyskúšať si aspoň dvoj- alebo trojdňovú túru so spaním v útulni a zistiť, či ho takýto štýl dobrodružstva vôbec baví.
A čo je pravá krása celej Cesty hrdinov SNP? Človek nikdy nevie, čo ho každý deň čaká, nieto ešte, do čoho sa vlastne púšťa.
Ako vyzeral tvoj bežný deň na trase – koľko kilometrov si denne prešla? Mala si aj také „pomalšie” dni?
Môj bežný deň na trase vyzeral tak, že som vstávala približne medzi 6:30 a 7:00. Na raňajky som si väčšinou dala Horalku, potom som si každé ráno zbalila batoh – čo bola malá rutina, ktorá mi vždy chvíľu trvala. Zvyčajne som ešte chvíľu prokrastinovala, kým som sa odhodlala pokračovať v kráčaní. Keď som sa už vydala na cestu, kráčala som celý deň s minimom prestávok – väčšinou okolo jedenásť-dvanásť hodín denne. Prestávky som mala krátke, asi polhodinové, a počas dňa som ani nebývala veľmi hladná. Dlhšie zastávky totiž dokážu výrazne oddialiť čas príchodu do cieľa.
Večer som sa snažila byť na mieste, kde budem spať, ešte pred západom slnka. Chcela som sa vyhnúť situáciám, keď by som musela kráčať za šera alebo tmy, najmä v oblastiach s výskytom medveďov. Denne som v priemere prešla približne 27,5 kilometra – niektoré dni menej, iné viac.
Samozrejme, mala som aj pomalšie dni, ktoré som si dovolila kvôli regenerácii – fyzickej aj psychickej. Niekedy som prestala kráčať už okolo tretej a zvyšok dňa som oddychovala. Regenerácia bola mimoriadne dôležitá najmä na začiatku, keď som mala ešte veľké otlaky, a tiež pred náročnejšími úsekmi, ako napríklad pred hrebeňom Nízkych Tatier. Vždy to padlo fantasticky – a nikdy som tie dni oddychu spätne neoľutovala.
Spávala si viac v útulniach, penziónoch, pod stanom či na divoko? Aké to bolo zvládať dlhé dni v prírode?
Spala som vo všetkých spomenutých typoch ubytovania. Na začiatku sme častejšie využívali ubytovne – boli cenovo dostupné a keďže sme boli dvaja, vychádzalo to aj výhodnejšie. Čím viac sme sa však posúvali na západ, tým menej možností ubytovania bolo, a tak sme čoraz častejšie spávali alternatívne – v stane, na terase bowlingového pubu, v útulniach, ktoré boli často prekvapivo útulné a niekedy pôsobili takmer ako luxusné ubytovanie. Nakoniec som si vyskúšala aj spanie „na divoko“.
Tomu som sa dlho vyhýbala – počas noci môže všetko zvlhnúť a nie je isté, že sa veci na druhý deň vysušia. Celkovo som mala z takéhoto prespávania rešpekt. No posledný deň som to predsa len skúsila a ľutovala som, že som to neurobila viackrát. Nespala som priamo na zemi, ale na lavičke – a bolo to prekvapivo príjemné. V útulniach som sa často stretávala so zaujímavými ľuďmi, čo boli vždy skvelé zážitky. Väčšinou sa tam dalo nájsť aj niečo na pitie, občas dokonca jedlo – bývajú naozaj dobre udržiavané.
Dlhé dni v prírode však niekedy bývali aj náročné. Často som kráčala cez monotónne úseky, kde sa dlho nič nemenilo, a vtedy som už len chcela byť na ubytovaní a mať pokoj. Takéto chvíle som si skracovala telefonátmi – tie mi pomáhali prekonať únavu aj dlhé hodiny samoty.
Čo si jedla na ceste? Mala si so sebou zásoby alebo si sa spoliehala na horské chaty?
Snažila som sa nosiť so sebou čo najmenej jedla, pretože každý gram navyše je v batohu cítiť – naozaj aj tých päť gramov môže po čase urobiť rozdiel. Počas celej cesty človek prechádza dedinami a chatárskymi oblasťami, takže takmer každý deň som natrafila na nejaké pohostinstvo, reštauráciu či chatu. Preto som v batohu mala vždy len toľko jedla, aby som vedela prežiť do ďalšieho dňa.
Snažila som sa mať aspoň jedno výživné teplé jedlo denne, a okrem toho som fungovala hlavne na Horalkách, rôznych snackoch a cukríkoch – jednoducho na rýchlej energii, ktorá sa dala zjesť aj počas chôdze.
Bol nejaký úsek, ktorý ti dal extra zabrať?
Ostatní „SNPčkari“ nás varovali, že hrebeň Nízkych Tatier je najnáročnejšia časť celej trasy, že sa na ňu musíme poriadne pripraviť a že nám dá naozaj zabrať. No keď to hodnotím spätne, pre mňa bol najťažší práve úsek na začiatku – od Dukly po Košice. Bolo to prvých päť dní, keď si telo ešte len zvykalo, bolo horúco, trasa nebola veľmi zaujímavá – stále hore kopcom, dole do dediny a často po asfaltke. Mala som množstvo otlakov a každý krok bolel.
Práve v tejto časti som mala najviac momentov, keď som si hovorila, že na to nemám. Napríklad v Kysaku som mala tak zlé otlaky, že som nedokázala ďalej kráčať a musela som nasadnúť na vlak do Košíc, kde sme mali ubytovanie. Tam som si dala oddych a vyležala sa – čo mi nakoniec dodalo silu na celý zvyšok cesty. Nič sa teda nevyrovnalo tomu, aký ťažký bol začiatok.
Ty trpíš Crohnovou chorobou – môžeš priblížiť, čo to vlastne je a ako ťa ovplyvňuje v každodennom živote?
Crohnova choroba je chronické zápalové ochorenie čriev, ktoré spôsobuje zápal v častiach tráviaceho traktu. Môže postihovať celý tráviaci trakt, no najčastejšie zasahuje tenké a hrubé črevo. Prejavuje sa príznakmi ako hnačka, silné kŕče v bruchu, chudnutie a nedostatok živín v tele, najmä železa.
Vie však ovplyvňovať aj iné časti tela – napríklad oči (zápal očí), kĺby (bolesti a zápaly), kožu (rôzne kožné ochorenia) či spôsobovať silnú chronickú únavu. Mňa osobne najviac ovplyvňuje práve tá chronická únava, ktorú zažívam pomerne často. Naučila som sa ju však ignorovať, pretože viem, že s tým veľa nenarobím a nechcem, aby ma obmedzovala v tom, čo chcem robiť.
Mám nastavenú biologickú liečbu – v mojom prípade ide o injekčné pero, ktoré si pichám každé dva týždne do stehna. Mám ju nastavenú už päť rokov a zatiaľ mi veľmi dobre funguje, vďaka čomu som v úspešnej remisii. Okrem toho ma moja choroba v každodennom živote nijako výrazne neovplyvňuje. Len si musím dávať pozor na niekoľko konkrétnych potravín.
Mnohí by si pri takej diagnóze povedali, že „to sa nedá“. Čo ťa motivovalo ísť aj napriek tomu?
Veľa ľudí to presne tak cíti – keď ochorejú, zrazu sa zdá, že nič nejde. Je dôležité prestaviť si mindset. Treba si povedať: „Som chorá, čo môžem robiť?“ namiesto „Čo nemôžem.“
Ja som sa napríklad s mojím ochorením naučila robiť oveľa viac a vážim si, že sa môžem ráno postaviť z postele. Žijem viac spôsobom „žijeme len raz“. Človek nemusí byť vo väzení choroby a nechať ju prevládnuť nad životom.
Ak som aspoň jedného pacienta dokázala nakopnúť veriť, že môže byť aktívny a robiť veci, ktoré ho bavia, potom môžem povedať, že môj cieľ Cesty hrdinov SNP bol úspešný.
Prišli s tvojím ochorením aj nejaké zdravotné obmedzenia počas cesty? Mala si nejaké krízy alebo komplikácie?
Nemala som žiadne zdravotné ťažkosti, jediné, čo som musela riešiť, bolo podanie biologickej liečby. To som si musela logisticky naplánovať tak, aby mi niekto po dvoch týždňoch priniesol ďalšie pero, pretože nie je bezpečné mať ho pri sebe v batohu tak dlhú dobu.
Okrem toho som si musela dávať väčší pozor na to, čo jem a pijem, keďže väčšina mojej vody bola zo studničiek. Akákoľvek otrava by pre mňa mohla znamenať riziko relapsu. Samozrejme, bývala som viac unavená ako väčšina ľudí, no s tým už, ako som spomínala, veľa nenarobím.
Ako si dokumentovala svoju výpravu – fotkami, písaním, alebo skôr v hlave?
Vytvorila som si špeciálny instagramový profil venovaný len tejto ceste. Snažila som sa tam každý deň napísať všetko o tom, čo som zažila – koľko kilometrov som prešla, aké momenty ma stretli a čo vo mne daný deň zanechal. Moja galéria je plná výhľadov a okamihov, ktoré mi zostanú navždy v pamäti. A v hlave mám ešte viac – všetko to, čo sa odfotiť nedalo
Cestu ste začali dvaja, no po dvoch týždňoch si pokračovala sama. Aké to bolo zrazu byť odkázaná len sama na seba – v lese, v tichu, bez parťáka?
Na možnosť, že nakoniec ostanem sama, som bola psychicky pripravená už vopred – a išla by som aj tak. Počas dlhých dní mi ten parťák samozrejme chýbal, ale občas som si dala do uší slúchadlá a bola to len ja a les – a to sa mi veľmi páčilo.
Našla som v sebe väčšiu oporu. Napríklad v situáciách, keď som sa psychicky zrútila a nevládala ísť ďalej, som nemala pri sebe nikoho, kto by ma povzbudil – musela som to urobiť sama. A práve to mi dalo veľa z hľadiska osobného rastu.
Paradoxne som málokedy bola úplne v tichu, pretože odkedy som zostala sama, začala som stretávať viac ľudí na trase a veľa som sa s nimi rozprávala. Na tri dni ma dokonca prišiel navštíviť aj môj otec so psíkom a jeden úsek prešla so mnou aj mama.
Počas tvojich dní v lese pri ceste SNP, stretla si niekedy medveďa? A keby hej, ako by si reagovala? Myslíš, že sú medvede problémom Tatier?
Medveda som nestretla – jediné, čo som videla, bol medvedí trus alebo občas nejaká stopa. Nestretla som ani nikoho, kto by mal nešťastné stretnutie, a sama som robila rôzne opatrenia, aby som tomu predišla. Nechodila som po lese za úsvitu ani západu slnka, púšťala som si nahlas hudbu a mala som vo vrecku vždy pripravený sprej na medveďa.
Keby som medveďa stretla, plánovala som na základe rád skúsenejších robiť nahlas zvuk, mávať rukami a pomaly cúvať. Osobne nemám taký veľký problém s medveďmi ako zvyšok Slovenska a ani nad tým príliš nerozmýšľam – beriem prírodu ako ich domov a ak by som nejakého stretla, je to skôr moja chyba než jeho. Dokonca aj ľudia, ktorých som stretla a bývajú v horách, a medvede sú ich susedia, k nim nemajú silnú nenávisť – ak nechcú, aby im niečo poškodili, si proste ohradia majetok.
Medvede sú podľa mňa skôr politický problém, niečo, z čoho sa ľahko robí propaganda. Naozaj veľa ich je v Kremnických vrchoch, takže ak by už niekde mohli predstavovať problém, bolo by to skôr tam než v Tatrách.
Bola si na ceste mesiac – sledovala si si, koľko peňazí si minula alebo to bol taký „survival režim“, kedy si skôr ušetrila?
Presné sumy som nesledovala, pretože všetky výdavky som brala ako nevyhnutné. Jedlo som si kupovala po ceste, čo sa samozrejme trochu nazbieralo, a rovnako aj ubytovanie – nikdy som nešla viac ako dve noci bez sprchy a postele. To bola moja psychická hranica. Aj keď to stálo nejaké peniaze, inak by som to nezvládla.
Tá teplá sprcha alebo čistá posteľ po dlhom dni na nohách pre mňa znamenali neskutočne veľa – bolo to, akoby predo mňa niekto položil milión eur. Také malé, ale obrovsky motivujúce veci, ktoré ma poháňali ďalej.
Bola nejaká časť Slovenska, o ktorej si pred Cestou hrdinov SNP netušila, že je taká krásna?
Áno, išlo o Volovské vrchy, kde som predtým nikdy nebola. Cesta hrdinov SNP nimi viedla od Košíc až do Slovenského raja a ja som zostala veľmi prekvapená, aká krásna táto oblasť je. Krásne výhľady, turistické trasy – veľmi rada by som sa sem ešte niekedy vrátila a odporúčam to každému.
Stretla si počas trasy zaujímavých ľudí – aké príbehy ti utkveli v pamäti?
Áno, počas cesty som vypočula množstvo rôznych príbehov. Zaujímavé bolo hneď na začiatku, keď sme mali deň, kedy bolo po trase naozaj málo vody a bolo veľmi teplo. Vstúpili sme do dediny s plánom poprosiť niekoho o doliatie vody, keď zrazu niekto z okna zakričal, či ju nepotrebujeme. Ocitli sme sa vo dvore staršieho manželského páru, ktorý nás pohostil – dali nám vodu, pivo, kofolu, moláč a nakoniec sme tam strávili hodinu a pol. Títo manželia boli svedkovia Jehovovi, čo nás spočiatku trochu vystrašilo, no veľmi rýchlo sa z toho vyvinula zaujímavá debata a nakoniec sme sa cítili naozaj zle za predsudky, ktoré sme pôvodne mali. Odvtedy sa na svedkov Jehovových pozerám úplne inak.
Vo Volovských vrchoch sme stretli aj manželský pár, ktorý tam bol len na niekoľko nocí, ale porozprávali nám o svojej minulej ceste z Prahy až do Prešova za kamarátmi. Prišlo nám to extrémne zaujímavé a radi sme si ich príbeh vypočuli.
Stretla som veľa ľudí, ktorí už prešli rôzne zaujímavé trasy, či bežali maratóny a ultramaratóny, niektorí dokonca kvôli Ceste hrdinov SNP dali výpoveď v práci a brali to ako reštart do života. Bolo veľmi motivujúce toto všetko počuť.
Plánuješ podobnú výzvu aj v budúcnosti – možno niečo ešte dlhšie alebo za našimi hranicami?
Väčšina ľudí mi hovorí, že by som mala ísť na Camino de Santiago. Mňa osobne táto konkrétna pútnická cesta neláka, ale vôbec sa nebránim tomu, že by som niekedy išla SNPčku ešte raz – len opačne.
Momentálne ma však najviac láka niečo ako jemný ekvivalent Cesty hrdinov SNP na severe Španielska cez Pyreneje, a zaujíma ma aj Via Alpina. Uvidíme, čo z toho bude, pretože ja neplánujem dopredu – čakám na spontánny impulz, ktorý mi povie: „Do toho idem.“ A až sa to na sto percent stane, dozviete sa o tom.