Dejiny topánok na vysokých podpätkoch sú pestré, prekvapivo napínavé a plné konfliktov. Išlo totiž o veľa. Vysoký podpätok býval pôvodne spoločenským certifikátom, že ich nositeľ je významný muž z vyšších vrstiev. Bol to taký silný symbol, že napríklad kráľ Slnka Ľudovít XIV. vydal verdikt, že ho môžu nosiť len členovia jeho dvora, nikto iný, píše sa na portáli iDnes.
V sérii Stručná história sme ti už priniesli:
- Stručná história pátrania po nesmrteľnosti: Gilgameš, kameň mudrcov a injekcie zo psích semenníkov
- Stručná história hygienických návykov: Kto sa umýval, bol hriešny. Panovníci vykonávali potrebu aj za skriňami
- Stručná história salemských procesov s čarodejnicami. Desiatky ľudí zomreli len kvôli poverčivosti
- Stručná história útokov radikálov na LGBTQ komunitu. Juraj nebol jediný, zbytočná nenávisť sa šíri celým svetom
- Stručná história obchodných centier, alebo ako sa veľkolepá vízia stala nudnou nákupnou realitou
- Stručná história času. Kto sa postaral o to, že dnes kedykoľvek vieme, koľko je hodín?
- Stručná história života najchudobnejších ľudí. Trest smrti, predaj detí za dva doláre či chudobince plné násilia
- Stručná história Black Friday: Jeho história siaha do roku 1869, pôvodne sa ho ľudia aj obchodníci báli
- Stručná história menštruačných pomôcok. Ženy to v minulosti mali omnoho ťažšie, z historických praktík sa ti zdvihne žalúdok
Charakter, ktorý si so sebou vysoký podpätok nesie, mu bol daný do vienka vlastne hneď pri jeho nástupe na historické javisko. Už v starom Ríme mal punc erotiky, nosili ho totiž prostitútky. V stredoveku boli predchodcom vysokého podpätku, ako ho poznáme dnes, dreváky. Bohaté ženy si ich obúvali na svoje drahé topánky, keď išli von, aby ich ochránili od blata a odpadkov z vtedajších špinavých ulíc.
V 14. storočí potom začína vláda platformovej obuvi. Tá sa narodila v Turecku, ale rozšírila sa do celej Európy, čo je prekvapivé s ohľadom na to, ako nepraktická bola. Kvôli výške sa v takých topánkach mohli panie vydávať na prechádzky len v sprievode sluhov. Výška to bola skutočne extrémna. Benátky, ktoré prepadli najšialenejšej vášni pre túto obuv, sa kvôli nej premenili na bizarné mesto, po ktorých uliciach sa ťažkopádne presúvali ženy v topánkach vysokých takmer až 80 centimetrov.
A už tam vidíme hneď dva rysy, ktoré sa s vysokými podpätkami spájajú. Tým prvým je spoločenský status. Samozrejme platilo, že čím vyššia obuv bola, tým vyššie žena stála na spoločenskom rebríčku. A tým druhým bolo napätie medzi submisívnosťou a dominanciou, ako píše portál Random History. Hovorilo sa totiž, že tak nepohodlné topánky vymysleli žiarliví benátski manželia, aby ženám zabránili v neverných útekoch, teda aby ich mali pod kontrolou.
Triedna pečať
Skutočné topánky na vysokom podpätku sú ale importom a v Európe sa objavili vďaka perzskej kavalérii. Jej členovia v nich jazdili na koňoch. Keď sa v nich totiž vztýčili v strmeňoch, mali omnoho stabilnejší postoj a ľahko a istejšie mierili šípom. Keď si ich vzal perzský šáh na konci 16. storočia na svoje turné po Európe, zaujali tunajších aristokratov. Stali sa ich očiach esenciou mužnosti, sily a tvrdosti.
A tiež spoločenského statusu. „Jednou z najlepších ciest, ako tlmočiť status, je robiť to cez nepraktickosť,“ hovorí Elizabeth Semmelhacková z torontského Baťovho Múzea obuvi na portáli BBC. Áno, také topánky, ktoré robia chôdzu vratkou, môže predsa nosiť len ten, kto nepracuje. A dáva to svetu okázalo vedieť. Povedané slovami Pierra Bourdieho, estetická voľba funguje ako známka triednych rozdielov.
Dodajme ale, že pravdepodobný majiteľ najväčšej vtedajšej zbierky topánok na vysokom podpätku Ľudovít XIV. mal na svoj koníček tiež veľmi prozaický dôvod. Slávny parádnik, kráľ Slnka, totiž meral len 163 centimetrov, preto si pomáhal desaťcentimetrovými podpätkami, vždy výhradne v červenej farbe. A vo svojom edikte nielen že zakázal nosiť podpätky všetkým, kto nebol súčasťou dvora, ale rovnako si vyhradil, že nikto v celom Francúzsku nesmie mať podpätok vyšší než on sám.
Lenže králi píšu edikty a lokomotíva dejín si ide podľa vlastného cestovného poriadku. Po tom, čo malo byť výhradným symbolom vyšších tried, začali totiž pokukovať aj tí z dolnej časti spoločnosti. Chceli si trochu zaimitovať, pripodobniť sa, vyzerať aspoň raz tiež ako niekto.
A keby to boli len živnostníci a úradníci. Trúfli si aj ženy! Chceli sa vymaniť z genderového područia tým, že mužom vezmú patent na symboly maskulinity. Že si prvky, ktoré predstavovali mužnosť, jednoducho prisvoja tiež. „V 30. rokoch 17. storočia si ženy strihali vlasy, zdobili si oblečenie epoletami, fajčili fajky a obliekali si mužské čiapky,“ hovorí Semmelhacková. A tiež začali nosiť vysoké podpätky.
Muži o svoje výhradné právo na vysoký podpätok prišli. Definitívne. A niekedy okolo roku 1740 sa s ním rozlúčili navždy. Mohlo za to racionálne osvietenstvo, ktoré preferovalo logiku, užitočnosť, zmysluplnosť, a v ktorom niečo také ako podpätok nemalo vo svete mužov miesto, pretože tam malo mať všetko svoj účel. „Oproti tomu ženy boli považované za emočné, sentimentálne a nevzdelateľné,“ poznamenala Semmelhacková. Iracionálna móda si s nimi preto rozumela.
Potom ale obuv, ktorá vám zoberie stabilitu a dá rozhľad, zo sveta zmizla. Ako symbol nevyužitia a povýšenosti, a v mene rovnosti ho odvrhla francúzska revolúcia. Mária Antoinetta sa na vysokom podpätku prešla už len pod gilotínu a Napoleonský zákon ho v roku 1804 vyslovene zakázal, aby ľudu nechal ilúziu rovnostárskej spoločnosti.
Comeback, comeback
Vysoký podpätok tak musel čakať až na objav fotografie. Jedni z prvých, ktorí si novú technológiu šikovne a pohotovo osvojili, boli totiž pornografovia. Modelkám, ktoré fotili pre špeciálne pohľadnice, síce nedávali ani to najzákladnejšie oblečenie, korenili ich ale topánkami na vysokom podpätku. A pravdepodobne aj preto má táto obuv až do dnešných dní erotický podtext.
Vysoký podpätok ale zďaleka nenosili len slečny na „neslušných fotkách“, viktoriánska éra mu fandila. Zdôrazňoval totiž nártový oblúk, ktorý rasistické viktoriánstvo považovalo za symbol aristokratizmu a európanstva (zatiaľ čo „nižšie typy nôh“, najmä afroamerické, mali len veľmi malú chodidlovú klenbu).
Ženy tak znovu stúpali do 13-centimetrových až 15-centimetrových podpätkových výšin. Podobne ako korzet im vysoké podpätky dodávali aristokratickú vznešenosť a čistotu. A samozrejme, podobne ako korzet boli zdravé, podľa reklám uľavovali od bolestí krížov. Aj keď sa ozývali aj hlasy, že sú produktom diabla.
20. storočie prinieslo praktickejšie topánky, ale tiež revivaly vysokých podpätkov: jeden spôsobili v 50. rokoch Christian Dior a Roger Vivier, ďalšie napríklad hippie slečny, ktoré v 60. rokoch objavili platformovú obuv.
Topánky na vysokom podpätku sú stále iné než ostatné. Sú oriešok: raz sú kritizované ako sexistický symbol útlaku žien, druhý raz vyzdvihované ako symbol ich autority a moci. Píšu sa o nich sofistikované riadky, ku ktorým by tenisky či poltopánky nikdy neinšpirovali. Keď žena stojí v topánkach na vysokom podpätku, zmenšuje dĺžku kroku. Vzbudzuje tak ilúziu rýchlosti, ale zároveň prísľub bezprostredne hroziaceho pádu.
