Pojem byť chudobný znamenal naprieč históriou vždy niečo iné. Zatiaľ čo dnes majú štátne systémy rôzne príspevky pre nezamestnaných či ľudí žijúcich na hranici chudoby, v minulosti o niečom takom mohli ľudia len snívať. Ako píše portál History Collection, nechýbali dokonca tresty smrti, fyzické tresty či otroctvo. Pozri, ako vyzeral život najchudobnejších naprieč dejinami.
Značka na čele
V roku 1300, kedy sa svet spamätával z pandémie Čiernej smrti, bolo jedno z najlepších období na nájdenie si dobrej práce. Choroba totiž zabila toľko ľudí, že po celom svete bol nedostatok pracovnej sily. Stále sa však našli ľudia, ktorí boli nezamestnaní.
Anglickému kráľovi došla trpezlivosť s „práceschopnými lenivými ľuďmi, ktorí si nezaslúžili žiadnu charitu”. Eduard III. preto nariadil, že pokiaľ sa niekto pokúsi opustiť svoju prácu, jeho zamestnávateľ ho môže na čele označkovať písmenom F. To malo predstavovať falošného človeka.
Silná konkurencia medzi žobrákmi
Problém žobrania bol v stredovekej Európe znásobený tým, že aj mnohí kresťanskí mnísi si ako spôsob uctenia Boha zvolili chudobu. Vznikli žobravé rády, kedy mních nežil v kláštore, ale chodil z mesta do mesta a po skončení kázania si pýtal almužnu.
Ich mottom bolo „nebrať si na cestu nič, ani ruksak, ani kabelku, ani chlieb, ani peniaze, ani palicu“. Boli presvedčení, že kopírujú to, čo robil počas svojho života Ježiš. Mnohí členovia cirkvi však boli presvedčení, že takýto spôsob života bol hriešny a kacírsky.
Nepracuješ? Zomrieš!
V anglickej spoločnosti sa tolerovala nezamestnanosť ľudí s postihnutím a duševnými chorobami. Tí mohli slobodne žobrať v uliciach. Problémom bolo, že sa medzi nich primiesili aj ľudia, ktorí žobralo len preto, že boli nezamestnaní. Označovali sa ako „statní žobráci“ alebo „statní vagabundi“.
V roku 1536 bol preto prijatý zákon o ich trestaní. Prvým prečinom boli dva roky väzenia a označkovanie písmenom V (vagabundi). Ak ich chytili túlať sa bez práce ulicami druhýkrát, čakala na nich smrť. Mnohých to však neodradilo. Počas vlády Henricha VIII. bolo totiž popravených až 72-tisíc ľudí.
Po roku 1555 vznikla v Británii „zbierka almužien“ pre chudobných ľudí. Tento rozumný plán však opäť ničili „statní žobráci“, a tak bolo potrebné nájsť spôsob, ako ich odlíšiť od tých, ktorí si pomoc skutočne zaslúžia. Kráľovná Mária I. preto stanovila požiadavku, aby sa chudobní ľudia registrovali a nosili na odeve odznak. Kvôli tomu boli chudobní ešte viac ponižovaní.
Nevoľníctvo výmenou za lístok do Nového sveta
Začať nový život za veľkou mlákou lákalo po roku 1600 mnohých ľudí. Málokto si však mohol dovoliť lístok na plavbu. Ľudia preto začali podpisovať zmluvy s prísľubom, že budú istý čas pracovať zadarmo výmenou za dopravu do Virgínie, jedlo a prístrešok. Realita ale vyzerala inak.
Dospelí pracovali ako služobníctvo v priemere štyri až sedem rokov. Deti museli slúžiť ešte dlhšie. Farmári, ktorí ich mali na starosti, s týmito ľuďmi zaobchádzali zle, takže smrť na rôzne choroby nebola ničím výnimočná. Na konci sedemnásteho storočia bolo menej ľudí ochotných stať sa sluhami a farmári začali využívať zotročených Afričanov.
Tresty za chudobu
Prvé chudobince v 17. storočí mali byť svetlom na konci tunela pre mnohých ľudí, v skutočnosti to bolo peklo na zemi. Ľudia bez domova a nezamestnaní tu mohli pracovať, jesť a spať, no budovy boli zamorené potkanmi a plošticami. Navyše boli ich obyvatelia nútení drviť skaly, kosti, vyrábať tehly či priasť odevy.
Najhoršie na tom bolo, že všetko sa robilo zámerne, aby boli chudobince čo najmenej príťažlivé. To malo motivovať ľudí, aby si našli prácu a čo najskôr ich opustili. Nikto však nemyslel na to, že množstvo z nich, a najmä deti, nemali inú možnosť, ako zostať.
Okrem toho museli súhlasiť s prísahou „prisahajúcou na nedostatok svetských statkov a na potrebu pomoci“. Stratili tak kontrolu nad tým, čo jedli, ako sa obliekali a čo robili. Väčšina chudobincov síce po Veľkej hospodárskej kríze zanikla, no v Texase napríklad existoval jeden, ktorý zatvorili až v 70. rokoch minulého storočia.
Dražba chudobných ľudí
V Novom svete istý čas existoval systém „vendue“, v rámci ktorého sa chudobní ľudia mohli vydražiť ako majetok. V roku 1786 bola v Massachusetts žena menom Mary Degresha vydražená najnižšej ponuke, kde nový majiteľ získal od mesta šesť dolárov týždenne výmenou za jedlo a prístrešie pre chudobnú ženu.
Tieto „vendue“ dohody tiež zaručovali, že víťaz aukcie dostane minimálne jeden rok bezplatnej práce. Je tragické, že slobodné ženy, ktoré boli chudobné a vydražené na aukciách, boli často odobraté svojim deťom, ktoré boli v podstate ďalej rozpredané.
Farmy vo vidieckych oblastiach
Kde neboli továrne, neboli ani chudobince. Chudobní ľudia však áno. Na vidieku preto začali počas 19. a začiatkom 20. storočia vznikať „farmy chudobných“. Žiť tu však v ideálnom prípade znamenalo to najlepšie, čo si sa v tomto článku zatiaľ dočítal. Po palcom ich mali štátni zamestnanci a boli v podstate sebestačné. Obyvatelia obrábali pôdu a pestovali si vlastné potraviny.
Akýkoľvek zisk z predaja nadbytočnej úrody potom išiel na zaplatenie ďalších potrieb obyvateľov. Tieto farmy mali aj zdravotnícke zariadenia, solídne bývanie a všetko, čo ľudia potrebovali k bežnému fungovaniu. Niekde dokonca oddeľovali ľudí s duševnými chorobami či fyzickými hendikepmi od ľudí so záznamami v registri trestov.
Práca a predaj detí za dva doláre
Ak bol muž poslaný do chudobinca, musela s ním odísť celá rodina. Deti oddelili od rodičov a následne museli pracovať na svojom „oddelení“ popri sirotách. Tie na tom boli ešte horšie, pretože nemali žiadnu nádej na útek. V roku 1893 tvorili deti takmer polovicu chudobnej populácie deti.
Okrem špinavých a zlých pracovných podmienok boli často terčom telesných trestov. Aj keď konečne prišli nariadenia na ochranu detí pred zneužívaním, v nových pravidlách bolo stále povolené deti za určitých okolností biť. Výnimkou tak neboli smrteľné bitky alebo systematická krutosť v podobe bičovania žihľavou či kľačaní na horúcich teplovodných rúrach.
Jedným z najstrašnejších dôsledkov chudoby bolo, keď rodičia museli predať svoje deti. Známy je prípad Ray Chalifouxových zo Chicaga, ktorých vysťahovali z bytu, pretože nemali príjem. Urobili tragické rozhodnutie a svoje štyri deti ponúkli na predaj po dva doláre za kus. Najsmutnejšie na tom je, že predaj detí v dôsledku chudoby sa v niektorých častiach sveta deje dodnes.
Viktoriánska éra plná cholery
V roku 1800 sa mnohí bohatí ľudia začali presúvať z centrálneho Londýna na predmestia. Opustené oblasti sa rýchlo stali domovom chudobných a začali vznikať slumy. Nebola tu kanalizácia a niektoré byty nemali ani okná. Tečúca voda bol luxus, ktorý nemal nikto.
Ľudia sa preto umývali zo studne na ulici. To bolo živnou pôdou je šírenie chorôb. Jedným z najznámejších príkladov bolo vypuknutie cholery na Broad Street v roku 1854, ktoré zabilo 616 ľudí. Lekár menom John Snow nakoniec prišiel na to, že zdrojom choroboplodných zárodkov cholery bola studňa.
Veľká hospodárska kríza
Hospodárska kríza priniesla takú masívnu nezamestnanosť, že ľudia museli masívne opúšťať svoje domovy. To spôsobilo nárast táborov plných chatrčí na okrajoch veľkých miest. Boli postavené z lepenky, dechtového papiera, skla a akéhokoľvek dreva, ktoré ľudia našli. Niektoré z týchto domov boli diery vykopané v hline s provizórnou strechou pripevnenou na vrchu.
Neskôr zase začali vznikať getá. Išlo o prevažne černošské štvrte v mestách po celých Spojených štátoch, ktoré majú zvýšenú mieru kriminality a chudoby. Menej ľudí si však uvedomuje, že getá boli v skutočnosti vytvorené zámerne vládou USA. V 30. rokoch prišla Federálna správa bývania s politikou „redliningu“, čo znamenalo odmietnutie poistenia hypoték Afroameričanov.
V dohodách s novými staviteľmi bytov bolo doslova napísané, že majú odmietnuť predaj domov černochom v bielych štvrtiach. To im znemožnilo stať sa vlastníkmi domov, takže pokračovali v prenájme bez toho, aby si vybudovali akýkoľvek druh osobného bohatstva. Toto bolo vylepšené Zákonom o spravodlivom bývaní z roku 1968. V zákone sú však dodnes predsudky.
Chudobní ľudia majú väčšiu pravdepodobnosť, že budú zavraždení
Spoločná štúdia vykonaná univerzitami v Bristole, Sheffielde a Edinburghu dospela k záveru, že aj v modernej dobe je pravdepodobnejšie, že budú zavraždení chudobní ľudia. Študovali údaje od roku 1981 do roku 2000 a dospeli k záveru, že ľudia žijúci v spodných 10 % zarábajúcich osôb mali o 182 % vyššiu pravdepodobnosť, že budú zavraždení.
Viac ako polovica z týchto obetí bola zabitá nožom alebo rozbitým sklom. Je zvláštne, že u bohatých bola väčšia pravdepodobnosť, že budú zavraždení jedom alebo škrtením. Násilie páchané zbraňami bolo taktiež výsadou bohatších, pretože najchudobnejší si zbraň nemali ako dovoliť.