Stredoveké mestá si v našich predstavách vyslúžili reputáciu extrémne násilného prostredia. Kde nebolo k rane palicou do hlavy nikde ďaleko a tesák zapichnutý medzi rebrá zakončoval väčšinu krčmových strkaníc. Lenže taký nelichotivý obraz histórie, silne podporovaný súčasným filmom a počítačovými hrami, presný nie je, píše portál iDnes.
Rovnako ako dnes v moderných metropolách, sa aj kriminalita v stredovekých mestách nerozprestierala rovnomerne, ale sústredila sa do určitých ohnísk. Do úsekov niekoľko málo ulíc, často nie dlhších ako 200 alebo 300 metrov. Tým najväčším rozdielom oproti súčasnosti asi je, že životu nebezpečné neboli temné kúty, úzke priechody vedľajších ulíc a ľudoprázdne nábrežia, ale naopak tie najrušnejšie a najbohatšie centrálne oblasti stredovekých sídiel.
Názorne to dokladá štúdia, publikovaná v magazíne Criminal Law Forum. Kriminológovia a historici z univerzít v Cambridge a Hulle v nej vykreslili veľmi komplexnú podobu zločinnosti najväčších a najhriešnejších anglických miest 14. storočia. Yorku, Oxforde a Londýna. A realitu pouličného násilia preniesli do série máp.
Veľmi prakticky tým doložili, že skôr než v chudobnej štvrti by ste pri ceste časom do minulosti mohli prísť k úhone tam, kde najviac prúdili ľudia a tovar. Honosné námestia, studne, mestské trhovisko a presvetlené hlavné bulváre, práve to boli miesta, kde išlo o krk každému.
Po stopách vrážd
Univerzitní bádatelia čerpali zo správ koronerov, ktoré spadajú medzi rokmi 1296 až 1398 a podarilo sa ich nájsť v archívoch. Nie všade sa podobné záznamy, ktoré sa vyhotovovali vždy v prípadoch podozrivej alebo násilnej smrti, zachovali kompletné. Napríklad Yorkshire má viac dochovaných správ koronerov ako akékoľvek iné anglické grófstvo.
Tieto záznamy podrobne opisujú, kde bolo nájdené telo, ako a kedy k útoku došlo, a uvádzajú použitú zbraň či zbrane. Niekedy aj kráľovskí koroneri prevzali funkciu vyšetrovateľov a popísali aj motívy a hypotézy. Hádky, rivalitu alebo urážky, ktoré konkrétny smrtiaci útok vyvolali. A často je doplnený aj záznam o tom, či bol páchateľ chytený a aký trest mu pripadol.
V Yorku záznamy postihujú 130 prípadov vrážd z rokov 1345 až 1385, čo pokrýva zlatý vek mesta, rozvoj, ktorý nasledoval po „čiernej smrti“. Je to dobovo farbisté a nielen pre milovníkov stredoveku lákavé čítanie.
Tieto kronikárske mordy potom výskumníci podľa popisu presne zamerali a zobrazili ich v poupravených plánoch historických miest. Vznikol tak živý obraz mestského násilia na úrovni jednotlivých ulíc, ktorý je voľne na pozeranie ako interaktívny projekt Medieval Murder Map.
S jeho pomocou sa teda doslova môžete prechádzať ulicami troch stredovekých miest z pohodlia domova, bez rizika, že to s vami dopadne rovnako zle ako s obeťami oných vražedných útokov. Tých skutočne nebolo pomenej. Záznamy koronerov za 102 rokov popisujú celkom 355 vrážd. To skutočne nevykresľuje bezpečnosť stredovekých metropol v príjemnom svetle.
Je však potrebné dodať, že rozloženie vražedného násilia v mapách miest vykazuje určité usporiadanie. Nedochádzalo k nim v postranných uličkách, ale v oblastiach intenzívnych činností, kde sa pretínal hospodársky a spoločenský život. Je z toho zrejmé, že sa smrtiace konflikty a potýčky, po ktorých zostávali na uliciach vážne ranení a mŕtvi, odohrávali často cez deň a pred publikom divákov.
Nepokojní a horkokrvní študenti
Ako dopĺňa hlavná autorka štúdie Stephanie Brownová, ktorá prednáša kriminológiu na univerzite v Hull, každé z miest, pre ktoré mapu stredovekých vrážd jej tím vytváral, malo svoje dobové špecifiká. Napríklad miera vrážd v Oxforde bola v tom istom čase trikrát až štyrikrát vyššia ako v Londýne alebo Yorku.
„Existovalo pre to vysvetlenie,“ hovorí Brownová. „Preslávená stredoveká univerzita priťahovala mladých mužov, vo veku medzi štrnástimi až dvadsaťjeden rokmi. Mnohí z nich sa ocitli ďaleko od domova, dozoru a dohľadu autorít. Boli predchnutí kultúrou cti a skupinovej lojality. A kvôli nebezpečnosti miest boli pochopiteľne ozbrojení.“
Študenti si vytvárali svoje vlastné hierarchie a organizovali sa do rôznych zoskupení. Podľa svojich jazykov, regionálneho pôvodu. A za zámienku k násiliu potom poslúžila akákoľvek známka odlišnosti. „Spory medzi severanmi a južanmi pravidelne prerastali v celej pouličnej bitke,“ dodáva Brownová.
Zákonné privilégiá pre duchovných, medzi ktoré v Oxforde patrili aj študenti, znamenali, že boli často imúnni voči trestnému stíhaniu podľa zvykového práva, určeného bežným ľuďom. Vytvárala to klíma, v ktorej mohlo násilie prekvitať bez veľkého strachu z trestu.
V Oxforde to zreteľne odrážala koncentrácia vrážd v univerzitnej štvrti a jej okolí. Zabíjanie živilo neustále napätie medzi študentmi a obyvateľmi mesta, rozdielne záujmy frakcií medzi študentmi i vo vnútri samotného učiteľského zboru. Strety boli často podporené pitím, urážkami a ochotou brániť skupinovú česť meču alebo nožu.
Riešenie profesných sporov
Ak v Oxforde viedlo násilie študentov proti študentom, potom zo záznamov kráľovských koronerov vyplýva, že v londýnskom Westcheape ste mohli byť svedkami vrážd povedzme cechových. Mordovali sa tu príslušníci gildov, profesijných združení. Väčšina smrtiacich atakov mala podobu verejnej pomsty.
Mocné cechy, ako boli krajčíri, rybári, pekári a obuvníci, dominovali miestnej politike, kontrolovali ceny a dávali svojim príslušníkom pocit spolupatričnosti. V prvej polovici štrnásteho storočia bol totiž Londýn celkom rušnou metropolou.
Populácia obsahujúca 80 až 100-tisíc ľudí žila prevažne vo vnútri mestských hradieb, ktoré mali osem hlavných brán, dvadsaťpäť štvrtí a asi 110 farností. Pozdĺž Temže sa na nábrežiach a trhoch schádzali obchodníci z Flámska a hanzových miest, zatiaľ čo oblasť okolo Pultry a Bank bola domovom veľkého finančného priemyslu, s bankármi z Florencie.
Nebezpečné bolo aj rušné nábrežie Temže, ktoré bolo naopak miestom hádok medzi námorníkmi a obchodníkmi. Neraz eskalovali od malicherných sporov v osudné stretnutie. Pre Londýn tiež platilo, že je lepšie si doňho cestu neplánovať v nedeľu. Po dopoludňajších hodinách strávených v kostole totiž nasledovalo popoludnie, strávené pitím, hrami a hádkami. Tie viedli ku krvavému vyústeniu tesne pred večerným zákazom vychádzania.
V Yorku bol jedným z najnebezpečnejších miest hlavný južný prístup, vedúci cez bránu Micklegate k mostu Ouse. Nebola to len vstupná brána do mesta, ale obchodné a občianske centrum života, lemované obchody a hostinci. „Takýto priestor prirodzene priťahoval cestovateľov a obchodníkov, ktorí sa tu často dostávali do sporov s miestnymi,“ vysvetľuje Brownová.
Ďalším takým ohniskom násilia v Yorku bola Stonegate. Prestížna ulica, ktorá tvorila súčasť ceremoniálnej cesty k opátstvu. Pokiaľ ste si s niekým chceli vybaviť účty, obhajovať svoju česť tak, aby sa o tom vedelo, toto bol ideálny priestor. Autori Medieval Murder Map ulicu nazývajú pódiom pre rivalitu, pomstu a verejné presadzovanie cti. Pokoj tu bol až po zotmení.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.