Nákupné centrá sa stali miestom, kde sa denne „premelie” už viac ľudí ako v samotných centrách miest. Nachádzajú sa takmer na každom rohu a pomaly sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou životov ľudí.
Presúvajú sa sem aj služby (pošta, notár či klientske centrá mobilných operátorov) a ľudia tak často nemajú na výber. Sadnú do auta alebo MHD-čky, prevezú sa cez mesto a sústredia sa v jednom gigantickom priestore, kde si stihnú uchmatnúť nejaké zľavy, vybaviť, čo potrebujú, najesť sa a zapiť to kávou.
Mnohí ich však nenávidia. O to ironickejšie je, že najviac z nich bol sklamaný ich tvorca Victor Gruen, ktorého idealistická mestská vízia sa stala predmestskou realitou, akú poznáme dnes. Píše o tom web The Conversation.
Vízia centra bez áut
Gruen pôvodne utiekol z rodnej Viedne v roku 1938 po nástupe nacizmu. Nakoniec sa dostal do USA, kde ako vyštudovaný architekt začal navrhovať výklady v New Yorku. Mal však omnoho väčšiu víziu - za veľkou mlákou chcel vytvoriť mikrokozmos, v ktorom by boli rozmanité a obývateľné centrá miest, ktoré tak miloval vo Viedni.
Dominovali by im priestory určené pre peších a autá by v ňom nemali žiadny priestor. Nenávidel ich, pretože videl, ako spoliehanie ľudí na automobily ovplyvňuje mestá, hovorí Timothy Welch, ktorý prednáša o mestskom plánovaní na univerzite v Aucklande.
Vo svojej knihe Shopping Towns USA Gruen brojí proti rozvoju príjazdových nákupných centier zameraných na stravovanie okoloidúcich motoristov: „Prímestské podnikateľské nehnuteľnosti sa často hodnotia na základe prejazdu automobilovej dopravy. Toto hodnotenie prehliada skutočnosť, že automobily nekupujú tovar.”
Gruen išiel tvrdo za tým, aby ľudí dostal preč od áut. Bol presvedčený, že „ich ohrozenie ľudského života a zdravia je rovnako veľké ako ohrozenie odkrytej kanalizácie.” Jeho prvým veľkým pokusom dostať ľudí spoza volantu a prechádzať sa bolo centrum Southdale v Minnesote.
To bolo vychvaľované ako prvé kryté nákupné centrum na svete, ktoré je súčasťou ambície vytvoriť komunitu, kde by sa dalo žiť. Pôvodným plánom bolo, aby obchody natlačené vedľa seba ozvláštnilo množstvo atrakcií, ako sú voliéry, fontány a umelecké diela.
Samotné nákupné centrum by bolo obklopené rezidenciami, úradmi, zdravotníckymi zariadeniami, školami a všetkým, čo tvorilo komunitu. Obchodné centrum bolo orientované dovnútra, nie preto, aby sa ľudia sústredili na míňanie, ale aby chránili chodcov pred autami a preč od ich výparov a hluku.
Trpké sklamanie
Tu ale prichádza prvá bolestivá irónia. Namiesto budovania nového multifunkčného centra, ktoré si predstavoval Gruen, bolo jedinou postavenou vecou nákupné centrum a parkoviská. Veľkolepá vízia sa zredukovala na monokultúru veľkých nákupných značiek obklopenú masívnymi parkoviskami, ku ktorým sa dá dostať iba autom.
Irónia opäť zaútočila, keď boli mnohé z pôvodných Gruenových plánov na zaujímavé funkcie v nákupnom stredisku vyškrtané, aby sa uvoľnilo miesto pre viac obchodov a tovaru. Keď sa pôvodný pôdorys stal chaotickejším a preplneným tovarom na nákup, kupujúci začali byť zmätení, zabudli na svoje pôvodné zámery a upustili od zábran utrácať.
Vývojári a ekonómovia zistili, že dezorientácia nakupujúcich a prezentovanie množstva vecí na nákup viedlo k oveľa vyšším výnosom. Aj keď Gruen pôvodne plánoval efektívny zážitok z nákupného centra a opovrhoval očividným hromadením peňazí, tento fenomén bol paradoxne pomenovaný po ňom ako „Gruen Transfer”.
Architekt bol znechutený tým, čím sa stali predmestské nákupné centrá a ich vplyv na centrá miest. Nakoniec sa dištancoval od nákupných centier a zapojil sa do hnutia mestskej obnovy v USA.
Nové plány na reštart
Vrátil sa však k myšlienke nákupného centra a vytvoril plán prestavby zameraný na chodcov pre Fort Worth v Texase a niekoľko koridorov len pre chodcov vo viacerých mestách. V tom čase si Gruen priznal, že autá sú pravdepodobne budúcnosťou miest - väčšina obyvateľov žila mimo centier a potrebovala sa do nich nejako dostať.
Jeho myšlienkou bolo zmierniť vplyv áut plánovaním diaľničných obchvatov, a nie rozpoltením hustej mestskej zástavby masívnymi cestami. Plánoval využiť diaľnice tak, ako si pôvodne predstavoval nákupné centrum, ako nárazník medzi autami a pešími ľuďmi.
Irónia však opäť zasiahla. Jeho plány pre Fort Worth boli odložené bokom a snaha vytlačiť autá z centra mesta do značnej miery zlyhala. Plány mestskej obnovy namiesto toho zbúrali celé bloky organického rozvoja kvôli veľkokapacitným obchodom a masívnym mestským diaľniciam.
Najhoršie však bolo, že obnova miest sa stala synonymom pre zničenie celých mestských štvrtí kvôli autám. Napriek Gruenovým nádejam a plánom na revitalizáciu centier, mnohé z projektov, na ktorých sa podieľal, viedli k ďalšiemu úpadku mestských centier.
Návrat do Viedne
Jeho nádeje na obnovenie miest boli zmarené, a tak sa v poslednom desaťročí svojho života vrátil do svojho rodného mesta. Irónia mu zasadila posledný úder. Prvé a najväčšie nákupné centrum v Rakúsku (Shopping City Süd) už bolo vo výstavbe neďaleko starého centra Viedne.
Aj keď je Gruenov príbeh plný krutých zvratov, nie je bez možnosti vykúpenia. Ako obchodné centrá na celom svete umierajú, mnohé sa znovuzrodia ako „centrá životného štýlu“, myslí si Welch. Tie po rokoch prinášajú späť prvky stratené z pôvodných Gruenových plánov a pridávajú ľudí a služby do kedysi pustých nákupných zón.
Až čas však ukáže, či bude Gruenov príbeh nakoniec vykúpením, alebo či irónia navždy zostane jeho dedičstvom.
