Niektoré zážitky z mladosti sú nezabudnuteľné. A Barbara Kentová sa ani ako dôchodkyňa nedokázala vymaniť zo spomienok na tanečný tábor, ktorého sa s kamarátkami zúčastnila vo svojich dvanástich rokoch. Kemp Ruidoso bol radostným miestom, s množstvom hier a dobrodružstiev. Pamätá si dobre aj na to, ako sa v podvečer 16. júla ozvala ohlušujúca rana. Zem sa zatriasla tak, až spadla z poschodovej postele na zem, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Spomína si, že hoci bolo pol šiestej ráno a malo sa rozvidnievať, vonku bolo svetlo ako na pravé poludnie. A vietor bol taký horúci! Keď potom z neba začal padať jemný biely prášok, vyzeralo to, že sneží. „Sneh a v júli, v Novom Mexiku, to bolo na neuverenie,“ rozprávala. „Hrali sme sa v tom nevysvetliteľnom počasí, v noci, ale za denného svetla, vonku. Padajúce vločky sme chytali na jazyk, a naberali si ten biely popol na tvár.“
O štyridsať rokov neskôr zostala Kentová ako jediná z dvoch tuctov dievčat, ktoré sa kempu zúčastnili, nažive. Všetky jej priateľky z detstva už boli dávno mŕtve, väčšina sa nedožila ani štyridsiatky. Postupne ich zabili rakovinové nádory, leukémia, zhubné bujnenie. „Nebola to náhoda,“ dodáva. „Kvôli utajeniu nás nechali hrať sa s vecou, ktorá nás všetkých zabila.“
Detský tábor Ruidoso v Novom Mexiku totiž ležal len štyridsať kilometrov od miesta, kde bola v polovici júla 1945 otestovaná prvá atómová bomba na svete.
Výbuch na vlastnej koži
Nad otázkou, kde vlastne vyskúšať výsledok práce projektu Manhattan, a pritom neohroziť utajenie, nestrávili výskumníci z laboratórií v Los Alamos veľa času. Armáda im na to vopred vyčlenila priestor v Novom Mexiku, v povodí rieky Tularosa. Viac sa nediskutovalo.
Dnes sa tu nachádza uzavretý priestor armádnej strelnice White Sands, ale v roku 1945 nebolo miesto zďaleka tak izolované. Bolo viac-menej voľne prístupné a pomerne zasídlené. V okruhu 240 kilometrov od miesta plánovaného na výbuch Trinity vtedy žilo takmer pol milióna ľudí.
Napospol hispánskeho alebo afroamerického pôvodu, prípadne obyvateľov z radov „prvých národov“, indiánov. Čo je dosť možno jedným zo špekulatívnych dôvodov, prečo sa nikto neobťažoval miestnych vopred varovať. Plošná evakuácia obyvateľov by k experimentu pripútala nežiaducu pozornosť a mohla by kompromitovať celý projekt. A to vzhľadom na preinvestované miliardy dolárov nebolo vhodné.
Navyše vraj nikto z laboratórií vopred nepočítal s až takou brizanciou. Ani s rádioaktívnym spadom, ktorý sa, hnaný vetrom, rozptýlil neplánovane o stovky kilometrov ďalej. Skúšobná explózia Trinity tak znenazdajky vstúpila do životov desiatok tisíc nič netušiacich ľudí.
Ukazovať sa to začalo hneď v nasledujúcich dňoch. Na rodinnej farme Oscuro, vzdialenej od miesta výbuchu 70 kilometrov, uhynuli po „smršti bielych vločiek“ všetky kurčatá a strážny pes.
V Chupadera Mesa, päťdesiat kilometrov od epicentra, utrpeli ujmu stáda kráv. Na ich koži sa objavili silné popáleniny, zliezala im srsť. V Binghame, ktorý ležal len devätnásť kilometrov od miesta explózie a kde obyvatelia absorbovali žiarenie o sile 6,5 röntgenu každú hodinu, pociťovali miestni slabosť, únavu a nevoľnosť.
A to bol ešte len začiatok.
Všetko je v najlepšom poriadku
Všetci dotknutí mali pochopiteľne veľa otázok, ale armáda ani americká vláda pre nich žiadne odpovede pripravené nemali. Snáď len, že došlo k riadenej explózii v muničnom sklade, inak je všetko v úplnom poriadku.
Varovanie pred možnými zdravotnými následkami neprišlo ani potom, čo boli o pár týždňov neskôr zhodené atómové bomby na Hirošime a Nagasaki a vyvíjaná zbraň aspoň formálne prestala byť tajomstvom.
Obyvatelia v povodí Tularosa si teda ďalej počínali bezstarostne. Neobmedzovali sa v prístupe ku kontaminovaným vodným zdrojom, neobávali sa konzumácie výpestkov z radiácií zasiahnutej pôdy, ďalej si obkladali domy a záhradky „modrým a zeleným sklom“, teda silne rádioaktívnou taveninou.
Že niečo nie je celkom zjavne v poriadku, upozornila vládna inštitúcia oficiálne prvýkrát v roku 1947 štátom poverenú doktorka z Roswellu, Kathryn S. Behnke. Už trochu tušila, odkiaľ vietor veje, a tak komunikovala priamo so Staffordom Warrenom, ktorý mal v projekte Manhattan na starosť radiačnú bezpečnosť.
Štatistika novorodeneckých úmrtí sa totiž v regióne radikálne premenila. Aj keď Nové Mexiko nepatrilo k práve hospodársky vyspelým oblastiam, dojčatá tu často neumierali. Nanajvýš išlo o jednotlivé prípady ročne. Lenže tragický počet však hneď od augusta 1945 poskočil z núl a jednotiek na tridsaťpäť mesačne.
Zaujímala sa o to, či s tým nemôžu mať niečo spoločné laboratória v Los Alamos. A potom ešte konkrétnejšie, či s tým nemôže mať niečo spoločné výbuch zo 16. júla 1945. „V celonárodnom priemere sme žiadne zvýšenie novorodeneckej úmrtnosti nezaznamenali, a môžem vás uistiť, že bezpečnosť a zdravie ľudí vo vašej oblasti neboli žiadnym spôsobom ohrozené,“ znela odpoveď.
Tularóza bola horšia ako Hirošima
Skúšobný test Trinity nezabíjal len tých, čo ho zahliadli. Ozvena plošne zvýšenej rádioaktivity hubila v nasledujúcich generáciách tisíce ľudí po celom regióne. „Ľudia umierali napravo aj naľavo,“ rozpráva Gloria Herrera, obyvateľka Tularosy. „Nikto tu nevedel, prečo je okolo toľko smrti. Mŕtvych sme prestali počítať.“
Herrera je predposlednou zástupkyňou svojej rodiny, ostatných blízkych príbuzných aj vlastné deti už pochovala. Väčšinou kvôli chorobám spojených s rakovinou. Počíta sa k tým, ktorí si v Novom Mexiku hovoria downwinders. To preto, že „stáli v smere vetra“, ktorý od krátera Trinity unášal rádioaktívny prach.
Oficiálne sa združenie Downwinders začalo utvárať až v deväťdesiatych rokoch. Potom, čo boli americkou vládou v rámci Zákona o kompenzácii vystavenia radiácie, tzv. RECA, odškodnení obyvatelia štátov Nevada a Utah. Aj tí si užili svoje, potom čo sa začali testovať jadrové zbrane na strelnici pri Frenchman Flat.
„Ale tam bola iná situácia,“ vysvetľuje Herrera. „Najbližšie osídlenie ležalo v Nevade 240 kilometrov od miesta výbuchu. Tu bývali ľudia aj v tridsaťkilometrovej vzdialenosti. Im sa dostalo zadosťučinenia, ospravedlnenia a kompenzácií. Nám sa nikto ospravedlňovať nechcel. Osobne sa domnievam, že by to pre nich bolo priznaním vlastnej chyby. A preto o tom chceli aj naďalej pomlčať. My sme malí, slabí, bez vzdelania a politickej sily.“
O tom, že situácia v povodí Tularosa bola odlišná ako na testovacej strelnici v Nevade alebo v Japonsku, nepochybuje ani fyzik Joseph Shonka. Záleží totiž na priebehu explózie a na tom, kde k nej dôjde.
„Bomby nad Hirošimou a Nagasaki boli odpálené vo výške 600 a 500 metrov nad zemou, povrchu sa nedotkli. Preto tiež do svojho oblačného hríbu nenasali toľko materiálu a neprodukovali potom také množstvo spadu,“ vysvetľuje Shonka.
„Naopak Trinity bola pozemná explózia, ktorá do seba nasala veľký objem nečistôt. Tie sa v mraku zmiešali s rádioaktívnym materiálom, všetko sa roztavilo. A ako sa mrak ochladzoval, dochádzalo ku kondenzácii a vo forme popolčeka potom tie rádioaktívne fragmenty vypadávali von.“
Trinity zamorila spadom výrazne väčšiu plochu ako Hirošima a Nagasaki. Zvýšenú rádioaktivitu je ešte dnes možné namerať na ploche väčšej ako sedem tisíc kilometrov štvorcových. V smere, ktorým 16. júla 1945 vanul vietor.
Dedičstvo rádioaktívnej chudoby
Na čele novomexických Downwinders dnes stojí šesťdesiatdvaročná Tina Cordova z Tularosy. Samotnú explóziu nezažila, ale vyrastala na farme, stojacej len 75 kilometrov od miesta výbuchu.
Prvýkrát sa sama s rakovinou štítnej žľazy musela pobiť v tridsiatich deviatich rokoch, teraz sa lieči s rakovinou hrtana. A zatiaľ márne bojuje za spravodlivosť pre svojich susedov. Jej cieľom je vymôcť ospravedlnenie od štátu a odškodnenie. Rovnako ako sa to podarilo 26 tisícom ožiarených ľudí v Nevade a Utahu.
Legislatívne ľahké to však nie je a čas sa kráti. Po prvé, žiadnu štúdiu o výskyte rakoviny v miestnej populácii, prípadne štúdie o vplyve ožiarením indukovaných nádoroch, v regiónoch Nového Mexika žiadna vládna inštitúcia oficiálne nevykonávala. Ako by sa tu nič mimoriadne nedialo. Ďalším problémom je, že ona RECA, ktorá by mala priniesť vytúžené kompenzácie, má vypršať v roku 2024.
Je to paradox, následky prvého jadrového výbuchu prežijú legislatívu, ktorá má poškodeným pomôcť. „A aj tak je poplatná tým, ktorí boli ožiarení pred rokom 1962,“ dodáva. „Netýka sa tých z druhej generácie, ktorí musia žiť s rakovinou.“
Primárnym motívom pani Cordovej preto je, aby vláda uznala svoju chybu a konečne ponúkla regiónu Tularosa zodpovedajúcu pomoc.
Cordova hovorí o tom, že v chudobnej Tularose akceleruje jadrový výbuch aj po takmer ôsmich dekádach biedu. „Život tu je konštantným cyklom chudoby, v ktorej sme uväznení. Ľudia tu nemôžu budovať niečo ako medzigeneračné bohatstvo, pretože musia platiť premrštené sumy za lieky a liečbu rakoviny. Všetci tu na ne sebe alebo svojim príbuzným prispievame. Nemôžeme poslať deti na školu, nemôžeme im postaviť dom. Musíme žiť s rakovinou, ktorú sme si nezavinili,“ zhŕňa.
Prvá atómová bomba začala zabíjať v júli 1945 v Novom Mexiku. A zabíja dodnes.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
