Potvrdenie toho, že sa niečo chystá a studenú vojnu ukončí spaľujúci nukleárny armagedon, prichádzalo k Američanom v 50. rokoch minulého storočia zo všetkých strán. Mesto New York napríklad rozdalo školákom 2,5 milióna „psích známok“, príveskov na krk, s uvedenými menami a adresami. To aby bolo po prípadnom útoku jednoduchšie spojiť rozdelené rodiny. Alebo v horšom prípade identifikovať telá, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
V štáte Indiana začali v podobnom duchu tetovať deťom do podpazušia ich krvné skupiny. Áno, kvôli transfúziám. Prečo nie na ruky či predlaktia, ako bývalo zvykom napríklad v armáde? Panovala obava, že práve končatiny by mohli byť v dôsledku jadrového výbuchu ľahko odtrhnuté a spálené.
V Pensylvánii poverili chlapčenské mládežnícke spolky a skautov preliezaním starých štôlní a jaskýň. Hľadali sa prípadné núdzové kryty. Stavební inžinieri tiež identifikovali 450 monumentov s dostatočne pevnými základmi a betónovým suterénom, využiť sa malo aj 28 lávových jaskýň na Havaji.
V Tennessee riaditeľ civilnej obrany odhadol, že v rozsiahlej sieti podzemných jaskýň na území štátu by teoreticky mohlo byť umiestnených asi 800-tisíc obyvateľov. Boli to veľmi nadsadené čísla, ktoré nedokázali zakryť fakt, že na drvivú väčšinu obyvateľov USA sa v prípade potreby protijadrových krytov nedostane.
Zachráňte sa sami
„Vláda Spojených štátov bola v dosť nezávideniahodnej pozícii,“ vysvetľuje Tom Bishop, historik amerických dejín z univerzity v Lincolne. „Na jednej strane musela pred verejnosťou ospravedlniť enormné výdavky štátnych prostriedkov na budovanie odstrašujúceho jadrového arzenálu a súčasne musela objasňovať, prečo tie prostriedky radšej nevynakladá na budovanie kapacít protijadrových krytov.“
Bishop vysvetľuje, že si vtedy vláda vypomohla klamstvom. „Bolo treba ľudí v prvom rade presvedčiť, že existuje perspektíva. Že majú šancu jadrovú vojnu prežiť. A že na to prežitie majú prostriedky bez toho, aby im ich niekto vlastne musel poskytovať,“ nezastiera. Aby si Američania udržali vysokú morálku a nepodľahli masovej panike, oprášila vláda už mnohokrát spopularizovanú víziu „hraničiarskeho ducha“.
Po vzore príbehov prvých nezlomných a tvrdošijných osadníkov, ktorí kolonizovali americký západ, mali aj radoví obyvatelia prečkať kritické dva týždne po nukleárnej deštrukcii v podomácky vyrobenom kryte. A keď miera rádioaktívneho žiarenia a spadu poklesne, a to už bude Sovietsky zväz len vypáleným kráterom, mali vyjsť na svetlo a začať budovať nové a lepšie Spojené štáty znova.
Áno, stačilo prečkať dva týždne. Aj tento na výsosť optimistický a v realite úplne neukotvený odhad bol súčasťou tej upokojujúcej lži. „Bol to síce nezmysel, ale svoju úlohu bezpochyby naplnil,“ dodáva Bishop.
Celonárodnú mániu s vytváraním domáckych krytov a bunkrov potom oficiálne odštartoval v roku 1961 prezident John F. Kennedy, keď sa v rozhovore pre žurnál Life nechal počuť, že 97 percent Američanov jadrový útok skutočne môže prežiť, pokiaľ sa včas uchýli do dobre vybaveného krytu. A s preventívnym budovaním jadrových krytov na dvoroch a v suterénoch rodinných domov tak húfne začali všetci, ktorí mohli.
Protiatomová pivnica pre ľudí aj kravy
Aby sa upokojujúca nepravda udržala nažive a nerozbil jej nápor skeptikov alebo protivojnových pochybovačov, bolo treba ju priebežne prifukovať. Preto Američania museli od vlády „niečo“ dostať. Bez toho, aby to zásadne zasiahlo štátny rozpočet.
To „niečo“ boli najčastejšie tlačené príručky, ktoré na základe najrôznejších vládou spolufinancovaných výskumov odporúčali, ako si domácky kryt zariadiť. Po stránke úžitkového materiálu aj stavebných parametrov.
Za národný štandard sa považoval „bunker“ s podlahou aspoň 3,6 metra pod zemou, železobetónovou vonkajšou konštrukciou a minimálnym priestorom necelého metra štvorcového na každého obyvateľa. Bola to síce len polovica plochy, ktorá bola zo zákona garantovaná väzňom v celách, ale malo to byť iba na dva týždne. Nepohodlie vykupovalo prežitie.
Štandard bol mimochodom odvodený z experimentov, na ktorých sa väzni priamo zúčastnili, v Kalifornii si za každý deň, ktorý odsúdenec strávil počas takého riadeného pokusu v kryte, skracoval trest o ďalší deň. V priebehu 60. rokov si takto sedemtisíc dobrovoľníkov odkrútilo 22-tisíc „človekodní“ pod zemou.
V Nebraske išli ešte o krok ďalej, mliekarenská spoločnosť Roberts Dairy Company si nechala vystavať bunker, v ktorom v rámci dvojtýždňového testu ubytovala tridsaťpäť kráv a jedného býka, pod dozorom dvoch zamestnancov. Obaja zamestnanci po experimente pripustili, že teraz už pár dní žiadnu kravu vidieť nechcú, ale stračenám pobyt v podzemí nevadil. Pre americký stredozápad to bolo potvrdenie, že jadrovú vojnu možno prežiť, a krajina nepríde ani o rohatý dobytok. Čerstvo nadojené mlieko zostane Amerike aj po plošnej deštrukcii.
Majetnejší občania si pochopiteľne mohli nechať na záhrade komfortnejší protiatómový kryt postaviť. Ako riešenie na kľúč ich ponúkala napríklad spoločnosť Bomb Shelters, Inc. Preslávila sa radom nápaditých marketingových kampaní, pri ktorých si v podzemí užívali dvojtýždňové medové týždne napríklad mladí novomanželia.
Tí menej majetní potom mohli byť upokojení tým, že prijatý národný štandard kvalifikoval ako domáce atómové kryty väčšinu suterénov rodinných domov. Stačilo ich dovybaviť zásobami.
Už za prezidenta Eisenhowera bola spustená kampaň Grandma´s Pantry, Babičkinej špajze. Odporúčala naskladnenie trvanlivých zásob na týždenné prežitie obyvateľov domu v prípade výpadku zásobovania. A tento motív vláda ďalej rozvíjala, obchodné reťazce zase samy ponúkali poskladané balíčky trvanlivých zásob do domácich krytov za zvýhodnené ceny.
„A presne o to išlo,“ dodáva Bishop. „Nemusíte sa vôbec znepokojovať, znelo posolstvo. Ak máte dom, svoj osobný kryt na prekonanie jadrového armagedonu už vlastne máte v pivnici. Stačí ho len trochu upraviť.“
Čo budeme jesť?
Príručky tlačené americkou vládou pritom kládli dôraz na to, že príprava je na individuálnej zodpovednosti každého občana. Lenže aj v tom bol zreteľný problém. Zďaleka nie každý z občanov USA bol vlastníkom rodinného domu. A snáď prvýkrát na tom boli obyvatelia miest horšie ako tí z vidieka. Bytové domy a vežiaky totiž možnosť súkromných rodinných krytov neponúkali.
O mestskú populáciu sa museli postarať odbory civilnej obrany konkrétnych radníc. Vrátane zaistenia naskladnených balíčkov dvojtýždňovej stravy pre každého. Inštruktážna brožúrka Rodinné zásoby potravín na prežitie, ktorú od roku 1961 distribuovalo americké ministerstvo poľnohospodárstva, ani Babičkina špajza odpovede pre obyvateľov miest nemali.
Aby teda americká vláda nebola obvinená z nečinnosti, rozbehla veľmi ambiciózny, lenže z hľadiska výdavkov veľmi úsporný, program vývoja univerzálnej potraviny pre obyvateľov protiatómových krytov v mestách.
Jeho tromfovou kartou sa stal bulgur. Predvarená nalámaná celozrnná pšenica. Potravinárske koncerny ako Southern Biscuit Company, Kroger, Keebler či Nabisco začali skutočne vo veľkom vyrábať „keksy a krekry na prežitie“. Na osobu a deň malo, so sacharidovým doplnkom v podobe tvrdých cukríkov, postačiť šesť sušienok z bulguru. Každá v sebe niesla 125 kalórií.
„Či a ako je skutočne možné na tých keksoch prežiť štrnásť dní, to nikto pravdepodobne netestoval,“ dodáva Bishop. Ľudia, ktorí by prehryzli ich tvrdosť a nepríjemnú chuť, by počas dvojtýždňovej diéty brutálne stratili na hmotnosti. Ale od hladu by neumreli, čo v princípe stačilo.
Životnosť keksov navyše nebola obmedzená hornou hranicou. Podľa tradovanej a americkou vládou značne spopularizovanej historky doložili schopnosti krekrov archeológovia, podľa bulgurových placiek objavených na nálezisku u egyptských pyramíd starých tritisíc rokov.
Do roku 1964 v Spojených štátoch vyrobili vyše 20 miliárd takých keksov na prežitie. Balené boli do hliníkovej fólie po 400 kusoch, ako balíčky vážiace 2,2 kilogramu končili na regáloch protiatómových krytov.
Dar, ktorý nepotešil
V priebehu sedemdesiatych rokov vystriedal celonárodnú hystériu pamätníkov druhej svetovej vojny skôr cynizmus nastupujúcej mladej generácie. A Američania začínali márnosť domáckych protiatómových opatrení chápať.
„Vybavené protiatómové kryty sa stali výstrelkom bez úžitku, slablo aj napätie zo strany Sovietskeho zväzu,“ popisuje Bishop. „A pretože už nebol po organizovanej plošnej spáse dopyt, vláda od kampane za prežitie upúšťala.“
Vďaka dekáde, počas ktorej dosiahla s minimálnymi prostriedkami upokojenie verejnosti, pritom dokázala alokovať dostatočné množstvo zdrojov do vytvorenia odstrašujúceho jadrového arzenálu. Ten vo výsledku na Sovietoch platil lepšie, ako keby bola posiata pasívne-obrannými krytmi celá Severná Amerika.
Američania desaťročnú epizódy s vytváraním protiatómových krytov neoželeli. Neodišli s tým, že prezident Kennedy klamal, a investícia do záchrany života ich väčšinou nestála viac ako aj tak potrebnú rekonštrukciu pivnice.
Nezničiteľné „keksy na prežitie“ sa rýchlo stali symbolom doby, na ktorú Američania radi zabudli. V roku 1976 bolo 150-tisíc ton nezjedených bulgurových sušienok venovaných Guatemale, ako humanitárna pomoc postihnutým po veľkom zemetrasení.
Dobrý úmysel vtedy nedošiel svojho naplnenia, krekry vraj u miestnych miesto vďaky vyvolávali úporné bolesti brucha a spôsobili niekoľko hromadných otráv. Ešte dnes sú celé balenia nezničiteľných krekrov na vysledovanie v internetových aukciách, kde si ich kupujú fanúšikovia extrémnej gastronómie.
Súdiac podľa reakcií tých, ktorí mali možnosť ich ochutnať, je vraj dobre, že k jadrovej vojne nedošlo, aj z hľadiska krekrového nebezpečenstva.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
