V depozitároch súdnych kliník, univerzitných zbierkach alebo policajných múzeách sveta narazíme na množstvo vzoriek ľudských potetovaných koží.
Takzvaná Wellcomova kolekcia z Londýna napríklad obsahuje tri stovky vzoriek zozbieraných „od námorníkov, vojakov, vrahov a kriminálnikov“ za celé 19. storočie. Katedra forenznej medicíny pri Krakovskej univerzite ich má uložených viac ako šesťdesiat. Posmrtne boli odobraté z tiel odsúdencov väznice Montelpich. Parížske múzeum d‘Histoire naturelle má takých exemplárov v depozitároch od popravených galejníkov päťdesiatšesť. A desiatky ďalších exemplárov uchovávajú na klinike súdneho lekárstva v Lisabone.
Gemma Angelová, antropologička z univerzity v Leicestri, ich videla všetky. Nie pre svoje zvrátené osobné potešenie, ale z akademického záujmu. Skúma históriu európskych tetovaní a vzorky konzervovaných tetovaných ľudských koží – často ide o sotva dvadsaťcentimetrové napnuté výrezy, nesúce jedno výrazné zobrazenie – jej slúžia ako cenný podklad na bádanie.
Žiadny sa ale ani vzdialene nepodobá vzorke, ktorá sa do vedeckých análov zapísal ako Monsieur Bonheur.
Vypchatá ľudská koža
Hneď skraja treba povedať, že nejde o jeho skutočné meno. Je to pseudonym odrážajúci najprominentnejšie z jeho tetovaní. Rovnako to nie je štandardne spracovaná vzorka, napnutý výrez kože. Je to prakticky celé telo - trup s hornými a dolnými končatinami aj torzom hlavy -, ktoré bolo umne vypreparované. Vypchaté, zošité a nabalzamované zostalo zachované ako obludný komiks s desiatkami obrázkov.
O pôvode tohto „diela“ je pritom známe rovnako málo ako o totožnosti tela. Angelová ho prvýkrát uvidela v roku 2000 v súkromnej zbierke parížskeho zberateľa. Viselo zakryté na stene v knižnici. O desať rokov neskôr bol tento podivný exemplár zakúpený do univerzitnej zbierky, ale bez bližšieho popisu či určenia.
Údajne to má byť telo odsúdenca popraveného okolo roku 1890 v Marseilli. Sprievodná legenda, že bolo ako odstrašujúci príklad vypchaté a pribité na dverách tamojšieho justičného paláca, sa však nezakladá na pravde. Miestne archívy (mimochodom veľmi podrobné) nič také nepotvrdzujú.
Nie je teda zrejmé, kedy a z akých pohnútok bolo toto telo vôbec konzervované a komu patrilo. Informácie o ňom nie sú v matrikách, kronikách, dobovej tlači, policajných záznamoch ani súdnych listoch.
Jediným zdrojom informácií sú samotné tetovania – texty, motívy aj zobrazenia –, ktoré ich nositeľ za život zozbieral cez päťdesiat. Antropologička Angelová sa vedecky zamerala na podrobnú analýzu ich výpovede.
Morbídny komiks
Nebolo to nič ľahké, pretože väčšina tetovaní už dávno vybledla, stratila svoje rysy, vpila sa príliš hlboko pod vrstvu nabalzamovanej kože alebo sa stratila v zošívaných záhyboch vypreparovaného tela.
Jeden z mála výtvorov, ktoré sú na tele stále ešte viditeľné, je vytetovaný nápis Bonheur – francúzsky Šťastie – v oblasti podbrušku, priamo nad genitáliami.
Preparáciu nevykonal prostý vypchávač zvierat, ale niekto, kto bol zvyknutý pracovať s ľudským telom. Vedenie rezov naznačuje, že na tele bola posmrtne vykonaná pitva. Švy a prevedenie skompletizovania vypovedajú o niekom s predchádzajúcou praxou a istou rukou. Motív však zostáva nejasný.
S istotou je možné konštatovať len toľko, že pohlavím bol muž. Netušíme jeho vek a príčina jeho smrti je tiež neznáma.
Pomocou pokročilých metód datovania sa podarilo zaradiť posledné dni pána Bonheura niekam medzi rokmi 1846 až 1886. Telo bolo vypreparované najskôr v onom období. Forenzná špecialisti dopĺňajú, že krátko potom bolo napnuté na drevený rám, na ktorom niekoľko rokov zotrvalo.
55 tetovaní
Odborníci sa vyjadrovali aj k spôsobom vykonania tetovania. Boli rozmanité, vykonávané jednotlivými neumelými vpichmi aj profesionálne ihlou. Niektoré tetovania mali umelecký charakter, iné boli veľmi jednoduché. Líšila sa úžitkovým pigmentom aj chemickou skladbou atramentov.
Časť z nich si (súdiac podľa orientácie a spôsobu vyhotovenia) nepochybne vykonal pán Bonheur sám. Užitý jazyk a ďalšie prvky tetovania naznačujú, že išlo pravdepodobne o Francúza.
Do ďalšieho pátrania použili metódy počítačovej tomografie, laserové trojrozmerné skenovanie, multispektrálne fotografie či infračervené reflektografie. Ich účelom bolo poodhaliť a „prečítať“ už zašlé tetovania. Ukázalo sa, že ich je najmenej päťdesiatpäť.
Ani indície, ktoré z nich idú odvodiť, okruh pátrania práve nezužujú. Nech už bol tajomný pán Bonheur ktokoľvek, prežil na svoju dobu veľmi pestrý a dobrodružný život.
Na jeho nohách, pažiach a hrudi sa striedajú obrazy mužov a žien s rastlinami a živočíchmi. Vedľa seba stoja výjavy násilia a krásy. Meče a dýky, mesiac a hviezdy. Symboly národností sa na plátne jeho tela voľne miešajú, galský kohút kokrhá vedľa keltského kríža. Vidíme tu aj venezuelskú vlajku.
Otázku, či bol scestovaným námorníkom, dobrodruhom, kriminálnikom alebo vojakom, je neľahké zodpovedať. Možno v priebehu života si vyskúšal všetky tieto role.
Gemma Angelová ale dopĺňa, že pátranie po totožnosti tela je pre ňu aj jej kolegov tak fascinujúce práve preto, že jednotlivé tetovania, ktoré telo pána Bonheura nesie, rozprávajú príbeh skutočného života. Nie sú náhodným súborom obrázkov vznikajúcich z čisto módnych výstrelkov a bez hlbšej myšlienky, ako tomu býva dnes.
