Spojené štáty zosnovali plán napadnutia Kanady, ktorá zatiaľ spriadala intrigy proti nim. Neskorší americký scenár nereálne počítal s rozvrátením Sovietskeho zväzu a porážkou všetkých jeho satelitov. Naopak, utopický sovietsky plán opisoval krvavé ťaženie západnou Európou. Zoznám sa s vojenskými plánmi, ktoré našťastie ostali len relikviami v archívoch, píše portál iDnes.
Spojené štáty verzus Spojené kráľovstvo? Začína to Kanadou
Aj keď dnes tieto dva štáty zdieľajú najdlhšiu hranicu na svete, ktorá navyše nie je chránená vojenskými silami, historicky vzťah Spojených štátov amerických a Kanady nebolo možné považovať za ideálny. Spojené štáty, ako drahokam rebelsky vytrhnutý z britskej koruny, vnímali blízkosť Anglicku dlho podriadeného suseda na severe s nevôľou. A nedôvera bola obojstranná.
Americkí generáli počítali už od roku 1919 s hypotetickou možnosťou, že Atlantik by sa raz mohol stať dejiskom vojny medzi nimi a Spojeným kráľovstvom. Kanada by v nej nepochybne stála proti nim. Preto čisto teoreticky zvažovali rôzne možnosti, ako armádu s javorovým listom vo svojom znaku pacifikovať. V mapách a plánoch sa o potenciálnych nepriateľoch hovorilo ako o „červených“, podľa typickej farby uniforiem britských koloniálnych červenokabátnikov.
Američania počítali s tým, že ak by sa Briti chystali na inváziu do Ameriky, svoj útok by pripravovali z Kanady. Logickým vyústením takýchto úvah teda bolo zaútočiť na Kanadu ako prví a preventívnym úderom zabrániť, aby sa tam začali sústreďovať britské jednotky. Osnova tohto plánu prekvapuje svojou priamočiarosťou. Prvým a hlavným cieľom amerických jednotiek by bol kanadský prístav Halifax. Jeho dobytím by sa britské pozemné jednotky, ktoré by smerovali do Ameriky cez Atlantik, vyradili z hry.
Aby bol útok dostatočne rýchly, plánovalo sa použitie bojových plynov, ktoré by kanadské mesto vyľudnili. Potom by sa americké ambície zamerali na Niagarské vodopády, presnejšie na tamojšie elektrárne. Keďže štyri pätiny kanadskej populácie žijú vo vzdialenosti 150 kilometrov od hraníc so Spojenými štátmi, výpadok elektriny by podlomil morálku obyvateľstva a ochotu brániť sa nečakanému vpádu. Potom by už postupovali ľahšie: obsadiť Quebec a Winnipeg, dobyť strategické niklové bane v západnom Ontáriu.
Súčasne s obsadzovaním Kanady by americká flotila zaútočila v Karibiku, obsadila by Jamajku, Bahamy a Bermudy. To všetko v horizonte troch až piatich dní. Následne by najpravdepodobnejšie zaskočené Spojené kráľovstvo začalo žiadať o zmier.
Znie to ako fikcia? Do istej miery ňou tento scenár naozaj bol, pretože diplomatická situácia medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou, respektíve Kanadou, sa po prvej svetovej vojne zlepšila.
„Červené“ plány na vpád do Kanady sa síce do roku 1939 dočkali mnohých revízií a úprav, ale časom sa stali len metodickým cvičením v plánovaní veľkých vojenských operácií. Stali sa všeobecnou prípravou na výpočty logistického a personálneho vedenia vojen, akousi školskou úlohou na vojenských akadémiách. Tú navyše čoskoro nahradili „oranžové“ plány, ktoré počítali s ohrozením zo strany Japonska a boli aktuálnejšie.
Kanada vypaľuje Spojené štáty americké
Američania sa nakoniec možno cítili takmer previnilo, že proti svojmu severnému mierumilovnému susedovi v „červených“ plánoch spriadali intrigy. Rozpaky však určite zmizli po tom, čo vyšli na svetlo utajené vojenské plány Kanady. Tie odhalili, že všetko zlé, čo si Američania o Kanaďanoch kedy mysleli, bola vlastne pravda. Kanada totiž takisto plánovala útok na Spojené štáty.
Zatiaľ čo Američania svoje plánovanie ponechávali len na teórii a papieroch, v Kanade bolo v roku 1921 poverených niekoľko spravodajských dôstojníkov aktívnym zhromažďovaním strategických informácií. Tí pravidelne cestovali do Spojených štátov, aby dopĺňali biele miesta v tom, čo nazývali Obrannou schémou číslo 1. Tak sa totiž nazýval tajný kanadský plán na napadnutie Spojených štátov.
Kanada neočakávala, že by v rovnom boji proti svojmu susedovi obstála. Chcela ho však dostatočne zamestnať, kým by jej na pomoc dorazili Briti. Plán v skratke spočíval v tom „zasadiť Američanom ranu tam, kde by ich to najviac bolelo“, a potom rýchlo ustúpiť. Kanaďania chceli vyslať svoje jednotky na západné pobrežie, námorné jednotky by obsadili Maine. A z Quebecu by ďalší útok smeroval až k línii New York – Albany – Boston.
Počítali tiež s tým, že by medzi touto líniou a vlastnými hranicami pri usporiadanom ústupe vytvorili dokonale spálenú zem. Každý most, továreň alebo farma by v tomto pásme boli zničené. Americké jednotky by sa tak v teréne nemali o čo oprieť. Kanaďania sa neštítili nečistých praktík, počítali s vytvorením masívnej utečeneckej vlny aj s nemalými „vedľajšími stratami“ na civilnom americkom obyvateľstve.
Zvláštnosťou kanadského obranného schémy bola nádej, že by sa k nim, okrem Spojeného kráľovstva, pridali aj ďalšie štáty proti Američanom. Napríklad Japonsko, Francúzsko alebo Mexiko, ktoré mali s Američanmi historicky nevyrovnané účty. Cieľom bolo preniesť boj na územie Spojených štátov, ktoré od občianskej vojny nič podobné nezažili.
Kanadskí stratégovia celý plán opisovali ako „fantastický a fantazijný zároveň, diabolsky prefíkaný aj zúfalý“. Tieto prívlastky podľa ich názoru na plán platili „až tak veľmi, že by vlastne mohol fungovať“. V roku 1928 ho však nadobro zahodili do koša.
Príliš ambiciózny plán cesty k Rýnu
Sedem dní k Rýnu. Tak sa nazýval scenár, podľa ktorého sa od druhej polovice 60. rokov odvíjali vojenské cvičenia a vojenské doktríny krajín sovietskeho bloku. Jeho oficiálne zverejnenie zabezpečili v Poľsku v roku 2005 (v Česku boli čiastkové kapitoly scenára zverejnené o pätnásť rokov skôr), aby upozornili na to, čo sovietski stratégovia plánovali pre „spriatelené národy“.
Aj tento plán začínal protivníkovou agresiou, a teda bol v podstate obrannej povahy. Začínal útokom krajín NATO na Poľsko a Československo. Tieto štáty by boli pravdepodobne vážne zasiahnuté jadrovými zbraňami, aby sa znemožnil prísun posíl do Nemeckej demokratickej republiky, kam by už smerovali invázne jednotky NATO.
Na tento útok by odpovedal sovietsky protiúder, taktiež vedený jadrovými zbraňami. Na Západné Nemecko, Belgicko, Holandsko, Dánsko a severovýchodné Taliansko by pršali rakety s náložami o sile 7,5 megaton. A rádioaktívnou pustatinou by sa v západnej Európe, s izolovanými ohniskami odporu, prebíjali zázračne nepoškodené jednotky československej a maďarskej armády.
Na brehu rieky Rýn by stáli už za sedem dní, do Lyonu by sa dostali za deväť. Konečným cieľom operácie by boli Pyreneje. Tie by však už obsadzovali jednotky druhého a tretieho sledu – tie naše by sa počas radioaktívneho plánu „vyčerpali“ pri obsadzovaní Mníchova, Stuttgartu a Norimbergu.
Plán s názvom Sedem dní k Rýnu bol kritizovaný aj samotnými sovietskymi generálmi pre jeho nerealistickosť a prehnaný optimizmus. Ako hrubý náčrt operácií však dobre poslúžil na plánovanie.
Čo robí tento plán zaujímavým okrem desiatok miliónov mŕtvych civilistov? Napríklad fakt, že primárne nepočítal s použitím jadrových zbraní proti Francúzsku a Anglicku. Francúzsko nebolo súčasťou oficiálnych štruktúr NATO a disponovalo vlastným jadrovým arzenálom. Sovieti počítali s tým, že Paríž „cúvne“ a pristúpi na vyjednávanie. Ak nie, bol by zničený konvenčnými vysoko explozívnymi prostriedkami, bombardovaním. A Anglicko? To malo byť cieľom až v nadväzujúcich scenároch. Sovietski stratégovia nechceli príliš zaťažovať zásobovacie línie.
Plán zaujme aj surovým výberom cieľov sovietskeho bombardovania. Mesta a metropoly, ktoré boli čisto civilné a nemali vojenskú hodnotu. Napríklad Roskilde a Esbjerg mali byť úplne zasiahnuté len preto, aby sa podlomila morálka civilného obyvateľstva. Viedeň by si vyslúžila dva údery silou 500 kiloton, rovnako ako talianska Vicenza, Verona a Padova.
S narastajúcim odstrašujúcim arzenálom krajín NATO sa však menila aj povaha plánu. Prestal byť teoreticky obranný a stal sa útočným plánom prvého úderu, ktorý by bol vykonaný aj bez predchádzajúceho útoku NATO. Vo svojej podstate však stále počítal s úplným zničením a obetovaním živej sily Československa, Poľska, Východného Nemecka a polovice Maďarska, len aby sa uchoval potenciál Sovietskeho zväzu.
Plán so množstvom logických medzier
Urobiť bodku za Sovietskym zväzom a jeho spojencami. Približne tak možno opísať operáciu Dropshot, ktorá mala byť poslednou horúcou kapitolou epilógu studenej vojny.
Celý plán, ako sa uvádza v jeho úvode, bol takzvane pohotovostný. Slúžil len ako „kuchárska kniha“ s receptom pre prípad, že by spojenci Američanov v západnej Európe čelili bezprostrednej hrozbe sovietskeho útoku. V hrubých obrysoch však nebol úplne teoretický a od roku 1949, keď bol vypracovaný, sa dočkal niekoľkých aktualizácií.
Plán počítal s masívnym nasadením jadrových zbraní. Ich využitie však malo byť len úvodné – na začiatku 50. rokov bol totiž jadrový arzenál Spojených štátov pomerne obmedzený a rozmiestnený prevažne na severoamerickom kontinente. Na sovietske územie ho najskôr mali dopraviť letky strategických bombardérov.
Dropshot počítal s misiami, pri ktorých by koordinovaným zhodením troch stoviek jadrových bômb a 29-tisíc vysoko explozívnych púm na 200 rôznych cieľov zničili osemdesiatpäť percent sovietskeho priemyselného potenciálu. Následne by do demontovaného Sovietskeho zväzu postupovali konvenčné spojenecké jednotky.
Plán zároveň slúžil ako hrubý náčrt k základnému rozdeleniu štátov sveta na neutrálne, spojenecké a nezasahujúce. Rovnako aj na menej či viac dobrovoľné satelity Sovietskeho zväzu – aj tie sa mali stať predpokladaným cieľom, vrátane Československa.
Dropshot bol plný logických medzier, z ktorých niektoré priamo priznával. Napríklad uvádzal, že vlastne nie je presne definované, čím by Moskva mohla prekročiť mysliteľné hranice a vyprovokovať Ameriku k odvetnej akcii. Sovietska „salámová metóda“, pri ktorej si ukrajovali z okolitého sveta po malých kúskoch, totiž tvrdú reakciu naznačenú plánom nijako nepodnecovala.
Ďalšia veľká slabina spočívala v hrubej nepripravenosti konvenčnej spojeneckej armády v Európe. Jej arzenál z druhej svetovej vojny sa rýchlo prežíval a dosluhoval tak rýchlo, že nestačil ani na teoretickú „obranu pozdĺž Rýna“, nieto ešte na výpravu do stepí na východe.
Keďže Spojené štáty nemali dostatok jadrových bômb ani bombardérov, operácia Dropshot bola naplánovaná na rok 1957, keď by mali byť rezervy v arzenáli dostatočné. Už vo februári 1951 však bola operácia stiahnutá z plánovania do archívu. Zastarala. Jednak preto, že sovietsky program vývoja jadrových zbraní postupoval oveľa rýchlejšie. A tiež preto, že do hry vstúpili medzikontinentálne balistické strely. Táto technológia sa stala lacným a účinným prostriedkom na dopravu jadrových zbraní, bez potreby nasadenia strategických bombardérov.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.