Ovešaní boli metálmi, ale domov sa vrátili o barlách a z umastených uniforiem im často trčali pahýle oviazaných končatín. Doma – v ich uhorských dedinkách a osadách – ich však nikto nadšene nevítal, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Už to neboli tí silní sedliaci, ale zničení mrzáci. Nevzbudzovali rešpekt a strach ako predtým. Z frontu dorazili skôr ako ostatní branci a najskôr až príliš skoro. Preto tiež boli medzi prvými, ktorí sa nedočkali jari. Kým z plání v okolí zliezol sneh a na rieke Tise sa roztopil ľad, väčšina z nich už odpočívala na miestnych cintorínoch.
Slzy sa pre nich neronili. Ženy ich už totiž nepotrebovali. Na prácu ani na potešenie. Radosti so svojimi mužmi totiž nikdy nezažili, ani pred vojnou. Zdevastovaní partneri boli pre nich len pripomienkou životov, ktoré zničili nechcené vnútené manželstvá, často spojené s bolesťou a krutosťou.
Keď potom začali vojnoví veteráni po návrate domov vymierať, bol to veľmi zvláštny úkaz – aspoň zo štatistického hľadiska. Teda pokiaľ by ho niekto v roku 1918 mal chuť skúmať.
Čísla z kroník a popisky na hroboch v regióne však žalovali. V Tiszakürte, v Újkecske a Ókecske, ktoré po vysušení slepého ramena rieky utvoria mesto Tiszakécske, a tiež v Cibakháze, Újbögu či Tiszainoku v tých neradostných časoch prvej svetovej vojny muži umierali o dosť výraznejšie. Zaslúži si to vysvetlenie. Vtedy ho nikto hľadať nechcel.
Vychladnutý domáci krb
Uhorský príspevok k prvej svetovej vojne máme v Česku (a z časti aj na Slovensku) tendenciu vnímať optikou Haškova Švejka. Faktom však zostáva, že tretinu padlých z rakúsko-uhorských armád na všetkých bojiskách tvorili práve Maďari. Boli spoľahlivejší, dôslednejší a disciplinovanejší, a preto v bojoch exponovanejší ako napríklad odvedenci z iných častí.
Z každej tisícky uhorských regrútov sa vtedy dvadsaťosem nevrátilo, ďalších osemdesiatštyri poslala armáda domov po zranení. Tí už spravidla (ako vypovedajú archívy) dožili svoje roky v relatívnom pokoji. Dočkali sa konca prvej svetovej vojny, očesania Uhorska o mnohé územia a jeho premeny na Maďarsko, rokov povojnovej obnovy a dosť možno aj vyhlásenia 2. svetovej vojny.
Len teda za predpokladu, že sa nevracali do jasovko-veľkokumánsko-solnockej župy, kam vyššie spomínané mestečká a dediny regiónu Tiszazugu, rozkladajúceho sa medzi záhybmi rieky Tisy, patria. V nich totiž na navrátilcov – tých šťastne preživších zdravých, dekorovaných, ranených aj vyradených z odvodov – oveľa častejšie čakala smrť.
Doslova čiernou dierou, ktorá z uhorských/maďarských veteránov vysávala život, epicentrom onej štatistickej anomálie bola obec Nagyrév. Pred vojnou mala osem stoviek obyvateľov, ale z veteránov prepustených domov tu prežila len hŕstka. Ešte tri roky po vojne sa tu umieralo tempom, ktoré pripomínalo epidémiu alebo dni pod paľbou v zákopoch.
V roku 1922 mala dedina obyvateľov už len štyri stovky, približne 200 obyvateľov sa odtiaľ odsťahovalo a zostávajúce za pomerne nejasných okolností umreli.
Selektívna „cholera“
Z úmrtných listov bolo zrejmé, že sa tu umieralo na choleru. Čo v dedine takmer na brehu veľkej rieky, v sídle s nedostatočnou infraštruktúrou a vodou naberanou zo studní neznelo neuveriteľne.
Odpovedali by tomu aj príznaky, na ktoré sa budúci nebožtíci sťažovali. Bolesti chrbta a brucha, prerastajúce v kŕče. Úporné hnačky a zvracanie, malátnosť. A tiež nápadne bledé zafarbenie kože ako dôsledok dehydratácie.
Podivné bolo len to, že „cholera z Nagyrévu“ zabíjala spravidla do štyroch dní a veľmi selektívne si vyberala len určitých obyvateľov obce. Najprv teda mužov, vyslúžilých ranených veteránov, ktorí sa vrátili ešte pred koncom vojny. V povojnovej dobe nasledovala vlna úmrtí novorodencov a malých detí, prebiehajúca súčasne s hromadným vymieraním vojakov, ktorí hrôzy frontových bojov prežili.
Posledná vlna bola nápadná tým, že jej padali za obeť ľudia prestarnutí. Starčekovia z dediny, dedovia aj stareny. Na konci všetkých oných tragických smrtiacich vĺn v dedine zostali prakticky len ženy. Im sa „epidémia“ až zázračne vyhýbala.
Tri pramene poznania
K rozuzleniu regionálnej záhady, ktorá visela nad celým Tiszazugom, neprispel jeden, ale hneď tri zdroje. Prvým malo byť telo, ktoré vyplavila rieka Tisa nad Csongrádom. Išlo o muža, obyvateľa Nagyrévu, ktorý už bol pekných pár dní nezvestný.
Mladý medik, ktorý na ňom robil rutinnú súdnu pitvu, si chcel iniciatívne vyskúšať aj zopár metód z berlínskej forenznej praxe a pri chemickej analýze zaznamenal v tele na pitevnom stole nezvyčajné množstvo arzénu. Výskyt toxickej látky pôsobil trochu podozrivo.
Druhou indíciou, hoci trochu pochybnou, ale napriek tomu oveľa silnejšou, boli šepkané klebety, ktoré sa okolím niesli. O tom, že tam ženy najskôr našli účinný liek na všetky domáce trápenia. O horkých čajoch, ktoré tu ženušky svojim nehodným mužom pripravujú, aby sa ich raz a navždy zbavili. Uveriť takým povedačkám nebolo zase také ťažké, keď ste na vlastné oči zbadali zástupy nových krížikov na tamojších dedinských cintorínoch.
Tretím zdrojom boli listy. Boli anonymné, mená pisateľov či pisateliek zamlčovali, lenže iné horúčkovito vsádzali na papier. Práve listy vymenovali a obviňovali.
Na políciu chodili od roku 1924, ale boli prehliadané. Končili v archívnych zložkách alebo rovno v košoch. Až v lete 1929 dospel jeden taký na stôl redakcie novín Szolnoki Újság. A žaloval, že istá Szabóová z Nagyrévu chcela otráviť svojich dvoch príbuzných, ktorí za ňou prišli na rokovanie vo veci pozostalosti po jej zosnulom mužovi.
Kraj, kde nie je nevinných
Ono písanie už maďarskú políciu z ľahostajnosti vytrhlo, vyrazila za podozrivou. Spomínaná Szabóová sa pred žandármi zosypala vlastne ešte skôr, než výsluch na stanici poriadne započal. Súžila sa totiž smrteľným hriechom, z ktorého sa chcela verejne vyznať. Áno, otrávila svojho muža. A áno, chcela potom otráviť jeho príbuzných, ktorí na nej chceli podiel z dedičstva.
Ale prstom hneď tiež ukázala na svoju susedku pani Bukenoveskú. To ona jej vraj poradila, ako sa taký účinný jed vyrába. Ani zadržaná Bukenoveská nezapierala a ani ona nehodlala niesť ťarchu spoluviny sama. Obvinila dedinku Fazekasovú, ktorá jej na daný účel poskytla pomôcky. Mucholapky plné arzénu, ktoré stačilo vyvariť vo vode a tú potom použiť do čaju alebo kávy. Mnohokrát to tak už vraj urobila.
Namiesto jednej trávičky tu razom boli tri. A v kolotoči striedajúcich sa priznaní a obvinení zoznam rýchlo rástol. Celú rodiacu sa morbídnu senzáciu vo finále rozmazal budapeštiansky plátok Pésti Náplo a o dva týždne neskôr ste sa už o najväčšej travičskej epidémii celej povojnovej Európy mohli dočítať aj v Mníchove, Paríži a Ríme.
Maďarsko (respektíve Uhorsko) nebolo historicky krajinou travičov. Staršie prípady, ako bola aféra Mari Jáger alebo otravy z Hódmezövásárhely, spoločnosťou doteraz silne rezonovali. Ale toto bolo niečo úplne iné.
Pred vyšetrovateľmi sa totiž začal skladať prípad formátu, aký ešte nikdy neriešili. Figurovali v ňom desiatky mien, obetí aj ich vrahýň. Kapitán Zsigmond Danielovitz, ktorý bol vyšetrovaním poverený, len na báze úvodných výpovedí a priznaní, ktoré samy o sebe zabrali šesť týždňov, nahrubo vykreslil obvinenia sedemdesiat sedem podozrivých osôb z celkom 211 úkladných vrážd.
Samotné trestné skutky pritom mali iba v jednej malej obci Nágyrev prebiehať už od roku 1911. Indície pritom naznačovali, že v okolitých dedinách v celom regióne Tiszazugu, kam vyšetrovanie ešte bezprostredne nedospelo, bude situácia zrejme obdobná.
Proces bez kľúčového svedka
Razom začali dávať zmysel aj štatistiky nezvyčajne vysokej mortality navrátilcov a frontových vyslúžilcov, ktoré doteraz nikoho nezaujímali. Vraždenie vojnových veteránov tu bežalo v doslova manufaktúrnych meradlách. Morbídneho vysvetlenia sa však dočkali aj následné vlny úmrtí dojčiat a prestarnutých.
Ženy držané v celách szolnockej väznice sypali jedno obvinenie za druhým. Štyria kopáči najatí súdnym dvorom takmer nepretržite exhumovali hroby v Nagyréve. Z každého sa odoberala vzorka hliny nad a pod rakvou a odovzdávala sa na analýzu. Zem tu bola arzénom premorená podobne ako v zlatej bani, ale zďaleka nie u všetkých tiel sa podarilo touto cestou doložiť otravu.
Všetky páchateľky nebolo možné odsúdiť, tak rozmazané kontúry mnohé prípady mali. Obvinenia budú nakoniec vznesené len proti 38 vdovám, vzíde z nich dvadsaťosem rozsudkov, ktoré im nad rámec pochybností preukážu 162 úmyselných vrážd. V šiestich prípadoch súd prvej inštancie odsúdil ženy na trest smrti povrazom. Popravy sa nakoniec dočkajú len tri z nich, ostatní si budú odpykávať dlhoročné tresty odňatia slobody.
Monštruózna séria procesov pôsobila veľkolepo, ale v skutočnosti bola oveľa menším úspechom justície, než by sa zdalo. V prvých týždňoch malo totiž celé vyšetrovanie zrejmý potenciál na to, aby „preskočilo“ z dediny Nagyrév a prelialo sa do celého Tiszazugu. To by však nesmela hlavná podozrivá, kľúčová svedkyňa a súčasne ústredná postava travičskej aféry Zsuzsana Fazekasová, spáchať 19. júla 1929 samovraždu. Vypila v stajni fľašu liehu.
Pre vyšetrovanie to bola pohroma. Práve príchodom Fazekasovej do Nagyrévu pred osemnástimi rokmi všetko začalo, práve ona bola ústrednou postavou dlhého príbehu.
Lenže odhalenie travičskej lavíny nebolo finálnym vyústením. Obžaloby a rozsudky vrahýň neboli uzavretím hrozivej kauzy. Ešte výhražnejšou obžalobou a odsúdením všetkých spoločenských poriadkov bol kontext, dôvody hrozného vidieckeho fenoménu.
Arzénom k slobode
V predvojnovej maďarskej spoločnosti boli bežnou vecou dohodnuté sobáše, kedy sa sotva násťročné dievčatá museli chtiac nechtiac vydať za mužov, ktorých im vybrala rodina. Dievčatá boli nútené bezvýhradne sa podriadiť vôli rodičov. Individuálna autonómia dospievajúcich dievčat, pocity, túžby, city, láska, právo na svoje telo, voľnosť, slobodné rozhodnutie, kontrola na svojím životom? Ambície dospelých žien? To všetko končilo zavalené patriarchálnym násilím, bolo podriadené diktátu akumulácie bohatstva vidieckych rodín.
Svadbami sa zväčšoval majetok, grunty rástli. A odluky a rozvody – oslobodenie od oných neslobodných a nerovných manželstiev – krajina nekompromisnej katolíckej viery nepripúšťala. V majetkovo vykalkulovaných zväzkoch bolo pritom bežnou normou domáce násilie, rovnako ako alkoholizmus manželov.
Do zažitého režimu závislosti, podriadenosti, ktorý nielen v dedinách medzi meandrami rieky Tisy bežal po stáročia, potom vstúpila prvá svetová vojna. Muži museli narukovať, ich ženy sa museli postarať o celé hospodárstvo.
Práve v Nagyréve vznikol jeden z mnohých lágrov pre vojnových zajatcov z východného frontu. Mladí zajatci vypomáhali inak osamoteným mladým ženám na poliach... Čo dalo celkom pochopiteľne vzniknúť sérii milostných vzplanutí a vzťahov. Vo svojej podstate romantických, a teda úplne iných, než aké ženy spoznali ako produkt vidieckej sobášovej politiky.
A ženy, ktoré prvýkrát zažili ako lásku, tak silu vlastnej nezávislosti, sa o svoju vojnovými okolnosťami nadobudnutú slobodu nechceli nechať pripraviť. Nestáli o to, aby sa ich milostné eskapády vyjavili, aby sa odhalili ich manželom či ich sedliackym druhom, ktorí kvôli zraneniu dorazili z vojny pred nimi.
A tak dali na radu Zsuzsanny Fazekasovej. Dedinskej lekárky a pôrodnej babice, ktorá mala liek na každé trápenie. K funkčnosti celého travičského mechanizmu prispievalo aj to, že bol jej bratranec Lajos Borrós súdnym znalcom a bez veľkého bádania vystavoval úmrtné listy ako na bežiacom páse.
Celá vec prerástla v kolotoč travičstva. K prvotnému dôvodu sa pridávali ďalšie, na úvodné motívy nadväzovali nasledujúce. Prvýkrát v živote zažívaná láska rozpútala vír zločinov, ktorý nakoniec skončil pri úplnom opaku. Zase pri majetku.
Lektvar z vypraných mucholapiek pomáhal najprv od nežiaducich svedkov. Po vojne začal odpratávať aj nemanželské deti. Zbavoval svet manželov, ktorí sa vrátili a priali si návrat starých poriadkov, ktoré im dopriali úlohu diktátorských vládcov nad ženami i rodinou. Vo finále potom začal lektvar pomáhať aj od rodičov a starých rodičov, ktorých skon ženám, ktoré sa osamostatnili, otváral cestu k rodinnému majetku.
Presné štatistiky, ktoré by uvádzali, koľko žien z Tiszazugu po vojne náhle ovdovelo, zdedilo majetok a odsťahovalo sa inam, neexistujú. Kvôli samovražde Fazekasovej nepoznáme ani skutočný rozmer travičskej lavíny. Súčasní bádatelia pripúšťajú, že fakt, že proces prišiel o jej kompletné svedectvo, zabránil úplnému odkrytiu kauzy, ktoré by na lavici obvinených v širšom zmysle posadilo podstatnú časť vtedajšej spoločenskej reality.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.