Cesty vyjazdené pásovými transportérmi vedú odnikiaľ nikam. Ruiny vojenských budov zarastajú bodliakmi a škumpou. Uprostred lesa sa vynára letisko, kde mal na dva a pol kilometra dlhej ranveji pristávať sovietsky raketoplán Buran. Češtinu tu síce budete počuť, ale často bude mať ruský, albánsky alebo ukrajinský prízvuk.
Vitajte v Ralsku, najväčšom skanzene sovietskej okupácie. V mieste, ktoré sa ani 30 rokov po odchode Červenej armády úplne nespamätalo z jej 23 rokov dlhej prítomnosti, píše portál iDnes.
Desiatky dedín a dlhá história
Ralsko totiž ešte pred príchodom vojakov tvorili desiatky dedín. Jazová, Polohlavy, Vranov, Svéborice, Strážov, Česká Novina a ďalšie. Malé mesto Kuřívody z 13. storočia a dediny v jeho okolí boli od 17. storočia až do druhej svetovej vojny osídlené prevažne nemeckým obyvateľstvom.
V roku 1938 bolo územie ako súčasť Sudet zabrané Nemeckom a po vojne výrazne zasiahnuté vysídlením Nemcov. Už v rokoch 1942 – 1943 vznikol na neosídlenej časti územia výcvikový priestor Wehrmachtu a v apríli 1945 tu vznikli dve letiská.
Koncom roku 1946 rozhodla československá vláda o zriadení vojenského tábora Ralsko, následkom čoho boli niektoré obce zlikvidované a iné využité pre vojenské účely. Svedectvom o ich existencii sú dnes len rozvaliny základov domov, studne a ovocnej sady. Nič ďalšie po nich nezostalo, okrem drobných osobných predmetov v krajine.
Rusi boli v pohode
„Za nich to tu bolo lepšie,“ delí sa o svoju rokmi utvrdzovanú životnú múdrosť Jiří Arient, keď pracne pchá lacný tabak do plničky cigaretových dutiniek. „Však sa pozrite,“ rozhodí rukami okolo. Sedíme v opustenej škole v dedine Ploužnice, kam chodili deti sovietskych dôstojníkov. Predtým ich sem ráno čo ráno mierili stovky, po odsune dom spustol v ruine, ktorú drží pohromade len sila vôle. Zubu času ešte stále odolávajú kresby na stenách: medveď a býk z ruských bájok počítajú na tabuľu, koľko je 1 + 2.
„Vtedy to tu malo svoj poriadok. Rusi boli v pohode,“ utrúsi muž, zatiaľ čo jeho priateľka mu z blízkej vietnamskej večierky prináša vychladený Braník. Torzo budovy im poskytuje potrebný tieň, aby nemuseli popíjať na ulici.
Arient v Ploužnici vyrástol, žil tu aj za okupácie. Na prítomnosť Sovietov spomína s nostalgiou, hoci by mal nárok ich nenávidieť. „Keď som mal osem, hrali sme s chlapcami na ceste futbal. Prešiel ma ich nákladiak ZIL. Vodič bol ožratý, ale aj tak sa to nevyšetrilo,“ ukazuje mi pochrúmanú nohu.
Štvrté najväčšie mesto v krajine
Ploužnica je miesto, kde sa podarilo opraviť niektoré Sovietmi predtým využívané paneláky. Nasťahovali sa do nich sociálne slabí, chudobní a tiež ľudia, ktorí pred niečím utekajú. Nikto iný by do miesta uprostred lesov dobrovoľne nešiel. Nie je tu nič: lekár, škola, obchod. Neexistuje sem vlakové spojenie, autobus stavia pri ceste párkrát denne. Lacné nájmy sú jedinou motiváciou tu žiť.
„Mám za susedov Mongolca, z druhej strany žije Estónec a podo mnou je rodina zo Slovenska,“ vymenúva David, asi štyridsaťročný vyučený automechanik. Pred desiatimi rokmi prehral na automatoch rodinné úspory, ktoré riešil spotrebiteľskými úvermi. Dodnes je v zajatí dlhov a alimentov. Pracuje na píle a berie peniaze na ruku, aby mu ich exekútor nezobral. „Tu si tak nejak nepripadám blbo, pretože sú tu ľudia, čo sú na tom ešte horšie,“ zamýšľa sa.
Ralsko je mestom iba 15 rokov a združuje všetky miestne časti rozosiate na obrovskom zalesnenom území. Aj preto je rozlohou štvrtým najväčším mestom Česka. Inak by to nebolo ani na Slovensku - Po Bratislave, Vysokých Tatrách a Košiciach.
Z Prahy je to iba 70 kilometrov. Každý, kto sem prvýkrát zavíta, najprv mieri práve do Ploužnice. Zbadá totiž to, kvôli čomu by inak musel ísť do ukrajinskej Pripjati, kde je v susedstve elektrárne Černobyľ mestečko duchov. To ralské je síce menšie, ale podobne desivé.
Ako po apokalypse
Z dvanástich kyjevákov, ako sa hovorilo panelákom postaveným podľa sovietskeho vzoru s maličkými dlaždičkami na fasáde, ostali len desivé skelety bez okien a dverí. Morbídny panelový cintorín. Sídlisko pôsobí, akoby ho niekto umelo stvoril ako filmový exteriér pre nejaký horor.
Borovice rastúce medzi domami ich už prevýšili. Vnútri sú len nekonečné stránky ruských novín, ktorými robotníci podlepovali tapety na stenách. Sovietskaja Rossija, Pravda, Izvestija. Napriek ustálenej predstave, že všetko zničili Sovieti pri svojom odchode, túto paseku spôsobili Česi.
Napríklad ubytovne a byty v panelákoch opúšťali vypratané a vymaľované. Bohužiaľ hneď nato tam vlietli zlodeji kovov a vandali, radiátory lietali z okien a všetko sa zničilo,“ hovorí Viktor Tolstikov, technik sovietskych stíhačiek MiG-27 pôvodom z Kirgizska. Do Ralska prišiel ako civilný zamestnanec Červenej armády v roku 1988 a ako jediný Rus tu zostal.
Oženil sa a získal české občianstvo. Že patril k okupantom, si vôbec nepripúšťa. Svoju minulosť vidí ako zaujímavú pracovnú skúsenosť. „Keď na mňa niekto dorážal, tak som vždy vytiahol vymyslenú historku o tom, že som sedel v roku 1968 v prvom tanku pri guľomete,“ smeje sa.
Bratia Kličkovci
Ralsko ako vojenský obvod zrodilo dokonca aj celebrity. V Mimoni, posádkovom meste v Ralsku, chodili do Základnej školy Jurija Gagarina dvaja malí chlapci menom Vladimir a Vitalij Kličkovi, neskôr známi ako šampióni ťažkej váhy v boxe a Vitalij tiež ako starosta ukrajinského Kyjeva. Vtedy ešte ako synovia sovietskeho dôstojníka tu strávili päť rokov.
Z Ploužnice je to len kus do Kuřívodu, dnešného „centra“ celého Ralska. Zarastená v lese, vynára sa tu sovietska nemocnica. Pach chloroformu odvial čas a všetko ostatné ukradli zlodeji kovov. „Tu na tom je najhoršie to svinstvo v podzemí,“ opisuje päťdesiatnik Jirka, robotník zo susednej továrne KV Final. Na mysli má tetrachlórmetán, ktorého tu po SovietochSovetoch zostalo v krajine vraj celé jazero. „Oni tým čistili oblečenie. Je to rozpúšťadlo, rozumieš? A pôda je tu tým nacucaná ako huba,“ hovorí.
Ďalej v lese sa nachádza „Bajkonur chudobných“, ako sa prezýva letisku Hradčany. Pristávať tam mal raketoplán Buran. Slúžilo už pred vojnou, ale až Sovieti ho pre svoje potreby vybetónovali a natiahli na 2,5 kilometra. Dodnes je lemované nespočetným množstvom úľov, betónových hangárov pre stíhačky MiG-27. Je ich tu stále viac ako tridsať, len stroje chýbajú
Smelé plány
A nevyšli ani iné smelé plány, ktoré rôzni vizionári s Ralskom mali. V roku 1995, keď pápež Ján Pavol II. v Česku svätorečil svätú Zdislavu, sa plánovalo, že akcia prebehne tu a hlava cirkvi pristane v Hradčanoch. Nakoniec z toho zišlo.
Mal tu byť skúšobný polygón Škodovky, žiť tu mali nosorožce veľkohubé, ktorých rozmnožovanie v zajatí nefunguje. Rozľahlosť Ralska im mala dodať pohlavný apetít. Cirkusácka rodina Kludských tu plánovala zriadiť obrovský zábavný park. Nič neklaplo.
A tak v lesoch Ralska dodnes straší nielen jedno obrie letisko, ale aj dve stovky vojenských ruín. Na ich likvidáciu sa nikto neponáhľa. Tie najväčšie – ako sovietsky kultúrny dom alebo generálny štáb – už boli zbúrané. Menšie stavby, o ktorých účele sa môžeme dohadovať, stále stoja. Ide o rôzne sklady, letiskové hangáre, strážne domčeky alebo napríklad saunu.
Luboš Hudeček pozná v Ralsku každé steblo trávy - keď oni odchádzali, on sem prišiel. „Tieto baraky sú nezničiteľné. Oni stavali všetko z tehál, ale namiesto malty používali betón, aj na omietku. Vápno jednoducho nepoznali,“ vysvetľuje.
Nikdy tu nebolo ticho
Posádkové mestečko mu pripomínalo vojnovú zónu. „Od rána do večera kolóny vojenských áut, tankov. V noci nalietavali vrtuľníky, z letiska čo dve minúty štartovali stíhačky, na oblohe furt lietali nejaké rakety z vrtuľníka. Nebrali ohľady. Bol som dokonca pri tom, keď si jeden ich Serjoža išiel ožratý tankom pre cigarety pred trafiku a späť to kalil v protismere,“ spomína.
Ranný veľký rum a fľaškové pivo sú typické raňajky Václava Niebauera. Dnes má voľno. Práca v lese ho stála zuby aj pravé oko. „Ako Rusáci všade strieľali a kropili to tu zo stíhačiek, tak všetky stromy sú prevŕtané. Ako do toho porežete, rozbije vám to reťaz. Alebo vám vletí do oka železná črepina, ako mne. Prerazila aj lebku. Doktor mi sľúbil, že mi oko aspoň napustí silikónom,“ zveruje sa.
Prichádza ďalší drevorubač, Ota. Nesie železnú ceduľku so sotva čitateľným menom v azbuke. Takých sú vraj po lesoch stovky. „Keď nejaký vojak umrel, kamaráti mu urobili ceduľku s menom a prirobili to na strom. V mieste, kde ho zakopali,“ zašepká. „Tu to je všade jeden veľký cintorín. Oni mŕtvych neodvážali do Ruska. Jednoducho sa riadili heslom: „Nie je človek, nie je problém,“ parafrázuje Ota Stalinov výrok.
Najväčšia solárna elektráreň
Z Hviezdova vedie masívna vysoká brána do obory Židlov. Pôsobí ako z Jurského parku. Zadržať má nie dinosaury, ale stádo zubrov európskych, ktorí tu žijú. Ďalej stojí ďalšia dedina. Kedysi išlo o najstráženejšie miesto v republike. Jabloneček, pôvodne nemecká obec Gablonz, slúžila Sovietom ako plánované odpalisko rakiet stredného doletu.
Skladovali tu raketové systémy celej ich centrálnej skupiny vojsk. Napríklad bojové systémy Krug alebo Kub. Druhé spomínané majú dnes mnohé štáty vrátane Česka vo svojej výzbroji. Prezýva sa im „Tri prsty smrti“, podľa troch rakiet na pásovom podvozku. Základňa ale dnes už neexistuje. ČEZ na jej mieste postavil v roku 2010 najväčšiu solárnu elektráreň v Česku.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.