Nový telefón si mohli naposledy zaobstarať v decembri roku 2011. To znamená, že ešte dnes operujú na 3G sieti, napospol s obstarožnými tlačidlovými modelmi. To, že sa nemôžu pripojiť na sociálne siete a zdieľať alebo sledovať videá na TikToku, je samozrejme tou menšou časťou problémov, s ktorými sa každodenne stretávajú, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Žijú totiž už len sami pre seba, takmer v úplnej izolácii od spoločnosti. Na legislatívnu bariéru by tvrdo narazili napríklad pri pokuse otvoriť si bankový účet. A platiť dnes v Japonsku hotovými peniazmi, to už sa veľmi nenosí. Bez možnosti vykonávať elektronické transakcie sú v podstate postavení mimo bežného života.
Svet sa im otočil chrbtom
Namiesto luxusných kancelárií dnes sídlia v opravených skladiskách, zabývaných vŕzgajúcim nábytkom z výpredajov. A aj tu už len nervózne čakajú, kým im vyprší nájomná zmluva. Nikto im ju totiž najskôr neobnoví.
Požičovne vozidiel ich automaticky odmietajú, na nové autá už dávno nemajú. Preto už po svojom rajóne chodia len pešo. Chôdza ich už celkom zmáha, roky sú na nich poznať. Navyše sú len neradi konfrontovaní s realitou. S tým, že ľudia teraz pred nimi neprechádzajú na druhý chodník zo strachu, tak ako to bolo predtým.
Vyhýbajú sa im skôr z akéhosi podivného súcitu, ktorý svojim zjavným úpadkom vzbudzujú. Kvôli svojej niekdajšej reputácii sa však pomoci od nikoho nedočkajú. Sú skrátka poslednými reliktmi minulosti, na ktorú všetci chcú zabudnúť. Odchádzajú zo scény. A spolu s nimi sa jakuza v Japonsku stáva históriou.
Na ceste do záhuby
Poslední aktívni členovia japonského organizovaného podsvetia dožívajú. Pritom ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa za príslušníkov alebo ku všetkému ochotných spolupracovníkov tejto organizácie hrdo považovali dve desatiny percenta japonskej populácie, nejakých 184-tisíc ľudí.
Členstvo bolo na výsosť prestížnou záležitosťou a z húfov uchádzačov si mohli jednotlivé syndikáty vyberať tých najlepších. Respektíve najodhodlanejších, ktorí neváhali splniť akýkoľvek príkaz nadriadených. Aj tí potom čakali dlhé roky na to, kým sa špinavou prácou zavďačia bossom a dočkajú sa skutočného zaradenia do „rodiny“.
Lenže časy sa menia. Ku koncu minulého roka sa počet aktívnych „plných“ členov jakuzy v Japonsku znížil na jedenásť tisíc. A prepad v počtoch čakateľov je ešte výraznejší.
Názorným príkladom môže byť syndikát Anegasaki-kai, ktorého vznik sa datuje do roku 1915 a ktorý patril k tým, ktoré sa najlepšie adaptovali na novú dobu. Z krádeží na tokijských trhoviskách - a vyberaní výpalného za ochranu pred krádežami - sa vyprofiloval na spolok, ktorý prakticky kontroloval kultúru v metropole.
Pod palcom mali všetko
Pokiaľ ste chceli usporiadať hudobný festival, mal syndikát pod palcom kompletný servis. Od dotácií cez predaje vstupeniek, prenájom ozvučenia, zaistenie ochranky až po stánky s občerstvením. Z každej takej akcie v meste mu plynuli milióny jenov.
Ešte v osemdesiatych rokoch sa počet členov syndikátu blížil piatim tisíckam. V roku 2003 ich už bolo sedemsto, v roku 2020 už len osemdesiatpäť. Vlani potom vo zverejnenom tlačovom vyhlásení uviedol, že už jednoducho končí, zrieka sa svojich operácií, aktivít, teritórií, pretože sa pre neho situácia stala neudržateľnou.
Nie je to ojedinelý prípad. Existenciu už ukončilo množstvo menších rodín a syndikátov, a ďalšie to zvažujú. Kedysi toľko obávaný syndikát Jamaguči-gumi, stále ten najsilnejší z jakuzy, mal na vrchole svojej slávy vyše štyridsaťtisíc členov. Dnes ich má desaťkrát menej a zaniká.
Vôdzka a náhubok
Presné čísla o počtoch členov môžu byť prekvapivé, sú však dôsledkom toho, že ona obávaná jakuza nie je z princípu tajnou organizáciou. Nie je to sicílska mafia alebo mexický kartel. Jednotlivé syndikáty a „rodiny“ majú legálne zastúpenie, pevne definovanú štruktúru, vlastné firemné pobočky, ktoré si môžete vyhľadať v telefónnom zozname. Ako je to možné?
Formálne je totiž jakuza spoločenským združením. Povojnové Japonsko sa svojou legislatívou zaradilo medzi liberálne krajiny, takže slobodu združovania chápe ako jeden zo základných prvkov právneho štátu. Žiadne vládne rozhodnutie, ktoré by nebolo protiústavné, jakuzu nemôže zakázať.
Japonská vláda sa však o nič také ani neusiluje, pretože jakuza ako združenie, ktoré musí záväzne plniť nariadenia a pravidlá, sa lepšie kontroluje. S istým zveličením si môžeme jakuzu predstaviť napríklad ako kynologický spolok. Nemôžeš brániť tomu, aby sa psíčkari slobodne združovali, ale zákonom sa môžeš vymedziť proti ich akciám.
Môžeš im nariadiť, aby psy mali povinne na vôdzke, hrali sa len za ohradami cvičákov, aby zverejnili zoznam členov a organizačnú štruktúru, aby neznečisťovali verejné priestranstvá, nevstupovali do budov úradov alebo nebehali v parku. Presne na tomto princípe potom bola zákonmi spútaná a opatrená náhubkom aj kedysi toľko obávaná jakuza.
Japonská vláda sa nevymedzila proti organizácii, ale voči jej aktivitám. Jej verejne známi členovia tak zo zákona nemajú od roku 2012 nárok na to, aby im finančné inštitúcie poskytli bankový účet. Telefónni operátori s nimi nepodpíšu zmluvu. Nemajú zdravotné ani rizikové poistenie, nikto ich legálne nezamestná.
A ak niekto z členov syndikátu spácha trestný čin, môže za neho byť trestne zodpovedný vedúci organizácie. Z niekdajšieho privilegovaného členstva sa stala stigma.
Bez perspektívy a penzie
Prispelo k nemu aj výrazné sprísnenie legislatívy, výška trestov, ktoré dnes môžu na súde dostať „členovia zločineckých spolkov“. To sú všetky tie syndikáty jakuzy, ktoré by snáď nechceli hrať podľa pravidiel.
Predtým by napríklad dvadsaťročný uchádzač o členstvo po tom, čo by na prianie šéfa rodiny spáchal úkladnú vraždu, mohol vyfasovať dvadsať rokov za mrežami. Na slobodu by sa vrátil ako štyridsiatnik, ktorý by bol oficiálne prijatý do „rodiny“ – a tým by sa mu otvoril svet všetkých tých niekdajších výhod.
Lenže dnes? Päťdesiatročné tresty ani doživotie nie sú výnimkou. Mladí adepti tak vidia, že za prípadným trestom už nenasleduje prepustenie. Že zmizla perspektíva nadobudnutia lákavej pozície. Všetky výhody sa medzitým rozplynuli, zostala len úplná izolácia od spoločnosti.
Tradičné členstvo v jakuze, spolku plnom vnútorných obmedzujúcich pravidiel, vonkajších postihov a nulových benefitov, prestalo byť pre mladých atraktívne. Kedysi naplno rozbehnutý vlak sa tým zastavil.
Väzenie ako jediná istota
Priemerný vek všetkých členov japonskej mafie vlani predstavoval 54,2 roka. Hneď tridsaťjeden percent všetkých členov má na krku päťdesiatku, 12,5 percenta sú šesťdesiatnici a 11,6 percenta potom tvoria sedemdesiatnici a starší. Dvadsaťroční členovia, ktorí predtým tvorili ten najvýraznejší a najambicióznejší základ organizácie, sú len dvadsatinou súčasných počtov. A zarábať na dôchodok starým už veľmi nechcú.
Dôchodky sú momentálne jednou z najpálčivejších tém vo vnútri jakuzy. Členovia totiž nemajú – nemôžu mať – zriadené dôchodkové poistenie, takže po živote bez poctivej práce ich nečaká žiadna penzia. A tak títo kedysi toľko obávaní muži žijú sami v obave, z čoho budú raz splácať bežné výdavky. Jakuza má len minimum legálnych príjmov, a z tých existenciu starnúcich členov nepokryje.
Riešenie? Starnúci členovia sa hocikedy nechajú ochotne dopadnúť pri nejakom banálnom trestnom čine. Len preto, že vo väzení ich čakajú tri jedlá denne, posteľ na spanie, strecha nad hlavou a v prípade potreby aj lekárska starostlivosť zadarmo. Kriminál, ktorému sa celý život snažili vyhnúť, je totiž ich posledná a jediná istota vo svete, ktorý už na nich chce zabudnúť.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
