Počas celého dvadsiateho storočia si držala hongkonská chudobná štvrť povesť najhustejšie osídlenej lokality sveta. Na konci existencie v ňom podľa skromných odhadov žilo okolo 55-tisíc obyvateľov, umiestnených na plochu 2,6 hektára.
Nedostatok stavebného priestoru tu nahradil rast do výšky a z pôvodných troch stoviek päťposchodových domov sa stali až štrnásťposchodové vratké kolosy, zlepené z plechu a plastov, píše Radomír Dohnal z iDnes.
Voda pochádzala často zo starých studní a amatérskych vrtov, elektrina mala pôvod väčšinou v nelegálnych prípojkách a čmudiacich naftových generátoroch. Denné svetlo bolo pre väčšinu miestnych nepoznaným luxusom. Hygienické normy neexistovali, zvoz odpadov nefungoval.
„Ľudia, čo tu žili, boli možno chudobní a stáli na okraji spoločnosti,“ spomína bývalý obyvateľ Kowloonu Ye-Min Sun, „ale boli slobodní, a preto šťastní.“
Útočisko pre chudákov, vyhnancov i zločincov
William Gibson, jeden z prvých tvorcov románov cyberpunkového strihu, tvrdil, že každá ekonomicky výrazná metropola potrebuje niekde na svojom okraji „neviditeľnú šedú zónu, ktorá umožňuje prevádzkovanie obchodov nelegálneho charakteru“.
Aj keď takáto oblasť vizuálne pôsobí ako bujniaci vred, je pre existenciu mesta rovnako nevyhnutná ako výstavné bulváre a obchodné centrá.
Z existencie všetkými svorne ignorovanej zóny, kde sa zo špinavých peňazí stávajú čisté, kde sa vymieňajú drogy, zbrane, informácie a technológie, totiž majú nakoniec prospech všetci. A presne na tomto princípe po dlhé desaťročia fungoval tajomný Kowloon, len na dohľad od sedemmiliónového Hongkongu, kým ho v roku 1994 nechala mestská rada zrovnať so zemou.
Z pôvodnej rybárskej dedinky, ktorá mala na konci devätnásteho storočia sedemsto obyvateľov, usadených pozdĺž hradieb čínskej pevnôstky, vzniklo za niekoľko generácií len ťažko predstaviteľné ľudské mravenisko. V roku 1898 Hongkong zmluvne pripadol britskému impériu, avšak s výnimkou Kowloonu.
Lenže čínski štátni správcovia aj vojaci z neho odišli a Briti o neho nestáli. Kowloon Walled City (Omurované mesto), ako sa sídlu začalo hovoriť podľa vojenských hradieb, sa tak stal enklávou.
Mesto bolo samo pre seba, nebolo ani čínske, ani britské. Vyhnanci z Hongkongu, nezamestnaní, náboženskí blúznivci, ľudia s prehnanými politickými ambíciami, obchodníci s ópiom, kriminálnici. Tí všetci početne posilnili obyvateľstvo Kowloonu, ktorý bol slovami britského guvernéra Matthewa Nathana „odsúdený na večný rast“. Útočisko pred spravodlivosťou a anonymitu tu mohol nájsť každý, komu začala byť horúca pôda pod nohami.
Ďalšie obdobie rastu zažil Kowloon počas druhej svetovej vojny, kedy sa Hongkong stal počas japonskej okupácie postupne centrom plánovania vojnových operácií, zúfalej obrany, masakrov civilného obyvateľstva a nakoniec spojeneckých náletov. Vtedy tu začal vyrastať veľmi komplikovaný slum, ktorý už Briti ani Číňania nikdy nezískali pod svoju nadvládu.
Mesto, ktorého obyvatelia držia spolu
„Kowloon je ako hladná diera v zemi, ktorá vysáva a požiera ľudí, a kto raz vstúpi do tieňa jeho domov, už nikdy neuvidí denné svetlo,“ platilo ešte v šesťdesiatych rokoch. Vtedy tu žilo okolo 12-tisíc ľudí. Ostrovček svojvôle sa ale nemohol šíriť voľne do priestoru, preto začal rásť do výšky. A rástol výdatne. V roku 1987 tu sčítanie zistilo neuveriteľný počet 52 520 obyvateľov.
Prechádzku „neexistujúcim“ mestom neponúkala žiadna cestovná kancelária a do centra Kowloonu sa podarilo preniknúť len málo ľuďom zvonku. Čakali na ne úzke, temné uličky, skôr chodby lemované odpadkami, v ktorých sa pohybovali krysy a hmyz.
Tekuté odpady z domácností sa z vedierok vylievali oknom. Istý čas tu v osemdesiatych rokoch trávila spisovateľka Jackie Pullingerová, autorka knihy Prasklina v stene, ktorá sa zameriavala na problematiku drogovo závislých.
Práve ona upozornila na to, ako suverénne si v Kowloon Walled City podmanila juhoázijská mafia Triády. Dve kriminálne skupiny súperiace o moc, známe ako 14K a Sun Yee On, viedli v tamojšom uzavretom svete dlhé roky brutálnu vojnu.
Boj sa viedol nielen o nevestince, herne a výrobne drog, ale hlavne o právo vyberať výpalné od miestnych obyvateľov. Ostatne v rokoch 1973 a 1974 tu vykonala polícia 3 500 zásahov, zatkla cez 2 500 ľudí a zabavila okolo vyše dve tony drog.
A nebolo to k ničomu. „Ľudia z Kowloonu držali neskutočne pri sebe, s nikým zvonku sa nechceli baviť, a keď prišla polícia, vítalo ju vždy len hrobové ticho,“ opisuje Pullingerová.
Životné krédo miestnych „Po slnku prichádza dážď“ malo životnými skúsenosťami podloženú logiku. Je totiž jedno, koľko mafiánov polícia pri razii zoberie, vždy ich tu zostane dosť na to, aby ďalej vyberali poplatky a umlčali tých, ktorí chcú z neopatrnosti prehovoriť.
Kowloon ale nezohrával len rolu prekladiska kontrabandu a drogového brlohu. Tunajšie pivničné dielničky dokázali zásobovať celý Hongkong. Vyrábali sa tu igelitové tašky a vrecká pre supermarkety, plastové ramienka do odevných obchodov, spracovávali sa tu ryby, šili šaty, kabelky a peňaženky.
Miniatúrny a prehustený Kowloon dokázal konkurovať produkcii metropoly Hongkong práve vďaka absencii pravidiel a noriem. Ľudia tu dreli štrnásť hodín denne za minimálnu mzdu, v katastrofálnych podmienkach, bez odborov. Pracovali aj malé deti.
Ak ste žili hlboko pod hranicou životného minima a potrebovali zubársku starostlivosť, holiča alebo niečo opraviť, Kowloon bol tým, čo vám zostalo. „To miesto vzniklo historickou náhodou, skôr nedopatrením, a razom od neho dali všetci ruky preč, ale funguje to,“ poznamenal fínsky filmár Rax Rinnekangas.
„Drogoví díleri a prostitútky tu pracujú hneď vedľa bitúnkov, výrobní rezancov a materských škôlok, všetci tu žijú pohromade.“ Fotograf Greg Girard navštívil Kowloon prvýkrát na konci sedemdesiatych rokov a odvtedy sa sem niekoľkokrát vrátil.
„Keď som prvýkrát prenikol dovnútra mesta, najviac ma zaskočila bravčový a psí mäsokombinát,“ opisoval, „dvaja mäsiari sa v malej suterénnej miestnosti brodili po členky v kaluži krvi, visiace mäso na hákoch, vnútornosti pohádzané po zemi. Chlpy usmrteným zvieratám odstraňovali plynovým horákom, ktorý bol vlastne jediným zdrojom svetla, prakticky sa tam nedalo dýchať.“
Kowloon Walled City ako vzor
Menej drastické sú zážitky Aarona Tana, ktorý bol študentom architektúry v čase, keď sa začalo o strhnutí Kowloon Walled City reálne uvažovať, a ktorý bol nakoniec pracovne prítomný aj na jeho demolácii.
„Sledovať to bolo úplne fascinujúce, ako keď sa pozeráte do vnútra nejakého neznámeho mechanizmu a s každým ďalším krokom rozkladu vidíte, ako celý ten stroj vo vnútri vlastne fungoval,“ líčil.
Tan je dnes riaditeľom hongkonskej výskumnej Spoločnosti architektúry a designu. „Keď sa nad tým zamyslím, nesnažím sa teraz o nič iné, než čo najviac dopodrobna napodobniť systém, ktorý som vo vnútri Kowloonu videl. Jednotlivé kroky jeho postupného budovania neviedli profesionálni návrhári, a napriek tomu vzniklo niečo také živelné a pritom dokonalé, že sa o tom architektom akademickej úrovne môže len zdať,“ vzdáva hold svojpomoci, spontánnej kreativite a racionalite, hoci vo svojráznom háve.
Za najprepracovanejší považuje systém rozvodu vody. „Obyvatelia sami vyhĺbili celý rad studní a vodu potom tepnami potrubia rozviedli po celom meste,“ opisuje Tan a dodáva, že samotné čerpanie vody bolo energeticky náročné, a preto sa odohrávalo len v určitých denných hodinách.
„Ľudia si ale počínali oveľa hospodárnejšie ako v tých najmodernejších ekologických dómoch. Vzdanie sa oficiálnej kontroly a riadenia tu vyústilo v dokonalú ukážku prirodzeného dizajnu,“ nazerá na slum z neočakávaného uhla pohľadu.
Niekomu môže pripadať Kowloon ako stelesnenie pekla na zemi, ale Albert Ng Kam-po, dnes štyridsaťpäťročný pastor evanjelickej komunity, s tým nemôže súhlasiť. Prežil tu celé detstvo. „A boli to moje najradostnejšie roky. Život vo vnútri nám neprišiel nebezpečný, všetko pre nás bolo úplne prirodzené,“ hovorí.
Spomína na turnaje v ping-pongu, organizované v úzkych chodbách medzi bytmi, na skákanie zo strechy na strechu alebo stavanie domčekov z vyradených matracov. „Na streche sme s kamarátmi hádzali lastovičky vyrobené z papiera a skúšali, ktoré doletí najvyššie. Vždy sme s nimi chceli trafiť pristávajúce lietadlo, ale nikdy sa nám to nepodarilo,“ znie jeho poetické svedectvo.
V roku 1987 hongkonská vláda oznámila plán enklávu zbúrať. Jedným z oficiálnych dôvodov bolo práve to, že výška niektorých budov v Kowloone začínala ohrozovať leteckú prevádzku na medzinárodnom letisku Kai Tak.
Po náročnom procese vysťahovania, ktoré prišlo na 3,7 miliardy hongkonských dolárov, sa začali demolácie, ktoré trvali od marca 1993 do apríla 1994. Dnes stojí na mieste fenomenálneho ľudského mraveniska zelený park.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.