Aj keď sa sedemdesiat rokov po smrti Joa Balla nedozvieme úplnú pravdu, zdá sa, že zatiaľ čo vrahom bol, bol aj príkladom toho, aké lákavé je z vraha vyrobiť monštrum. Zvyšky jeho príbehu vyskladal v roku 2002 dohromady Michael Hall z denníka Texas Monthly.
Narodil sa roku 1896 v rodine jedného z prvých osadníkov texaského mestečka Elmendorf a nepatril medzi najspoločenskejšie deti. Kolektívnych hier sa stránil, radšej sa túlal sám, aby sa neskôr stali jeho hlavnou záľubou zbrane, píše portál iDnes.
Niežeby sa mu tento koníček, ktorý si osvojil veľmi zručne, čoskoro nehodil: krátko po začiatku prvej svetovej vojny bol odvedený a zúčastnil sa bojov v Európe. Späť sa do Elmendorfu odtiaľ vrátil v roku 1919.
A rozhľadel sa pomerne bystro. V čase prohibície viedol kariéru pašeráka liehovín a postavenie, skúsenosti a kontakty, ktoré si vydobyl, keď križoval okolie vo svojej fordke a predával whisky, zužitkoval po legalizácii konzumácie alkoholu, keď si otvoril krčmu.
Získal nielen povesť nepríjemného chlapíka, ktorému by si nemali skrížiť cestu, ale tiež kopu zákazníkov, ktorí posedávali v jeho bare a opíjali sa, prípadne na spestrenie organizovali kohútie zápasy. Aj keď o klientelu nemal nikdy núdzu, rozhodol sa, že výraznejšiu reklamu by jeho podniku urobili iné zvieratá.
Zamestnanci sa točia…
Tak našlo domov v zacementovanej jame naplnenej vodou a oddelenej plotov päť aligátorov. Každú sobotu sa v Ballovom podniku konali orgie, pri ktorých boli novým obyvateľom servírované všemožné zvieratá, od medvedíkov čistotných cez mačky po psy.
„Bude toho, viac, miláčikovia,” hovoril podľa dobového svedectva na jednej z verejných šou Ball, zatiaľ čo čeľuste jedného z aligátorov prehrýzli telo mačky, aby vzápätí za pokriku opitého publika putovalo do krvou zaliateho bazénika kvíliace šteňa.
Aligátory však neboli jediní noví nocľažníci v Ballovom podniku, ktorí sa tešili popularite. Jeho bar bol preslávený aj tým, že v ňom ako servírky pracovali tie najkrajšie a najmladšie dievčatá.
Zvláštne bolo, že žiadne z nich sa v novej práci dlho nezdržalo a čoskoro sa po ňom zľahla zem. Prvá zmizla Ballova priateľka Minnie. Tá s ním žila a viedla bar tri roky, keď sa Ball zamiloval do jednej zo svojich servírok Dolores, aby si neskôr, v roku 1937, jeho srdce získala sebavedomá a krásna Hazel.
Tri ženy na jednom mieste však pre jedného milenca prirodzene znamenali problém. Tretina problému sa ale napodiv vyriešila tak akosi sama od seba, keď sa v lete toho istého roku stratila Minnie. V apríli 1938, len krátko po tom, čo sa stala jeho ženou, mizne druhá v poradí, Doloros, aby ju nasledovala Hazel.
… miláčikovia zostávajú
Zatiaľ čo ženy sa ukázali ako podivuhodne prelietavé, aligátory boli svojmu pánovi verní. A Ball ich zbožňoval nadovšetko. Viedol by zrejme nerušený život podivínskeho majiteľa baru a štvornohých monštier... keby sa nezačala ozývať minulosť.
Najprv sa prišli šerifovi ľudia vypytovať na zmiznutie Minnie, potom sa po pár mesiacoch vrátili kvôli inej zmiznutej servírke Júlii, a následne vo veci ďalších dvoch dievčat, po ktorých nezostalo (potom, čo u Balla pracovali), ani stopy.
Krčmár sa dlho schovával za jednoduchú odpoveď, podľa ktorej sa všetky dievčatá jednoducho dostali do osobných problémov a zmizli, aby začali iný život. V septembri roku 1938 ho však šťastie začalo opúšťať.
Vyšetrovateľom sa totiž prihlásil jeho starý sused a vypovedal, že videl, ako Ball odrezával kusy mäsa z ľudského tela a kŕmil nimi svojich štvornohých chránencov. Šerifovi zástupcovia sa preto rozhodli do baru ešte raz vrátiť.
Prípad bazéna s krvavou vodou
A ich následná návšteva vrhla na prípad prvé lúče svetla: Keď sa Joe Ball dozvedel, o čo ide, zmocnil sa pištole a zastrelil sa. A ak sa to dalo považovať za nepriame priznanie, rozhodne ho nespochybnilo ani to, že sa všade po objekte našli pohádzané kusy hnijúceho mäsa a sekera so zvyškami krvi a zlepených vlasov.
A nielen to: Ballov pomocník Clinton Wheeler sa priznal, že svojmu šéfovi pomohol zbaviť sa tiel Minnie a Hazel. Žiadna z mŕtvol však nebola hodená aligátorom, obe telá opití kumpáni zakopali.
Keď vyšetrovatelia našli v Ballovom dome album s fotografiami desiatok ďalších žien, bola vo vzduchu otázka: koľko žien krčmár zabil a hodil aligátorom? Päť? Pätnásť? Tridsať? A predstavivosť okorenená obrazom aligátorov trhajúcich v červeno sfarbenom bazéniku kusy ľudských tiel, začala pracovať na plné obrátky.
Monštrum? Alebo „len“ dvojnásobný vrah?
Hoci si tak dnes väčšina Texasanov nevybaví, koľko vrážd vlastne Joe Ball spáchal, väčšina pozná jeho meno aj príbeh o nechutných aligátoroch hostinách. Dostal sa do encyklopédií sériových vrahov aj najstrašnejších zabijakov.
Fascinácia zlom a hrôzou, ktorej je človek schopný, je odveká, v Ballovom prípade však zrejme predbehla ľudová kreativita realitu. Zatiaľ čo z jeho príbehu vyčnievajú aligátory a zhnité zvyšky zvieracích orgií, zabudlo sa na fakty, ktoré príbehu na hororových prvkoch uberajú.
Nielenže sa nepreukázalo, že by niektorá zo žien z Ballovho albumu mala s vrahom Minnie a Hazel niečo spoločné, ale našla sa dokonca aj Dolores. Žila k Kalifornii, kam zrejme skutočne odišla za novým začiatkom. A pár týždňov nato bola objavená ďalšia z dvoch žien, ktoré sa podľa hypotéz mali stať obeťou Aligátorieho muža.
A ako posledné poleno pod nohy naplno rozbehnutej hororovej verzie o aligátoroch živených ľudským mäsom prišlo zistenie, podľa ktorého mäso, ktoré sa našlo pri bazéniku s aligátormi, ľudské rozhodne nebolo.
Vo finále sa teda zdá, že Joe Ball bol „obyčajným“ dvojnásobným vrahom. Ostatne takto sladko naňho spomínala v roku 1957 Dolores.
Joe k aligátorom nikdy nikoho nehodil, zastávala sa ho: „Joe by nikdy nič také neurobil. Nebol žiadne strašné monštrum, bol to milý, správny človek a nikdy nikomu neublížil, pokiaľ k tomu nebol donútený. Išlo len o dve vraždy,“ počíta s úľavou obete „sladkého" opilca a hrubiána jediná z troch jeho žien, ktorá zostala nažive.
A čo aligátory? Tie netvory, bažiace po ľudskom mäse, dostal štát Texas, ktorý ich venoval do ZOO v San Antoniu, kde zvyšok svojho kriminálneho života prežili ako turistická atrakcia.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.