Možno aj ty poznáš filmy, v ktorých sú vrahovia vykreslení ako istý druh obete či s vyjadreniami, že zabíjať by dokázal každý, keby na to mal odvahu. Takže ešte šťastie, že tú odvahu naozaj všetci nemáme. Kriminológ sa vyjadril, či je to naozaj tak.
Dokážeme zabíjať?
Sme schopní niekoho zabiť? A čo ak sme naozaj v zlej nálade? Čo ak si o to niekto skutočne koleduje? Nová dráma z dielne BBC „Inside Man“, ktorá vyšla v septembri na Netflixe, rozprúdila diskusiu, či sa v každom z nás skrýva vrah a vyčkáva na vhodnú príležitosť, aby vyšiel na povrch. Táto diskusia sa spustila na základe výpovede Davida Tennanta zo seriálu, ktorý je obvinený z vlastníctva neslušných fotografií detí, pričom pracoval s myšlienkou, že „každý je vrahom. Musíte len stretnúť tú pravú osobu,“ píše sa na portáli Independent. Okrem toho sa obvinený pýta, či má toho, kto šíri o ňom klamstvá nechať, aby ich šíril naďalej, alebo ho má zraziť, keď bude mať na to príležitosť.
Práve túto ideu rozoberá aj David Wilson, profesor kriminológie na Birmingham City University, ktorý si myslí, že to nie je vôbec pravda. Hovorí to na základe svojich vlastných skúseností pri svojej profesionálnej práci s mužmi, ktorí spáchali vraždu.
Myšlienka je nezmysel
Vyjadrenia o tom, že každý môže byť potencionálnym vrahom, je podľa Wilsona, skutočný nezmysel. „Máme zlé dni a stretávame ľudí, ktorých nemáme príliš v láske. Ale ak by sme zabíjali takýmto spôsobom, ako hovorí Tennant, potom by čísla vrážd boli oveľa vyššie, ako v skutočnosti sú,“ hovorí Wilson.
Podľa jeho slov miera vrážd dlhodobo klesá už desaťročia. Wilson takisto spomína aj vyjadrenie amerického akademika Stevena Pinkera, že ľudstvo sa vo všeobecnosti stáva menej násilným. Ale či je to pravda, a ľudstvo naozaj prestáva byť násilné, je v súčasnosti naozaj diskutabilná téma a určite existuje mnoho prípadov, kedy by sa dalo toto vyjadrenie spochybniť. Na druhej strane, chuť na vražedné drámy a podcasty ešte nikdy nebola taká vysoká. Dôkazom je, že práve seriál o americkom sériovom vrahovi Dahmerovi je najsledovanejším seriálom na Netflixe. „Téma vraždy je niečo, čo momentálne veľmi rezonuje v tejto dobe,“ hovorí.
Vraždy boli vždy populárnou témou
Samozrejme, podľa Wilsona sa naša zaujatosť vraždami moc nezmenila, keďže v nej mali istú záľubu aj naši predkovia. „Vražda bola vždy populárna správa a dramatická téma už od raného viktoriánskeho obdobia. Ani by som netvrdil, že nás teraz zaujíma viac ako našich predkov, koniec koncov, dni, v ktorých sa konali popravy, boli štátnymi sviatkami a prilákali obrovské publikum.“
Fascinácia ľudí smrťou je hlboko zakorenená a pochádza už zo starodávnych čias. „Príbehy tohto druhu nás priťahujú z rôznych dôvodov. A spisovatelia a rozprávači používajú tieto príbehy, pretože poskytujú drámu,“ hovorí Wilson. A určite sa nečudujeme, že tú drámu tak trochu prikreslia.
V 90-tich percentách britských vrážd je podľa neho vždy vinník zadržaný a vo väčšine prípadov sa s obeťou poznal, čo sa príliš vo filmoch až tak nerieši, keďže táto logika nie je až taká zaujímavá, a radšej sa tam pridá niečo dramatickejšie.
Preto sa tvorcovia filmov vždy sústredia na dve témy, a to sú nevyriešené vraždy a na myšlienku, že sme všetci potencionálni vrahovia. Táto posledná myšlienka je rovnako presvedčivá ako desivá natoľko, že sa k nej spisovatelia veľmi často a radi vracajú a využívajú ju. Tým dávajú vrahom akýsi návod na to, ako ospravedlniť svoje konanie.
Nie je to vraj pravda
Podľa Wilsona to nie je pravda. Naozaj nie sme všetci potencionálni vrahovia, ani sa v nás žiadny vrah neskrýva a nečaká na tú správnu osobu. Je to len istý spôsob, akým sa na tieto veci pozerajú vrahovia, pričom to uvádzajú ako dôvod najmä preto, aby vyvolali sympatie prostredníctvom príbuznosti. „Tým, že naznačujú, že sme všetci len jeden krok od toho, aby sme sa stali vrahmi, sa snažia zbaviť vlastnej zodpovednosti. Tu nastáva moja práca, prinútiť ich, aby si uvedomili, že to spravili oni a musia to napraviť, pokiaľ je to možné, a my im musíme pomôcť zistiť, ako sa dostali do pozície, keď vzali životy iných ľudí,“ vysvetľuje Wilson.
Sérioví vrahovia
To sa týka najmä sériových vrahov, ktorí „vždy radi prezentovali, že sú akosi ochotnejší urobiť ďalší krok, ktorý by sme všetci urobili, keby sme mali toľko odvahy a prehľadu ako oni.“
Ako príklad použil komunikáciu s Dennisom Nilsenom, škótskym sériovým vrahom a nekrofilom, ktorý zavraždil najmenej 12 chlapcov a mladých mužov. Nilsen sám seba opísal ako „obyčajného muža, ktorý prišiel k neobyčajnému záveru.“ Tento argument je podobný tomu, čo povedal Tucci v dráme Inside Man. Wilson sa vyjadril, že je na ňom, aby mu povedal: „Nikdy si nebol obyčajný muž. A tento neobyčajný záver je zločin. Volá sa to vražda a ľudia to nerobia.“
Vnímať vraždu ako niečo, čo by mohol urobiť každý, prípadne napísať drámu s touto myšlienkou, znamená robiť pre vrahov ich PR. „Mnoho sériových vrahov, s ktorými som pracoval, veľmi rado manipuluje so svojím vlastným PR alebo imidžom. Ak uprednostníte ich rozprávanie a premýšľanie, umožníte im, aby ten príbeh zachytili.“ To môže viesť aj k tomu, že vrah dostane príbeh, ktorý dokáže ľudí obmäkčiť či vyvolať isté sympatie.
Pôvab
V niektorých filmoch či televíznych reláciách sa stáva, že vrahom dodávajú istým spôsobom nádych pôvabu. Wilson ako príklad cituje Mlčanie jahniat od Thomasa Harrisa. „Máte zlého génia, ktorý hovorí o florentskej architektúre, dobrých jedlách a miluje Bachove piesne. Verte mi, nikdy som sa nestretol so sériovým vrahom, ktorý by mal takéto či podobné záujmy.“
Namiesto toho, aby sa takýmto spôsobom vytváralo vrahom PR, by sme sa všetci mali zamyslieť nad sociálnymi problémami, ktoré môžu byť príčinou toho, že sa niektorí ľudia uchýlia práve k vražde. „V prípade Dahmera to bola homofóbia a zlyhanie našej polície, rovnako, ako to bolo v prípade Dennisa Nilsena.“
Určite si sa aj ty stretol s filmovými snímkami, ktoré vrahov vykresľujú ako obete. Podľa Wilsona je najdôvernejšou ukážkou trojdielna dráma „Des“, ktorý zobrazuje príbeh Nilsena, kde sa príbeh nerozpráva tak, aby dodával sympatie vrahovi. „Prioritou je hlas Briana Mastersa, Nilsenovho biografa, ktorý efektívne priniesol k životu zmysel pre vypočúvanie vraha namiesto toho, aby sa mu dal nejaký príbeh,“ opisuje Wilson.
BBC dráma Inside Man
Ale čo si teda expert myslí o seriáli Inside Man? Vyjadruje nesúhlas. „Tennantova postava môže byť vykreslená príliš súcitne,“ hovorí. Avšak dodáva, že na druhej strane, takéto predstavenia môžu prispieť k zlepšeniu verejnej diskusie o probléme, akým je vražda.
„To, čo chcem urobiť je, využiť fascináciu verejnosti týmito druhmi drám a využiť ju na to, aby verejnosť premýšľala.“ Takisto hovorí, že sérioví vrahovia sa väčšinou zameriavajú na zraniteľné skupiny ľudí.
„Ak spochybňujeme homofóbiu, ak vedieme dospelú debatu o sexuálnej práci, ak uvažujeme o mieste starších ľudí v našej kultúre, môžeme urobiť oveľa viac pre zníženie výskytu sériových vrážd,“ uzatvára Wilson.