O mnohonásobných vrahoch koluje množstvo mýtov, ktoré mnohí ľudia považujú za absolútnu pravdu. Karel Pešek z webového portálu iDnes sa pozrel na tie najväčšie. Ku každému pre teba máme aj konkrétne prípady známych sériových vrahov, ktorí len potvrdzujú, že ani zďaleka nejde o len o šialencov posadnutých sexom.
1. mýtus: Všetci sú podivní samotári
Pokiaľ si sériového vraha predstavuješ ako od spoločnosti separovaného podivína, je načase zmeniť názor. Masoví či sérioví zabijaci dokážu unikať spravodlivosti dlho práve preto, že žijú príkladným životom, vychádzajú dobre so svojimi susedmi a ochotne chodia na rodičovské schôdzky svojich detí.
Príkladom môže byť Dennis Lynn Rader, ktorý v Kansase zavraždil desať ľudí. Do histórie sa zapísal ako BTK zabijak (skratka z prvých písmen „bind, torture, kill“, teda „zviazať, mučiť a zabiť“).
Pri súdnom procese detailne a bez akýchkoľvek emócií popisoval posledné minúty svojich umierajúcich obetí. V civilnom živote bol však príkladným otcom dvoch detí s vysokoškolským diplomom. Bol zamestnaný ako úradník a okrem iného viedol kostolný zbor.
Robert William Pickton, ktorý sa priznal k tomu, že v priebehu dvadsiatich rokov zavraždil 49 žien, vlastnil prasaciu farmu a dodával ľuďom v širokom okolí bravčové (podľa jeho výpovede v ňom bolo však primiešané aj mäso jeho obetí). Bol ženatý, pravidelne chodil do kostola a doma nahlas predčítal z biblie.
2. mýtus: Pochádzajú z rozvrátených rodín
Zďaleka nie všetci zabijaci tohto typu majú korene v rozvrátených rodinách, kde boli v detstve zneužívaní, hoci takýto obraz u verejnosti prevláda. Napríklad sériový vrah Ted Bundy, ktorý sa priznal k znásilneniu a zavraždeniu tridsiatich žien, vyrastal po tom, čo ho v jeho piatich rokoch adoptoval Johnny Bundy, v usporiadanej metodistickej rodine a v škole mal dobrý prospech.
Vo svojom poslednom rozhovore, ktorý tesne pred popravou viedol s psychológom Jamesom Dobsonom, Bundy uviedol: „Vyrástol som vo vzornej rodine. Mal som oddaných a milujúcich rodičov, pre ktorých boli deti stredobodom pozornosti. Pravidelne sme chodili do kostola. Moji rodičia nepili alkohol, nefajčili a ich deti nepoznali žiadne hádky alebo nezhody.”
3. mýtus: Nemôžu so zabíjaním prestať
Tiež si sa nechal ovplyvniť hollywoodskym klišé o vrahovi, ktorý je zabíjaním tak posadnutý, že nemôže prestať a vraždí, kým ho geniálny detektív nepolapí? Tak to ale v skutočnom svete nefunguje.
Policajný psychológ Pat Brown, ktorý napísal o mnohonásobných vrahoch knihu s názvom Killing for Sport, uvádza, že stačí, aby sa v živote zločinca niečo zmenilo, a on sa zabíjaním prestane ešte skôr, než ho policajti dopadnú. Takouto okolnosťou môže byť napríklad zmena rodinných pomerov (napríklad smrť rodiča, ktorý ho týral), začatie partnerského vzťahu a podobne.
Napríklad už spomínaný sériový vrah Dennis Lynn Rader zabíjal v rozmedzí rokov 1974 až 1991. Bol však chytený až v roku 2005 a dovtedy si už na svoje konto žiadnu obeť nepripísal. Vyšetrovateľom povedal, že zistil, že rovnaké pocity ako pri zabíjaní dosahuje pri onanii, takže sa zameral na sebauspokojovanie.
4. mýtus: Sú motivovaní iba sexom
Niektorí zo sériových či masových vrahov sú k svojim činom sexuálnymi pohnútkami skutočne motivovaní, existuje však množstvo iných. Napríklad v prípade známeho „washingtonského ostreľovača”, ktorý desil obyvateľov Washingtonu v roku 2002 a zabil desať náhodne vybraných ľudí, existuje niekoľko verzií objasňujúcich jeho motívy.
Podľa jednej plánoval masový vrah John Allen Muhammad zastreliť svoju manželku a ostatné vraždy mali slúžiť ako krytie, podľa iných bol motiváciou zisk, pretože na jednom z miest činov našli policajti odkaz, na ktorom žiadal desať miliónov dolárov za to, že prestane zabíjať.
Podľa Pata Browna je dôležitou motiváciou pocit sily a kontroly vraha nad obeťou. Táto pohnútka je typická najmä pre vrahov, ktorí boli v priebehu detstva zneužívaní.
5. mýtus: Sú duševne chorými géniami
Ďalší zo všeobecne zažitých mýtov hovorí, že väčšina mnohonásobných zabijakov je síce duševne chorá, ale disponuje vysoko nadpriemernou inteligenciou, a práve tá im dovoľuje unikať pred spravodlivosťou tak dlho.
Podľa Pata Browna je to nezmysel. Ako dôkaz uvádza svoje vyšetrovanie spisov FBI a procesov s odsúdenými mnohonásobnými vrahmi. Prevažná väčšina z nich mala IQ na hranici priemerných hodnôt alebo mierne nad ňou. Rovnako bola potvrdená duševná choroba len pri minimách odsúdených.
6. mýtus: Zabíjajú náhodne, bez dôkladnejšieho výberu
Nie je pravda, že mnohonásobní vrahovia zabijú v podstate kohokoľvek, na koho natrafia. V skutočnosti si väčšina z nich svoju obeť dôkladne vyberá a ľudí, ktorých zabijú, obvykle spája niekoľko spoločných charakteristík.
Väčšinou ide buď o osoby, ktoré predstavujú ľahkú obeť, alebo majú odlišnú sexuálnu orientáciu, prípadne sa v niečom podobajú významnému človeku z vrahovej minulosti.
7. mýtus: Cestujú na veľké vzdialenosti, preto tak dlho unikajú polícii
Ďalší z obľúbených mýtov hovorí, že sa mnohonásobným vrahom darí unikať polícii tak dlho preto, že cestujú naprieč kontinentom. Údajne navyše poznajú mnoho policajných metód, takže môžu účinne maskovať všetky stopy. Niektorí skutočne môžu cestovať na veľké vzdialenosti a vyberať si svoje obete na veľkom území.
Podľa Pata Browna však väčšina z nich pôsobí na malom území a o policajných metódach má len hmlisté znalosti. Napríklad sériový vrah Jeffrey Dahmer, ktorý medzi rokmi 1978 a 1991 vykonal minimálne pätnásť sexuálne motivovaných vrážd mladých chlapcov (predpokladá sa však, že nie všetky jeho obete sa našli), si svoje obete vyberal výhradne v Milwaukee v štáte Wisconsin.
Obchádzal gay bary a hľadal mladíkov, ktorí pracovali ako gigolovia a u ktorých bola minimálna šanca, že ich bude niekto postrádať. Tých potom nalákal do svojej garsónky alebo domu, ktorý zdedil po svojej babičke. Tam ich opil alebo zdrogoval, potom zabil, ich telá rozrezal a niektoré časti zjedol.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.