Posledná rozlúčka s Davidom Pedleym bola rovnako podivná ako jeho život. Dosť možno preto, že pohrebom jeho existencia nemusela vôbec skončiť. Agentom FBI, ktorí sa smútočného obradu s uzavretou rakvou zúčastnili, totiž nebolo dovolené sňať nebožtíkove odtlačky prstov.
Pozostalí boli razantne proti. A po funuse prebehla v zhone kremácia, ktorá zo zosnulého, nech už ním bol ktokoľvek, vytvorila neidentifikovateľný popol v urne. Muži zákona preto síce nemali žiadny dôkaz, ale ostali presvedčení, že David Pedley je stále nažive a že im unikol. Nebolo by to prvýkrát, píše portál iDnes.cz
Profesionálny podvodník
David Pedley bol totiž profesionálnym podvodníkom, naviazaným na desiatky ďalších podvodníkov, a kúzelnícky nečakané úniky z prekérnych situácií patrili k jeho obľúbeným trikom. Predaje a dražby supervýhodných stavebných parciel, z ktorých sa mali stať, ale nikdy nestali, lukratívne pozemky, chaotické pletence vzájomne previazaných realitných kancelárií, ktoré si vzájomne ručili nehnuteľnosťami a čerpali bankové pôžičky na rekonštrukcie, verejné súťaže s neexistujúcimi stavebnými spoločnosťami či burzové špekulácie s financiami končiacimi kdesi na účtoch v tropických bankách.
K tomu ešte pripočítaj prevádzanie dolárov na pesá cez zahraničné bankové inštitúcie, vývozy meny, ktoré americký daňový úrad IRS klasifikoval ako pranie špinavých peňazí a obchádzanie daňovej povinnosti. To všetko David Pedley stihol, už ako mnohokrát súdený podvodník, za 11 rokov, počas ktorých žil v Kalifornii pod menom David Wellington.
Toto meno a identitu mu pritom cez program na ochranu svedkov poskytla sama FBI za to, že svedčil v procese o rozsiahlych pozemkových špekuláciách na severe Spojených štátov. Ani s novým menom si však neosvojil poctivosť, vo svojich výnosných podvodných schémach pokračoval ďalej.
Keď ho konečne odhalili, utiekol do Mexika, kde skončil vo väzení. Podľa slov svojich blízkych za mrežami objavil Boha a vieru, vnútorne sa napravil. A čas trávil prepisovaním vlastnej upravenej starozákonnej Biblie. Aby keď bola roku 1987 schválená jeho extradícia, teda vydanie späť do Spojených štátov, vo väzení náhle zomrel a prebehol onen podivný pohreb, ktorý za životom podvodníka urobil bodku. Oficiálne.
Krajina s ručením neobmedzeným
Neoficiálna verzia je však iná, znie asi takto: David Pedley svojimi miliónmi podplatil dozorcu v mexickom väzení, zaistil si vystavenie vlastného úmrtného listu a uplatil tamojšieho koronera, ktorý dodal potrebné telo. Potom zmizol nevedno kam, najskôr niekde za teplom.
Po sebe zanechal štyri kapitoly takzvanej Melchisedechovej Biblie, nesúce meno starozákonného kňaza a proroka, a Marka Pedleyho, svojho syna. Syna, ktorého celé roky, pokiaľ práve nesedel v base, starostlivo a vzorne vyučoval umeniu sofistikovaných podvodov.
Práve on sa rozhodol, inšpirovaný príkladom otcovej knihy, pozdvihnúť duchovný odkaz svojho otca. Tým, že sám založí novú biblickú ríšu. Melchisedechovo domínium. Čoskoro sa však Mark Pedley presvedčil, že vytvárať na začiatku 90. rokov z ničoho biblickú ríšu nie je žiadny med. Jeho prvým pokusom bolo vznesenie vlastníckych nárokov na tichomorský ostrovček Malpelo.
Tam, ako sa ukázalo, už udržovala vojenskú prítomnosť Kolumbia. Ďalším tipom bol koralový útes Karitane. Jeho nevýhodou však bolo, že mimo odlivu bol celkom pod hladinou mora. Zle to dopadlo aj s atolom Taongi, ktorý si nechcela nechať vláda Marshallových ostrovov.
Pokus o odtrhnutie a vyhlásenie nezávislosti obyvateľov ostrovov Rotuma a Solkope potom nahneval vládu Fidži, neslávne boli aj experimenty so zabraním Clippertonovho ostrova, ktorý bol súčasťou sporného zámorského dedičstva Francúzska a Mexika.
Nakoniec teda Mark Pedley „vybudoval“ slávne domínium na 60-tisíc kilometroch štvorcových pobreží Antarktídy, kdesi v mrazivých pustatinách Zeme kráľovnej Maud. Nikdy ich nenavštívil, napokon o to ani nestál. Nemalá energia, ktorú do administratívy okolo vytvorenia Melchisedechovho domínia venoval, mala totiž jediný cieľ.
Fiktívna krajina sa mu stala prostriedkom, ako vytvárať úplne reálne podvody. Krajina zasvätená Melchisedechovi, existujúca vlastne len na papieri a so silne obmedzeným diplomatickým zastúpením, sa mohla stať funkčnou medzinárodnou platformou pre podvodníkov a podfukárov z celého sveta.
Falošné pasy, rubíny aj investície
Život na Filipínach rozhodne nie je ľahký, ekonomická úroveň väčšiny obyvateľov tu prebieha na hranici biedy. Preto sa tamojší ľudia obzerajú po akejkoľvek práci v zahraničí. Avšak šanca, že by s filipínskym štátnym pasom získali pracovné víza do Spojených štátov amerických, boli len pramalé.
Preto spôsobila v polovici 90. rokov veľký rozruch vzácna návšteva, ktorá zavítala do Manily. Išlo o ministra zahraničných vecí z akéhosi Melchisedechovho domínia. Za „skromný príspevok“ 3 500 dolárov ponúkal získanie občianstva vo svojej krajine. S cestovným pasom z Melchisedechu by pre Filipíncov už nemalo byť nájsť si lukratívne zamestnanie kdekoľvek v Amerike problémom.
Filipínci prirodzene netušili, kde sa Melchisedechovo domínium vôbec nachádza, snáď vraj kdesi v južnom Tichomorí. Ale prísľubu cestovného pasu uverili, a tak sa celé rodiny skladali na to, aby mohli svojim členom prácu a lepšiu existenciu v zahraničí predplatiť. Padli na to ich celoživotné úspory.
Že išlo o podvod, sa ukázalo, až keď pán minister zahraničných vecí, volal sa John Gillespie a bol to mimochodom autor veľmi neúspešného podvodu so zámenou koňa na austrálskych dostihoch, zmizol. Trik s pasmi falošnej ríše, s ktorým sa budú stretávať ostrovania v celom Karibiku a Pacifiku, však bol len jedným zo čriepkov mozaiky podvodov okolo Melchisedechu.
Diplomatickým pasom tejto imaginárnej krajiny sa napríklad preukázal istý Gilbert Ziegler v štátnej banke v Grenade. Okrem neho sa prezentoval ešte fotkou obrieho rubínu. Nie skutočným drahým kameňom, len snímkou rubínu s 10-tisíc karátmi. Riaditeľovi banky v Saint George‘s stačilo uistenie, že takých kameňov má pán Ziegler tucty, prirodzene mu prišlo nebezpečné voziť ich so sebou, a chce ich v ostrovnej krajine preinvestovať.
Vďaka svojej bezbrehej výrečnosti sa mu podarilo otvoriť si, len na falošný pas a s fotkou rubínu, účet s neobmedzeným čerpaním do výšky 20 miliónov dolárov. S týmto kapitálom potom Ziegler rozbehol prazvláštne podnikanie: do Grenady začal letecky zvážať hnuteľných Američanov, sprevádzal ich, s nadšeným súhlasom miestnych úradníkov, po grenadských fabrikách, ukazoval im priestor pre modernizácie a investície a sľuboval 300-percentný zisk.
Od investícií lačných Američanov skasíroval okolo 140 miliónov dolárov. Aby potom zmizol do Ugandy, kde bude žiť v luxusnej vile, pod osobnou ochranou miestneho diktátora. Oklamaní americkí podnikatelia netušili, u koho sa sťažovať. Oficiálni predstavitelia Grenady a jej bankových inštitúcií nevedeli, kam sa zámožný obchodník s drahými kameňmi podel. Jedinou stopou bola adresa ambasády Melchisedechovho domínia vo Washingtone.
Mena tvrdá ako platina
Túto ambasádu však preskúmať nešlo, bola obyčajnou poštovou schránkou na 601 Pennsylvania Avenue vo Washingtone. Veľmi málo toho bolo známe o predstaviteľoch neznámej krajiny. Prezidentkou Melchisedechu mala byť pani Elvira Pearlasia Gamboa, funkcia predsedu snemovne starších, viceprezidenta a predsedu najvyššieho súdu potom zastával Branch Vinedresser, Tzemach Korem a Mark Wellington.
Tieto tri mená však patrili jedinému človeku. Marku Pedleymu, synovi slávneho podvodníka. Pani prezidentka bola od roku 1994 jeho manželkou. Melchisedechovo domínium pripomínalo rodinný biznis. Zjavne veľmi výnosný. Pedley totiž v 90. rokoch, v čase, keď boli virtuálne meny ešte neznámym pojmom, propagoval alternatívnu menu konkurujúcu doláru.
Údajne bola istená rezervami platinových tehál, v celkovej hodnote 440 miliónov dolárov. Pre názornosť tvrdosti melchisedešskej meny Pedley pri rokovaniach s potenciálnymi investormi neváhal s jednou takou platinovou tehlou buchnúť do stola. A nemálo ľudí potom bolo schopných uveriť, že tam, odkiaľ prišla, leží ešte 33,5 tony ďalších.
Pearlasia Gamboa hovorí o projekte domínia:
S onou jedinou platinovou tehlou potom Pedley zakladá vlastné banky, vkladá do nich peniaze vypožičané v iných a prelievaním financií veľmi šikovne vytvára zdanie obratu, generuje zisk. S jedinou platinovou tehlou, zrejme tou istou, sa prezentuje rad „veľvyslancov“ a „ministrov“ domnelej krajiny.
S ručením pravých aj fiktívnych bánk potom získavali peniaze pre burzové špekulácie, skupovali akcie, tu a tam zariadili násilné prevzatie nejakej spoločnosti, ktorej majetok potom cez komplikované reťazce iných firiem vyviedli niekam do zámoria. Takto napríklad definitívne zbankrotovala nevadská spoločnosť Jackpot Enterprises, ktorá zapožičiavala výherné automaty pre kasína a hotely v Las Vegas.
Miliardový biznis
Keď sa dostala do finančných ťažkostí, objavila sa odnikiaľ spoločnosť LVEH, ktorá ju za 85 miliónov dolárov prevzala. LVEH si to mohla ľahko dovoliť, pretože mala finančné krytie v hodnote 2,7 miliardy dolárov, z dlhopisov vydaných štátnou bankou Melchisedechovho domínia. Tým tiež nebývalo vzrástla cena akcií LVEH, ktorých sa následne ich držitelia rýchlo so ziskom zbavili.
Fiktívne finančné krytie bánk nemenej vymyslenej krajiny, zložité reťazce machinácií, globálne presuny peňazí. V Melchisedechu, ktorý údajne disponoval fondom s 25 miliardami dolárov pre zahraničné investície, hoci pani prezidentka nemala na platenie pokút za parkovanie, sa rodili fascinujúce podnikateľské vízie.
Krajina ponúkala v aukciách licencie na ťažbu zlata a ďalších nerastných surovín, figurovala v desiatkach malých i veľkých poisťovacích podvodov. Starý David Pedley by mohol byť na svojho syna Marka hrdý. Podarilo sa mu totiž vytvoriť krajinu zasľúbenú, univerzálny revír pre podvodníkov.
Podvody múdre aj školácky naivné
Mechanizmus, s akým Mark Pedley a ďalší „občania“ Melchisedechovho domínia pracovali, bol pritom vo svojich hrubých obrysoch väčšinou až obdivuhodne prostý. Priletieť do nejakej ostrovnej krajiny na diplomatický pas, pekne prvou triedou. Obklopiť sa luxusom, prezentovať navonok svoje bohatstvo. Potom vzniesť nejaké ohromujúce tvrdenia.
Napríklad o tom, že vaša (fiktívna) banka Xerox má skladom tony zlatého prachu, že ako indiánsky náčelník Múdra Vydra disponujete právami k domorodým teritóriám, pod ktorými ležia výnosné ropné polia, alebo že sa vaša spoločnosť Currentsea pýši vlastníckym právom k 10 percentám rozlohy všetkých svetových oceánov a v nich obsiahnutých zdrojov.
Potom len stačilo zaštítiť sa dobrozdaniami, diplomami a čestnými titulmi z domínia, preukázať sa výpismi z účtu jeho bánk. A nakoniec všetkých dôverčivcov úplne ošklbať. Nikdy sa pritom nepodarilo dokázať, že by Mark Pedley osobne kontroloval a riadil všetky tie machinácie alebo z nich sám profitoval.
Súbežne ich vykonávali desiatky podvodníkov, požičať si bájnu krajinu od pani prezidentky a druhého muža v štáte mohol k nečistým hrám v podstate každý.
Preto raz figuruje Melchisedech u sofistikovanej polmiliardovej bankovej machinácie, aby sa inokedy úplne naivne akýsi Gerald-Dennis Sayn-Wittgenstein-Hohenstein, korunný princ Melchisedechu, v skutočnosti dvadsaťsedemročný pekár z Rakúska, pokúšal nechať si preplatiť nekryté polmiliónové šeky neexistujúcej ázijskopacifickej banky.
Preto raz vystupuje domínium v komplikovanom investičnom schéme, zahŕňajúcom šesť ďalších fiktívnych bánk a dostavbu hotelového komplexu v portugalskom Algarve, inokedy k nemu vedú stopy pri fixlovanej pôžičke 20-tisíc dolárov na obstaranie auta v Kalifornii.
Agenti z FBI, experti z úradu pre daňovú kontrolu, inšpekcie bánk aj pracovníci amerického ministerstva zahraničia viedli s podvodníkmi z Melchisedechovho domínia márny boj celé deväťdesiate roky. Lapili a usvedčili ich hneď niekoľko, odsúdený bol aj Pedley a Gamboa.
V niektorých obzvlášť podarených komplikovaných podvodoch, ktoré boli skoro 10 rokov realizované pod záštitou fiktívnej krajiny, videli policajní vyšetrovatelia tvorivý odtlačok zosnulého Davida Pedleyho, duchovného otca a autora Melchisedechovej Biblie. Keď bola jeho synovi, toho času sediaceho za mrežami, položená priama otázka, či je jeho otec nažive, odpovedal len: „V našich srdciach je stále veľmi živý.“
Francúzsko stihne trest!
Reťazec fínt a trikov tým nekončil. Neexistujúca krajina sa zdala byť nezničiteľnou. A práve prílišné sebavedomie prispelo k jej zániku. V roku 1995 totiž táto krajina vyhlásila vojnu Francúzsku.
Francúzsko vtedy znovuobnovilo testy jadrových zbraní na tichomorských atoloch, a to v jednej z oblastí, ktorá susedila s jednou z domnelých lokácií Melchisedechu. Lenže vyhlásenie vojny, odfaxované na francúzsku ambasádu a doplnené o hrozbu použitia vlastných jadrových zbraní, si mal Mark Pedley premyslieť lepšie.
Už nasledujúceho dňa totiž o jeho nenápadnej krajine, ktorá sa tak radikálne postavila proti nukleárnym testom, písali všetky noviny v Spojených štátoch aj vo Francúzsku. Pedley sa pokúšal dodatočne upresniť, že nepôjde o vojnu fyzickú, ale skôr duchovnú, pretože obyvatelia jeho krajiny sú mierumilovní. Už však bolo neskoro, škody boli napáchané.
Najväčšou hodnotou Melchisedechovho domínia totiž bola diskrétnosť. To, že nikto vlastne nevedel, či je skutočnou krajinou, alebo nie. Nebývalá mediálna popularita, ktorej sa teraz krajine dostalo, jej falošnú povahu úplne odkryla.
Posledný krach
Pedley, či už ako Vinedresser, Korem, alebo Wellington, sa dočkal medzinárodného výsmechu. A tiež nepríjemnej pozornosti amerických orgánov činných v trestnom konaní. Ťahal sa potom od jedného súdneho pojednávania k druhému. Zrejme posledný krach prišiel v roku 2010, kedy bol Mark Pedley odsúdený na dva roky väzenia za podiel na predaji akcií neexistujúcej ťažobnej spoločnosti Melchisedechu, v hodnote viac ako jedného milióna dolárov.
Prezidentka Gamboa sa ešte chvíľu držala vlastných podvodov, ale čoskoro sa zaplietla do podivnej investície s prestavbou zaoceánskej lode Queen Mary, pri ktorej spreneverila 300-tisíc dolárov. Aj ona putovala do väzenia.
Fiktívny štát dodnes, aspoň teoreticky, „existuje“. Avšak živorí. Naposledy o ňom bolo počuť v roku 2012, keď jeho nový vodca David-Parker Williams vydal tlačové vyhlásenie, aby zdôraznil, že s predchádzajúcou vládou už nemá ľud jeho krajiny nič spoločné. Reputáciu neexistujúcej krajiny to však nijako nevylepšilo.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
