Na konci svojich prednášok o medveďoch vyslovujete nádej, že sa s nimi ďalej budeme v prírode stretávať. Keď vás vezmem za slovo, asi nie je moc o čo stáť. Alebo sa mýlim?
Naším životným prostredím sú mestá. Vieme, ako sa máme správať v technosfére, ale už sme pozabudli, ako sa máme správať v prírode. Na prechode na magistrále, na električkovom ostrovčeku alebo stanici sa okolo nás rútia mnohotonové oceľové obludy... A my? Stojíme krok od tragickej smrti úplne nevzrušene a pozeráme do mobilu.
Keby sa na našom mieste ocitol divoch alebo divoké zviera, najskôr by spanikáril a došlo by k nešťastiu. A presne v tejto pozícii je moderný človek v divokej prírode. Vieme, čo robiť pri stretnutí s veľkým strojom, ale nevieme, ako sa správať pri stretnutí s veľkým zvieraťom. Pritom podľa môjho názoru sú nebezpečenstvá prameniace z technosféry väčšie ako tie v biosfére, pretože na toto prostredie nie sme ešte evolučne adaptovaní.
Lenže stroje riadia ľudia, ktorých správanie vieme predpokladať a je dané aj spoločenskými normami. Ako môžeme vedieť, čo urobí zviera?
Áno, my správaniu ľudí a horizontálnemu dopravnému značeniu rozumieme. Zvieratá ale nie, takže vyhodnotia auto, ktoré sa pohybuje veľkou rýchlosťou ich smerom, ako útok. My zase nerozumieme správaniu zvierat. Medvede často vykonávajú takzvaný predstieraný útok, kedy sa snažia naznačením útoku votrelcov odohnať. Pokiaľ v týchto dvoch situáciách zviera alebo človek reagujú príliš panicky, situácii tým nepomôžu. Správanie zvierat je však zložité a záleží na kontexte. Podobne ako doprava sa nedá vysvetliť pár slovami.
Stretol ste sa s medveďom vo voľnej prírode?
Som zo Sliezska, detstvo som často trávil v Beskydách. Prvú skúsenosť s medveďom mám ako školák z prázdnin roku 1983, kedy nám v noci prešiel okolo chaty a ráno sme objavili stopy a spasené maliny. Ale vtedy neboli sociálne siete ani algoritmy podnecujúce kvôli sledovanosti strach a kmeňové vojny. Vnímali sme to ako dobrodružstvo, nie ohrozenie. Neskôr som sa s medveďmi stretával na Slovensku, v Rumunsku alebo v Kanade. K pozorovaniu dnes prispievajú ďalekohľady na nočné videnie a ďalšie pomôcky.
Podľa akých stôp spoznám, že som sa ocitla na území medveďa?
Nebolo by jednoduché inštruovať divocha pre pobyt v meste. Rovnako nie je triviálne inštruovať meštiaka pre pobyt v divočine... Veľké šelmy mávajú rozsiahle domovské okrsky, jedinec medveďa sa preto môže pohybovať na stovkách štvorcových kilometrov. Napríklad v slovenských horách treba teda počítať s tým, že stretnutie s medveďom je možné. V civilizácii sme stále zahltení hlukom, svetlom, umelými pachmi a tak ďalej, takže naše zmysly otupujú. V prírode je potrebné sa naladiť na subtílnejšie podnety.
Aké?
Všeobecná rada je snažiť sa medveďa neprekvapiť na krátku vzdialenosť, nenarušiť mu „osobný priestor“. Ak by vám cudzí človek – nieto zviera – vnikol do obývačky, pravdepodobne by ste tiež reagovali vzrušene. Takže je rozumné nevstupovať do podrastu, kam nie je vidieť, najmä nie proti vetru. Prípadne o sebe v neprehľadnom teréne dávať vedieť, napríklad konverzáciou s kamarátmi.
Medveď je tiež zo značnej časti mrchožrút, takže nie je dobré približovať sa k uhynutým zvieratám, ktoré by si medveď mohol brániť. A samozrejme tieto rady platia obzvlášť vtedy, ak priamo narazím na pobytové stopy medveďa. Či už ide o odtlačky láb, trus alebo srsť na kmeni stromu. Ak by bol medveď blízko, býva počuť aj cítiť. Ak medveďa uvidím, v pokoji vycúvam. Nebudem ho kŕmiť, robiť si selfie a podobne. Aj takéto prípady ľahko dohľadáte...
Najčastejšie zaútočia medvedice s mláďatami, ktorú vyrušíme. Preto sa turistom odporúča nosiť na batohu rolničky. Pomôže to?
Medvedice s mláďatami majú na svedomí takmer polovicu prípadov útokov na človeka. Ak o sebe dáme vedieť, medveď sa nám bude snažiť upratať z cesty. Mláďatá však môžu byť zvedavé a menej opatrné. Ak zazrieme medvieďa, je potrebné sa vzdialiť. Každá matka si svoje mláďa bráni. Veľkú časť útokov medveďa na človeka potom vyprovokujú voľne pobehujúce psy, preto je potrebné mať v oblastiach výskytu medveďa psa na vodítku. Avšak to by malo byť v chránených oblastiach samozrejmosťou nielen kvôli medveďom, ale hlavne kvôli mláďatám a ďalším drobným zvieratám, ktoré by pes mohol ohroziť.
Keď ma medveď zaregistruje, radíte pomaly vycúvať. Väčšina turistov však skôr v pude sebazáchovy uteká.
Všeobecne sa pri stretnutí s každým veľkým predátorom odporúča zachovať pokoj a neutekať, pretože panika môže spustiť lovecké správanie. Človek jednoducho nie je korisť, a tak sa tak nemá správať. To platí napríklad aj pri stretnutí so žralokom a podobne.
Čítala som, že si mám ľahnúť na zem. Pomôžete to?
V Severnej Amerike k tomu existuje v rôznych variantoch taká básnička: „If it‘s black, fight back, if it ‘s brown, lay down, if it‘s white, beg for your life.“ Teda: „Keď je čierny, bojuj s ním, keď je hnedý, ľahni si na zem, keď je biely, pros o život.“ To nejako v skratke naznačuje, ako sa máte správať pri stretnutí s rôznymi druhmi medveďov. Medveď baribal je pomerne malý a mrchožravý. Pokiaľ by sa k človeku priblížil, je dobré sa ho snažiť aktívne odohnať. Grizzly by človeka rovnako dostihol a zápasiť s veľkým samcom nemá cenu, pretože je oveľa silnejší ako človek.
Odtiaľ teda tá rada ľahnúť si na zem. To je však vhodné iba v situácii, keď je veľký medveď naozaj blízko. Inak sa odporúča dať o sebe vedieť – napríklad tichým hovorom – a pomaly sa vzdialiť. Medveď totiž nemá dobrý zrak, a ak bude vietor fúkať od neho k nám, nemusel by nás zacítiť. Ak by zaútočil, neloví, ale snaží sa nás dostať zo svojho „osobného priestoru“.
Ak sa človek pohybuje v oblastiach výskytu medveďa hnedého často, odporúča sa nosiť sprej proti medveďom. Ide o analógiu známeho korenistého spreja k sebaobrane, ale princíp je iný. Koncentrácia pálivej látky je nižšia, objem a tlak vyšší a používa sa na diaľku. Pokiaľ by sa medveď príliš približoval, pomocou spreja vytvoríme medzi sebou a zvieraťom pálivý oblak. Medveď ľadový je ale človeku naozaj nebezpečný.
Na rozdiel od ostatných druhov je to výlučný mäsožravec a mohol by človeka aktívne prenasledovať. V miestach jeho výskytu je potrebné mať sa na pozore, používať preventívne opatrenia a nosiť zbraň. Hlavné je ale mať správne informácie, konzultovať s odborníkmi a vyhnúť sa hazardu, pretože je nezodpovedné toto vzácne zviera vyprovokovať a potom zabiť.
Vlani prenasledoval na Slovensku medveď dvojicu turistov. Pri úteku pred šelmou sa pár rozdelil a dievča na úteku spadlo zo skaly. Prečo ju medveď prenasledoval? Chránil si svoje teritórium?
Medveď nie je oproti vlkovi tak teritoriálny. Navyše teritóriá veľkých šeliem sú obrovské a zvieratá si ich bránia primárne pred príslušníkmi svojho druhu. V Demänovskej doline (severná časť Nízkych Tatier, pozn. red.) aj na tamojšom vrchole Na Jame, v ktorého okolí sa nešťastie stalo, som bol niekoľkokrát v jaskyniach pri sčítaní netopierov aj na snowboarde.
Veľhory sú na mnohých miestach veľmi nebezpečné aj v lete a bez medveďa. Pri páde zo skaly zomrú na Slovensku stovky ľudí, čo ale taký záujem médií nevzbudzuje. Presné okolnosti útoku nepoznáme. Pokiaľ vyplašíte medveďa na úzkom chodníku nad priepasťou, máte samozrejme problém. Je veľmi pravdepodobné, že ak by k takému stretnutiu došlo v priaznivejšom teréne, k takej tragédii by nedošlo.
Za zmienku stojí aj fakt, že kúsok od toho miesta je lyžiarsky rezort Jasná v Nízkych Tatrách - slovenský "Aspen". Mimo Alpy ide o najväčšie lyžiarske stredisko v strednej Európe. Prevádzka v zime je tam extrémna, možno by sa dala použiť analógia s Václavským námestím. Okolie s hojným výskytom jaskýň pritom medvede využívajú na zimný spánok. Človek by si mal pripustiť, že na zvieratá má zimná turistika vplyv.
To nemá byť výhrada, sám nie som environmentálna asketa a na zjazdovky občas chodím, aj keď preferujem tie menšie. Nedávno sa medveď pohyboval v predjarí po neďalekom Liptovskom Mikuláši a v okolí došlo k ďalším mediálne preberaným prípadom. Akú úlohu v týchto prípadoch zohráva stres z tlaku civilizácie, nikto veľmi neskúma. Všeobecne je doba povrchná a na analýzu hlbokých príčin problémov nie je čas.
Čo ak medveďa k ľudskému obydliu prilákajú včelie úle, plody v ovocných sadoch alebo nezabezpečené kontajnery? Čo v takom prípade robiť?
V miestach výskytu medveďa sú na mieste preventívne opatrenia, teda napríklad zabezpečenie odpadu a poľnohospodárskej produkcie, nepoužívanie ľudskej potravy na vnadiskách pri love a podobne. Ak už mám medveďa na záhrade či inde blízko obydlia, treba kontaktovať odborníkov zo štátnej ochrany prírody, ktorí situáciu posúdia. U nás je to Agentúra ochrany prírody a krajiny. V Česku je takýto prípad veľmi málo pravdepodobný, v miestach s pravidelným výskytom medveďa, ako je Slovensko, existujú zásahové tímy, ktoré podobné prípady riešia.
Na Slovensku sa hovorí o premnožení medveďov. Podľa štatistík je v Karpatoch ich najvyššia hustota v Európe - udáva sa počet 6,8 jedinca na 100 kilometrov štvorcových. Ste pre reguláciu počtov odstrelom, alebo sa môžeme spoľahnúť na prirodzené regulačné mechanizmy?
Z podstaty ekologických zákonitostí hrajú v populáciách veľkých šeliem, ktoré nemajú prirodzeného nepriateľa, dôležitú úlohu autoregulačné mechanizmy. Odstrely regulujú počty, ale problematické správanie je na populačnej hustote skôr nezávislé. Viac súvisí napríklad s adaptáciou na ľudské zdroje potravy v krajine, s rušením a podobne.
Diskusiu o premnožení a odstreloch ovplyvňujú trendy v médiách, najmä sociálnych, ktorých algoritmy posledné roky preferujú krajné názory. Elitný novinár Johann Hari, profesor histórie Yuval Harari aj ďalší autori upozorňujú, že cieľom nie je v mnohých prípadoch objektívne informovať, ale skôr zaujať náš dopamínový systém.
Na Slovensku sa krížia medvede niekoľkých málo genetických karpatských línií. Z Poľska či Ukrajiny k nám prúdi len málo novej „medvedej krvi“. Strácajú životaschopnosť?
Z evolučne genetického hľadiska je populácia v západných Karpatoch – teda na väčšine územia Slovenska – veľmi malá a môže strácať genetickú variabilitu. To by mohlo znížiť schopnosť adaptácie pri náhlych udalostiach. V prípade, že by sa napríklad začali medvede viac loviť alebo by doplácali na stále hustejšiu dopravnú infraštruktúru, na zmenu prostredia, patogény a podobne. Západokarpatská línia je do určitej miery napojená na populáciu vo zvyšku Karpatského oblúka, ktorá je oddelená Východoslovenskou nížinou. Tú medvede občas dokážu prekonať, takže malý génový tok z východných Karpát tu našťastie je.
Okrem medveďa ľadového, ktorý žije v najsevernejších oblastiach Nórska, Ruska a Grónska, žije v Európe desať línií medveďa hnedého – škandinávska, karelská, baltská, karpatská, východobalkánska, dinárska-pindons, apeninská, alpská, pyrenejská. Na Slovensku žije len tá karpatská. Má k susedom šancu preniknúť aj iná populácia?
Vzdialenosť alpskej a dinárskej populácie nie je pre veľkú šelmu neprekonateľná, ale priechod medveďa z týchto pohorí zaľudnenými nížinami pri dnešnej úrovni fragmentácie krajiny nie je príliš pravdepodobný.
Kde si vziať príklad? Aký spôsob spolužitia s medveďmi sa osvedčil v iných krajinách?
Eurázia je charakteristická takzvaným koexistenčným modelom spolužitia s prírodou, keď človek nie je od prírody tak oddelený. V Amerike a bývalých anglosaských kolóniách funguje takzvaný separačný model. Príroda – teda napríklad národné parky – je často od ľudí oddelená plotmi. Takýto názor občas preniká aj k nám, ale v tradičných európskych krajinách sa dá len ťažko uskutočniť.
Ako podľa vás medvede vnímať?
Predovšetkým ich odpolitizovať. Politika nie je racionálna, ale len oportunisticky využije to, čo práve vzbudzuje emócie. Je preto plná logických paradoxov. Konzervatívni politici majú medveďa za jeden z emblémov liberálnej politiky Európskej únie, čo ale nedáva veľmi zmysel. Medveď nie je v rámci dnešnej Eurázie západný, ale východný fenomén.
Najväčšia populácia medveďa – ako aj vlka a rysa – žije v Rusku. Preto je tiež medveď symbolom tejto krajiny. Pokiaľ k téme pristúpime bez emócií, riešenia nie sú také zložité: Vhodné sú preventívne opatrenia v krajine, ktoré by mali zabezpečiť, aby si medveď príliš nezvykal na ľudskú potravu a aby v chránených územiach boli civilizačné faktory pod kontrolou.
Prečo potrebuje ekosystém strednej Európy na rovnováhu túto veľkú všežravú šelmu?
Medvede sú po stovky tisíc rokov súčasťou európskej prírody a zohrávajú úlohu kľúčových druhov našich ekosystémov. Sú niečo ako v architektúre vrcholový kameň v klenbe, čo sa bez jeho prítomnosti začína rúcať. Bez kľúčových druhov tu máme zvyšky ekosystémov, ktoré nefungujú dobre. Ochranári dnes často zavádzajú rôzne kozmetické opatrenia, ale niekedy nemajú možnosť riešiť príčiny problémov, podobne ako lekári väčšinou odstraňujú príznaky, nie civilizačné zdroje chorôb.
Nesnaží sa človek zachrániť medveďa, ktorý je z hľadiska evolúcie za zenitom a nemá do budúcnosti veľkú šancu?
To by bola podivná kauzalita. Megafaunam (označenie pre veľké živočíchy, pozn. red.) zvoní evolučne hrana, pretože ich človek takmer vyhubil. Vzhľadom na ich úlohu v ekosystémoch je zachovanie zvyškov ich populácií zásadné pre budúcnosť biosféry. Nehľadiac na to, že zoogeografický názov pre oblasť, ktorá zahŕňa Európu, je „palearktída“, teda v preklade z gréčtiny „starý medveďov“. Téza, že medveď do medveďa nepatrí, je jedným z príkladov civilizačnej pýchy, ktorá, ako je známe, predchádza pádu.
Zo starých kuchárok pamätám recepty na pokrmy z medvedieho mäsa. Traduje sa, že je veľmi chutné. Patrilo bežne do jedálnička človeka?
Lovci a zberači mali k medveďovi zložitý vzťah, väčšinou založený na uctievaní. Ako je to nakoniec u mnohých ďalších megafaunálnych druhov. Medvede však niekedy lovili alebo obetovali, často z rituálnych dôvodov. Tam, kde sa medvede stále lovia – napríklad v Rusku, USA aj inde –, sa medvedie mäso občas objavuje na jedálnom lístku aj dnes.
Prečo je pečeň ľadového medveďa jedovatá?
Dôvodom je vysoký obsah vitamínu A, ktorý má v organizme množstvo funkcií. Vo vysokej koncentrácii sa vyskytuje pri arktických a morských cicavcoch, kde hrá okrem iného úlohu pri vzniku silnej vrstvy podkožného tuku. Pretože je to vitamín rozpustný v tukoch, jeho nadbytok sa nedá vylúčiť močom, ako je to u vitamínov rozpustných vo vode, môže preto spôsobiť hypervitaminózu, teda otravu.
Medveď patrí do podradu psotvárnych šeliem z radu placentálnych cicavcov. Čím okrem veľkosti medzi ostatnými vyniká alebo je unikátny?
Medvede sú pôvodne viazané na lesné ekosystémy a sú to všežravce, čím trochu pripomínajú ľudoopov. Rovnako ako u ľudí sa niektoré druhy – medveď hnedý a medveď ľadový – vydali na sever do chladnejších oblastí. Medveď ľadový podobne ako ľudia v Arktíde sa musia kvôli neprítomnosti vegetácie spoliehať na živočíšnu potravu. S opicami majú medvede spoločné ešte to, že sú to ploskochodci, a s ľuďmi aj schopnosť postaviť sa na zadné nohy. Medveď je samozrejme symbolom sily. A navyše rovnako ako my má rád sladké.
Koľko druhov medveďov žije na svete a ako je to s ich ochranou?
Na svete žije dnes osem druhov medveďov a všetky okrem lovu a pytliactva prichádzajú o im prirodzené prostredie, čo ich ohrozuje zo všetkého najviac. Medveďov baribalov je na svete najviac, naopak najvzácnejšia je panda veľká. Jej populácia sa odhaduje na necelých dvetisíc jedincov, ale má šťastie v nešťastí, že sa stala ikonou ochrany prírody a bohatá Čína môže a z prestížnych dôvodov aj musí jej ochranu financovať.
Ohrozené sú aj ďalšie druhy subtropických a tropických medveďov, ako sú napríklad medveď malajský, okuliarnatý a pyskatý. Ochrana týchto druhov súvisí s problémami chudobnejších a menej stabilných regiónov sveta. Aj u medveďa baribala a medveďa hnedého sú bezprostredne ohrozené niektoré malé subpopulácie, ktoré tvoria dôležitú časť genetickej variability, napríklad baribal biely z Britskej Kolumbie alebo medveď gobijský z Mongolska.
Medveď ľadový je ohrozený globálnym oteplením. Aj len malé oteplenie Arktídy, kde populácie žijú, mení dynamiku tvorby ľadu, ktorý je pre tento druh životným prostredím. V niektorých rokoch sa ľad na jar roztopí skôr, ako medvede nastúpia cestu na sever na zaľadnený oceán, a mnoho ich potom uviazne na pevnine, kde v lete trpia.
Žil v Čechách niekedy okrem medveďa hnedého aj iný druh?
Vďaka analýzam pravekej DNA vieme, že vo svete vrátane Európy žilo v dávnej minulosti mnoho ďalších druhov medveďov. V bádaní zohrali dôležitú úlohu aj miesta na našom území, napríklad v Moravskom krase. Najhojnejším a najznámejším štvrtohorným druhom bol medveď jaskynný, ktorý vyhynul až v priebehu poslednej doby ľadovej. Názov druhu odkazuje na nálezy niekedy aj obrovského množstva kostier týchto medveďov v jaskyniach, čo možno mohlo prispieť aj k vzniku bájí o drakoch. Vedci vedú zložité debaty o tom, prečo tento medveď vyhynul.
Možno bol viac ako medveď hnedý prispôsobený na dlhý zimný spánok a závislejší na rastlinnej potrave, ktorej však bolo v ľadových dobách málo. Prispieť mohol aj človek. Zatiaľ čo spolužitie s neandertálcami, ako sa zdá, fungovalo po stovky tisíc rokov, vplyv na zánik tohto druhu mohol mať aj lov a boj o jaskyne vo chvíli, keď sa na európskej scéne objavil človek múdry, ktorý prišiel z Afriky iba asi pred štyridsiatimi tisíckami rokov.
V Čechách žili posledné medvede koncom 19. storočia na Šumave. Mali by tam aj dnes šancu?
V našich najmenej zaľudnených horách, ako sú Šumava či Jeseníky, by z biologického hľadiska možno priestor pre niekoľko medveďov bol. Prežitie takejto malej populácie by však bolo bez génového toku zložité, nehľadiac na to, že z kultúrneho a psychologického hľadiska vníma mnoho ľudí medveďa negatívne. Občas sa nejaký mladý jedinec zatúla zo Slovenska do Beskýd, ale trvalá populácia tu nežije.
Z Beskýd sa vracajú, pretože sú naše hory preľudnené?
Je to jeden z faktorov. Slovenské hory sú oveľa strmšie a vyššie ako naše, v ich horných partiách je preto výstavba infraštruktúry zložitejšia. Na Slovensku sa teda dá stále hovoriť o oblastiach divočiny. U nás to už neplatí, ľudia sú takmer všade. A samozrejme má činnosť ľudí na prírodu dopady.
Myslíte, že lesy sú pod kontrolou ľudí veľmi „upratané“, je v nich málo podrastu, malín a včiel, teda medvedej potravy?
Aj to má vplyv. Medveď má najradšej lesy, v ktorých nájde dosť lesného ovocia, plodov stromov, bylín, hmyzu a húb. Hospodárska smreková monokultúra však nie je les, je to „pole na stromy“, takže veľkého všežravca veľmi neuspokojí. Keď k tomu pridáme vyfrézované paseky a ďalšiu intenzifikáciu lesného priemyslu, niet divu, že sa k nám žiadny medveď nehrnie.
V Beskydoch a v pohorí Javorníky ste sledovali medvedicu Emu, ktorá potom stratila telemetrický obojok. Čítala som, že nebola nijako zvlášť plachá, ale časom sa čoraz viac ľuďom vyhýbala. Prečo?
To je zložitá otázka... Medveď má veľký mozog a do hlavy mu nevidíme. Mladí jedinci hľadajúci pravidelne nové územia musia v Európe nutne prichádzať do kontaktu s ľudskou civilizáciou, ktorá je takmer všade. Pokiaľ sa medveď v novej oblasti zorientuje, je pre neho prirodzené, že sa bude zdržiavať v miestach s menšou hustotou ľudí, kde má pokoj. Emu sme potom ešte raz zachytili pomocou genetického profilu na západnom Slovensku. Ďalšie informácie o nej nemáme.
Boja sa medvede ľudí? Prečo? Veď iných menších zvierat sa nebojí? Je v tom nejaká evolučne zapísaná skúsenosť?
Človek sa predsa v prírode nevyskytuje ako nahá opica, ale je sprevádzaný obrovsky mocnou technologickou mašinériou spojenou s radom veľmi intenzívnych a neprirodzených podnetov – rev motorov a výstrely, zápach spalín a chémie, oslepujúce elektrické svetlo, depresívny pravouhlý dizajn prostredia a tak ďalej.
Tomu všetkému majú zvieratá tendenciu sa inštinktívne vyhýbať. Niektoré z nich sa však na toto prostredie postupne adaptujú – napríklad tie skalné, ako sú niektorí vtáci. Tým ľudské stavby pripomínajú ich pôvodné prostredie. Lesné zvieratá to ale väčšinou tak dobre nedokážu, môžu sa vyskytovať možno na okrajoch zástavby.
Mohli by sa nás s čím ďalej tesnejším spolužitím veľkí lesní predátori prestať báť?
Čo znamená prestať sa báť? Zvieratá bojujú o prežitie v tom prostredí, kde sa aktuálne vyskytujú. Pokiaľ žijú v prostredí pretvorenom človekom, ich inštinkty nastavené na život v prírode často zlyhávajú. To sa ale deje aj nám. Civilizačné choroby nie sú nič iné ako kolaps našich prirodzených sklonov pri živote v technosfére.
Inteligentný cicavec, ako je medveď, vníma kontext a učí sa, ktoré nové podnety sú nebezpečné a ktoré mu môžu pomôcť prežiť. Takže sa napríklad naučia vyhýbať diaľnici a tiež chodiť v lete na kukuricu, pretože čučoriedky sa kvôli lesnému hospodáreniu a globálnemu otepleniu posunuli vyššie do hôr. A to málo, čo zostalo, prebrali turisti. Stretnutie priamo s človekom je skôr vedľajší produkt tohto vývoja.
Hovoríte, že je medveď inteligentný. Je múdrejší ako vlk?
Obaja sú veľmi inteligentné, ale trochu iným spôsobom. Vlk ako sociálny predátor vyniká riešením dynamických problémov pri love, sociálnou inteligenciou, skupinovou komunikáciou vrátane používania vokalizácie a komplikovanej mimiky a podobne. Medveď ako skôr samotársky všežravec dokáže zase manipulovať s predmetmi, má vynikajúcu pamäť, schopnosť plánovať danú výskytom rôznych typov potravy počas roka a tak ďalej.
Mohol by sa medveď zžiť s človekom ako kedysi dávno vlk? S tým, že si budú navzájom užitoční?
Z určitého pohľadu by bol medveď dobrý domestikant... Predsa len je človeku v niečom podobnejší ako vlk – všežravosťou, schopnosťou chodiť po zadných a podobne. Lenže jeho bližšiemu spolužitiu s človekom bráni jeho veľkosť a povestná sila. Vlk je predsa len rádovo menší a v procese domestikácie sa potom psy skôr ešte zmenšovali. Medveď navyše nie je taký spoločenský a nemá tak vyvinutú mimiku ako človek alebo vlk, takže vytvorenie väzby s ľuďmi by bolo zložitejšie.
Proti domestikácii hovorí aj spôsob, akým skrze manipuláciu labami získava potravu: V prírode vyberá med a larvy hmyzu z dreva, vyrýva korienky a pôdne bezstavovce, hľadá semená a ovocie a tak ďalej. Také zviera nemôžete nechať len tak doma, pretože by vám obrátilo príbytok hore nohami. Oproti tomu vlk alebo pes zožerie raz denne kus mäsa alebo misku granúl a ide si ľahnúť. Nehrozí tak veľa, že by vám vypratal všetky poličky v špajze. Avšak ľudstvo podozrievam, že nám domestikácia medveďa chýba. Mrzí nás, že nevyšla, a tak si to kompenzujeme plyšovými medvedíkmi.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.