Peter Hladík, ktorého z Instagramu poznáš pseudonymom pureaspirin, posledné týždne pútal pozornosť svojím netradičným životným štýlom. Počas Erasmus pobytu v poľskom Lubline sa rozhodol usadiť v opustenej budove, ktorú premenil na svoj prechodný domov – squat menom Vila Marína.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa Peter rozhodol dobrovoľne bývať na ulici
- ako reaguje na označenia transfób či sexista, ktoré prišli ako reakcie na jeho medializáciu a čo z minulosti ľutuje
- ako rieši vo Vile Maríne hygienu, varenie či nabíjanie elektroniky
- čo mu tento spôsob života dáva
- ako reagujú na squat jeho poľskí susedia
Tvoj beatnický lifestyle v opustenej budove Vila Marína sa dostal do povedomia ľudí veľmi rýchlo. Keď si sa dozvedel, že pôjdeš na Erasmus do Poľska, predstavoval si si, že tvoj pobyt bude vyzerať takto netradične?
Áno, som dobrovoľne na ulici od augusta minulého roka. Vedel som dopredu, že nebudem mať kde bývať a myšlienka bývať v squate sa objavila pár týždňov pred odchodom.
Squatuješ v opustených domoch preto, že musíš alebo to robíš lebo jednoducho chceš?
Toto je zatiaľ môj prvý squat, ale už predtým som mal rád urbex. Dokonca, keď som mal 14 rokov, chodieval som v našom meste za jedným bezdomovcom, ktorý žil v opustenej budove. S kamarátom sme mu tam nosili veci z kontajnera. Postupne sme si tam vytvorili izbu, kde sme popíjali lacné víno (smiech). Vtedy som však ešte vôbec netušil, čo je to squat.
Našiel si svoj nový domov v squate Vila Marína náhodou? Čo ťa viedlo k tomu rozhodnúť sa, že tam aj zostaneš?
V prvom rade som vedel, do čoho idem. Zamiloval som sa do nekomfortu, ktorý ma núti kreatívne myslieť a žiť slobodnejšie. Vybudovať si vlastný squat mi prišiel ako super nápad na usídlenie počas jedného semestra štúdia.
Svoju izbu si doslova vyskladal z toho, čo si našiel na ulici – starý gauč, skrine, koberec…Ako však riešiš každodenné praktické veci ako hygiena, strava či nabíjanie elektroniky?
Úplne jednoducho – človek často nevidí všetky možnosti, keď je zaslepený pohodlnou rutinou. Keď ti ukážem sprchu, využiješ ju jedným spôsobom. Ale ak ti tú sprchu vezmem, zrazu objavíš množstvo možností, kde a ako sa umyť – stačí sa len na chvíľu pozrieť okolo seba. Aby som ale nehovoril v hádankách – hygienu riešim tak, že si napúšťam kanistre na cintoríne, kde je, zhodou okolností, aj pitná voda.
Na jedlo nie som náročný. Keďže nemám kde variť, prešiel som na surovú stravu. Jem veľa ovocia a zeleniny, a vajíčka si pripravujem na plynovom variči. Ak mám byť úplne konkrétny, už niekoľko mesiacov jem to isté: ráno jogurt s medom, tvarohom a orechmi, na obed vajíčka alebo syr a večer opäť ovocie alebo zelenina. Áno, a som závislý na kefíre – ten pijem stále. Elektroniku si nabíjam buď v škole, alebo v obchodnom centre, kde sa zároveň pripájam na wifi.
Tvoje videá získali boom a so začínajúcou medializáciou prišlo na teba pár ohlasov a reakcií o tom, že si mal v minulosti sexistické a transfóbne výroky a vyhrážal si sa bitkou. Čo je na tom pravdy?
Prišli na mňa reakcie od niektorých študentov z FaVU, že som transfób, rasista, sexista a že som chodil do školy opitý a na drogách a vraj sa vyhrážal niekomu bitkou. Čo sa týka opitosti, drog a bitky, tak to je absolútna blbosť. Nikomu som sa nevyhrážal a do školy v žiadnom prípade nechodil opitý, naopak, kritizoval som vedenie školy za ich benevolentnosť, nakoľko som sa prišiel niečo naučiť a nie sa flákať.
Čo sa týka transfóbie, rasismu či sexismu, tak s tým nesúhlasím. Milujem cestovanie a ak by som bol rasista, tak asi by ma v zahraničí porazilo. Transfób som pravdepodobne označený preto, lebo v minulom ateliéri, kam som chodil, boli trans ľudia, s ktorými som si nerozumel. Na ateliérových schôdzach sa riešil hlavne feminizmus, čo bola téma, do ktorej som sa nevedel zapojiť a komunikácia s ľuďmi v ateliéri bola náročná. Bolo to ako na tenkom ľade, kedy som nevedel, čo ich urazí alebo pohorší. Priznávam, že som sa choval ako blbec, hlavne kvôli frustrácii z toho, že sa neviem začleniť, ale absolútne to nesúviselo s niekoho orientáciou.
Za sexistu ťa označovali najmä kvôli tomu, že si údajne počas zimných klauzúr bez súhlasu namaľoval portréty dievčat, s ktorými si mal pomer …
Bolo to v období, kedy sa na Instagrame riešil všade bodycount. Keďže som mal veľa papiera, začal som z pamäti maľovať tváre všetkých žien. Môjmu pedagógovi z ateliéru sa to veľmi páčilo, a tak som to vystavil. Prišla vlna kritiky, ale aj veľa chvály. Viem to, pretože som pod obrazy dal zošit, kde mi ľudia písali svoje názory na výstavu. Odkedy som to však vystavil, sa so mnou kopec ľudí na škole prestalo baviť, a po medializácii sa tá dva roky stará výstava opäť začala riešiť.
Úprimne to ľutujem, a na druhú stranu som aj rád. Vždy som mal pochybnosti o svojom umení, ale pokiaľ aj dva roky stará vec, ktorú som ja osobne už dávno uzavrel, dokáže opäť otvoriť tému a vyvolať diskusiu, asi umením dokážem ovplyvniť ľudí. Druhýkrát by som to už nespravil, ale ako som spomínal, už som dávno niekde inde.
Nazývaš sa beatnikom súčasnosti. Prečo? V akých veciach sa s hnutím beat generation najviac stotožňuješ?
Bukowského som čítal v puberte a Kerouaca počas stopovania do Talianska. Nechápal som, že to, čo prežívam, už niekto zažil pred sto rokmi. Veľmi som sa s tým stotožnil. Ak mám pravdu povedať, o hnutí beatnikov toho veľa neviem, ale určite si o tom chcem viac naštudovať počas leta.
Čo ti obdobie života vo Vile Maríne ukázalo o tebe samom a o svete okolo? Zmenil sa tvoj pohľad na materializmus, komfort či hodnoty, ktoré si predtým považoval za samozrejmé?
Musel som si predovšetkým vybudovať domov v sebe. Prechádzal som si ťažkým odlúčením od osoby, ktorú som miloval a mal som pocit, že už nechcem ďalej žiť. Dnes však viem, že všetko naše trápenie vychádza z túžby a pripútanosti.
Na ulici som vďačný za každú maličkosť. Veci prichádzajú a odchádzajú, a je krásne pozorovať, ako všetko plynie. Keď si vybuduješ domov v sebe, môžeš bývať kdekoľvek.
Tvoj squat spája – pomaly sa o Vile Maríne dozvedá viac ľudí, ktorí ťa prišli navštíviť. Mal si s „hosťami” zatiaľ len dobré skusenosti?
Ak človek rešpektuje mňa, rešpektujem aj ja jeho. Všetci, čo zatiaľ prišli, sa správali milo a ja som im vždy ponúkol aj to posledné, čo som mal. Ľudia aj susedia sú ku mne extrémne milí a veľmi rád ich vždy privítam, keď ku mne prídu.
Zatiaľ som mal problém len s malými deťmi, ktoré po mne hádzali kamene (smiech). Ale to sú deti – aj ja som bol taký istý.
Je tvoj cieľ, aby Vila Marína bola miestom, kde žije skupina ľudí, ktorí sa vzájomne podporujú a tvoria komunitu? Alebo si radšej našiel pokoj v tom, že je to tvoje vlastné útočisko, kde si sám?
Oboje. Nič si nemôžeme naozaj privlastniť. Všetko, čo máme, je len požičané – a po našej smrti to pripadne niekomu inému, alebo to dovtedy zanikne. Ja som jednoducho chcel vybudovať squat, kde budem bývať, a zároveň miesto, kde sa môžu ubytovať a zrelaxovať ďalšie stratené bytosti, ktoré sa práve hľadajú.
Počas puberty ma viackrát vyhodili z domu a nemal som kam ísť. Keby som vtedy poznal priestor, kde si človek môže oddýchnuť od sveta, ktorý je ťažký, a nájde tam pochopenie a prijatie – určite by som tam šiel. A presne o to mi ide. Budem veľmi rád, ak Vila Marína spojí ľudí a ak v nej nájde útočisko ďalší človek.
Squaty sú predsa len miestom, kde sa môžu objaviť nečakané problémy – napríklad nepozvaní návštevníci, polícia, konflikty alebo neporiadok. Zažil si niečo také vo Vile Maríne?
S tým treba samozrejme počítať. Zatiaľ som s nikým nemal problém. Párkrát mi niekto z izby ukradol veci alebo ich porozhadzoval, no fyzický konflikt alebo problém s políciou zatiaľ nebol.
Čo ti tento spôsob života dáva? Slobodu, priestor, únik, niečo iné?
Často počúvam o slobode, úniku a priestore, no to vôbec nebol môj zámer. Veľa ľudí si to romantizuje. Ja som začal žiť na ulici jednoducho preto, že mi už nestačilo cestovanie. Cestovať som začal práve kvôli tomu, že som neustále myslel na bolestivé odlúčenie a osamelosť. Musel som si niečím zamestnať hlavu a cestovanie bolo odpoveďou.
No po pár týždňoch mi už ani to nestačilo a začal som žiť vonku. Keď som vyšiel zo stacionára, došlo mi, že mi tento život prináša témy, ktoré sa odrážajú v mojej tvorbe. Milujem umenie, milujem kreativitu a tá je neoddeliteľnou súčasťou môjho života.
Spomínal si, že si bol na liečení a že užívaš antidepresíva – ovplyvnilo to tvoje rozhodnutie žiť takto?
Absolútne nie. V stacionári som si oddýchol a začlenil sa do krásnej komunity. Dva mesiace som ignoroval sociálne siete a riadil sa len programom liečby. Vo voľnom čase som športoval a stále čítal knihy. Myslel som si, že antidepresíva spôsobujú nejaké stavy podobné drogám, ale vôbec to tak nie je. Konečne nemám suicidálne myšlienky a cítim úľavu.
Pokiaľ človek cíti, že je toho na neho veľa, určite by mal vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to žiadna hanba – treba dôverovať odborníkom, ktorí majú veľkú empatiu a skutočnú chuť pomôcť.
Ako reagovali tvoji spolužiaci alebo profesori, keď si im povedal ako bývaš? Vedia o tom vôbec?
Nie, nevedia. V škole sa jednoducho venujem iba štúdiu a všetkému, čo súvisí s remeslom a umením
Aké sú tvoje skúsenosti s miestnymi – sú Poliaci nápomocní, ponúkli ti niekedy pomoc sami od seba? Ako na teba pôsobí ich mentalita?
Poliaci sú úžasní. Susedia, ktorí sa dozvedeli, že na ich ulici squatujem, mi povedali, že ak by som niečo potreboval, nech im určite dám vedieť. Učitelia sú trpezliví a nápomocní, a rovnako aj náhodní ľudia sú veľmi priateľskí.
Myslíš si, že život v squate by mal zažiť každý – aspoň raz? Pomáha takáto skúsenosť vážiť si viac „obyčajné“ veci?
To, že mne to pomáha v tvorbe a nejakým spôsobom ma formuje na lepšieho človeka, nemusí fungovať každému. Odporúčam si nájsť vlastnú cestu, ak chce človek zažiť niečo nové alebo viac pracovať na sebe. Ja len každému držím palce a fandím tým, ktorí si idú po svojom.
