Keď ste sama v kamióne, spíte s basebalovou pálkou pod hlavou?
Mama ma vybavila slznými sprejmi, mám rovno tri. Jeden hneď po ruke za volantom, druhý v kabelke a tretí pri posteli, aby som po ňom mohla rýchlo siahnuť, keď spím. Zakázané sú zbrane. Keby prišla policajná kontrola, nesmela by u mňa nájsť nič, čím by som mohla niekoho zraniť. Tie slzáky sú asi to jediné, čo pri sebe môžem mať.
Zažívate nejaké nepríjemné situácie, napríklad v noci na parkovisku?
Áno, stáva sa to. Raz som sa prebudila a mala vykradnutú nádrž. Alebo mi rozrezali plachtu, aby sa pozreli, čo veziem. Hrozný pocit, keď zistíte, že kým ste si pokojne spali, vykrádali vám auto. Stretla som sa aj s dotieravými vodičmi. Ale s bezprostredným nebezpečenstvom, že by ma niekto ohrozoval alebo sa správal násilne, som sa za tých šestnásť rokov nestretla.
Ako to vyzerá, keď zastavíte na benzínke? Družia sa kamioňáci?
Tak pol na pol. Niektorí chcú svoj pokoj a súkromie a vôbec nevyliezajú. A potom sú takí, ktorí si chcú pokecať. Občas niekto príde, prehodíme pár slov. Už to ale nie je ako predtým, keď ešte jazdil môj otec a fungovala taká komunita. Kamioňáci sa zišli, vytiahli varič, urobili si jedlo, dali si spolu cigaretku a kávičku. To už sa veľmi nevidí.
Čo sa stalo?
Neviem, to je skôr na nejaký sociologický prieskum. Zmenila sa doba, hrozne sa zrýchlila, a tiež myslenie ľudí. Málokto sa chce družiť, každý si ide sám za seba. Už nepanuje takáto spolupatričnosť.
Staviate stopárom, aby ste mali spoločnosť?
Urobila som to iba raz. Sú kamioňáci, ktorí stopárov bežne berú, ale mne sa to nezdá bezpečné - ani pre jednu stranu. Tá jedna skúsenosť ale bola pekná. Vzala som takého mladého chalana, ktorý bol úplne paf z toho, že mu zastavila ženská v kamióne. Nikdy sa s tým nestretol. Vysadila som ho na benzínke, kde naňho čakala partia, s ktorou pokračoval niekam ďalej. Keď vystúpil, všetci pekne pozerali.
Na taký zážitok asi nezabudne. Čo tak niekomu za jazdy zavolať, aby ste sa mali s kým porozprávať?
Začínala som v čase, keď boli hrozne drahé hovory do zahraničia, to by som sa nedoplatila. Nebola ani navigácia, pamätám si ešte papierové mapy. Teraz už je to v pohode. Na telefóne mám kamaráta, ktorý tiež jazdí s kamiónom. Niekedy si zavoláme, hneď ako sa prebudíme, a rozprávame sa až do chvíle, keď ideme spať. Hovoríme si, čo vidíme okolo, čo nás na ceste stretne. Je to lepšie ako byť stále sama. Udržuje ma to v psychickom zdraví.
Čo sa vám inak pri jazde naháňa hlavou?
Keď ste hodiny sama so sebou v kamióne, stávate sa tým, čo vám vygeneruje hlava. S takým množstvom času, kedy môžete premýšľať, si spomeniete na všetko, čo sa vám stalo, a nemusia to byť iba príjemné veci. Môže vás to úplne pohltiť a už sa tej depresie nezbavíte. Nechcem byť iba so svojimi myšlienkami, takže som veľa počúvala podcasty.
Púšťate si v aute hudbu?
Najviac milujem hip hop alebo drum and bass, to je moje. Inak si vypočujem akýkoľvek štýl, keď má dobrý rytmus alebo melódiu.
Bola ste vždy samotárka?
Naopak! Než som začala jazdiť, bola som extrovertka. Stále som niekam chodila a bola medzi ľuďmi.
A ako extrovertka zvláda samotu v aute? Zvykne si?
Na začiatku vám nepríde, že ste tak izolovaná, zdá sa to naopak neskutočne romantické. Príde vám skvelé, že sa dostanete do Talianska alebo do Švédska. Roky plynú a vy si zrazu uvedomíte, že ste si zvykli na ticho a svoj pokoj a spoločnosť už toľko nevyhľadávate.
Keď som sa vrátila domov napríklad po dvoch týždňoch, bolo mi nepríjemné dôjsť si aj do obchodu pre rožky. Bolo to tam na mňa príliš „narvané”. Dodnes keď idem medzi ľudí, stačí mi hodina dve a potom sa začínam cítiť preťažená a chcem ísť domov. Stala sa zo mňa samotárka.
Kedy ste zistili, že by sa vám páčilo jazdiť s kamiónom?
Chcela som byť smetiarka a voziť sa vzadu na tom veľkom aute. Otec bol ale kamioňák, tak som to povolanie poznala. Nevidela som to len pozitívne, pretože otec nebol často doma a chýbal mi. Lenže vždy som v sebe mala asi viac chlapca ako dievčatá, takže som k narodeninám dostávala na hranie autíčka na diaľkové ovládanie alebo kamión s návesom. Niekedy v jedenástich som sa rozhodla, že sa stanem automechaničkou, pretože autá milujem. Vyučila som sa, ale tú prácu som nemohla robiť, pretože ma nikde nechceli vziať.
Prečo?
Pretože som ženská. Chceli v servise iba chlapov. Keď som namietala, že to viem rovnako ako oni, oháňali sa tým, že som po škole a nemám prax. Potrebovala som prácu, tak som začala jazdiť s dodávkou na Moravu a dostala sa aj do zahraničia - prvýkrát som išla v devätnástich do Švédska. Nakoniec som si povedala, že ten kamión predsa len skúsim.
Považuje sa táto profesia právom za mužskú?
Muži s tým začali, predtým to robili iba oni. Je pravda, že toto povolanie je fyzicky náročnejšie. Na druhú stranu sa nedá povedať, že by bolo rýdzo mužské. Nemám pocit, že by som si viedla horšie ako chlapi. Nemám rada škatuľky a zastávam názor, že ak chce niekto niečo robiť, nech to robí. Nech je muž napríklad krajčírom, prečo by nie.
Stretávate aj iné vodičky?
Žien jazdí čoraz viac. Stále ešte budíme pozornosť a počujete komentáre ako „hele, prišla ženská“, ale už to nie je taká rarita.
Keď s autom nejaký čas jazdíte, vytvoríte si k nemu vzťah?
Áno, mám k autám blízko. Na cestách sa stane vašim parťákom. Pre mňa to nie sú iba plechy, ale v podstate živý tvor, akoby také auto malo dušu. Strávila som s nimi väčšinu života, poskytujú mi úkryt, pocit bezpečia. Vždy k nim veľmi priľnem.
Dávate im aj mená?
To zase nie. Keď ale omylom nabehnem do nejakej diery a auto dostane ranu, pohladím ho po palubke a poviem: „Prepáč, miláčik, prepáč.“
Vypijete po ceste veľa kávy?
Musím ju mať hlavne ráno. Vstanem a zalejem si svoju kávičku. To si vychutnávam. Počas dňa ju už toľko nepijem.
Máte nejakú pochúťku, ktorú si rada kupujete na benzínke?
Sem tam párok v rožku, ale to skôr za odmenu. V kamióne a na diaľnici v podstate žijem, takže to nemôžem robiť stále. To by sa pekne podpísalo na peňaženke aj na zdraví, snažím sa jesť zdravo. Všetko, čo jem, si nakúpim dopredu a varím po ceste. Na benzínky chodím v podstate iba na záchod alebo si pretiahnem nohy.
Ako na cestách riešite hygienu?
To je veľmi nepríjemná stránka našej profesie. Zároveň je jej súčasťou, takže s tým musíte počítať. Nemôžete začať jazdiť s kamiónom a fňukať, že nemáte čisté záchody.
Ja si napríklad niekedy poviem, že to radšej vydržím, než by som išla na toaletu na benzínku. Na diaľkových cestách to ale asi úplne nejde. Sú situácie, kedy príde nejaká krízovka a musíte do kukurice alebo zastavíte na mieste, kde záchody ani nie sú.
Zvládate sa na ceste umývať?
Sprchujem sa každý deň. Nemôžem ísť do postele neumytá, nezaspala by som. Vymyslela som si svoj systém a urobila si priamo v kabíne takú umyváreň. Na chladničku som položila uterák, na uterák kanister, z ktorého tečie voda do plastového umývadielka, v ktorom sa môžem opláchnuť. Keď prší a sneží, nemusím ani vyliezať von a umývam sa priamo v kabíne. Keď zastavím niekde, kde sú sprchy, osprchujem sa. Je to síce všetko náročné, ale keď človek chce, vždy to nejako ide.
Keď túto profesiu robíte tak dlho, znamená to, že ste sa v nej našli?
Povedala by som, že táto práca rozdelí ľudí do dvoch skupín. Jedna si uvedomí, že to pre ňu vôbec nie je, a druhá sú srdciari ako ja. Keď som po nejakej dobe vyhorela, aj tak som sa k tomu zase vrátila.
Čo na tom tak milujete, že vás to pritiahlo späť?
Mám rada ten pocit, že ovládam také obrovské auto a dokážem ho skrotiť. Som na seba hrdá, čo som všetko sama dokázala a z akých situácií sa mi podarilo sa dostať. Keď sa niečo pokazí, viem to opraviť. Tiež milujem chvíle, keď vychádza slnko, mám čerstvo zaliatu kávu, len tak si idem, kochám sa krajinou a som len ja a kamión.
Je to neuveriteľná sloboda. Zároveň však aj väzenie. Postupom času mi došlo, že nie je zdravé byť stále takto sama. Bola som ďaleko od rodiny, synovec vyrástol a ja som si to ani nevšimla, pretože som bola stále zatvorená v kamióne. Život toho ponúka oveľa viac.
Zmenili sa vám teda životné hodnoty?
Uvedomila som si, že život je hrozne krátky a nie je to iba práca. Začala som premýšľať, čo chcem robiť. Je toho toľko, čo som ešte nepreskúmala. Chcem viac cestovať, tráviť čas s rodinou, venovať sa koníčkom, starať sa o svoje telo a žiť zdravšie.
Táto práca nejde asi úplne dohromady s vlastnou rodinou, alebo sa mýlim?
Ja si tú svoju ešte nezaložila, takže to nemôžem posúdiť. Keby som ale deti mala, nechcela by som muža, čo jazdí s kamiónom. Večne nebude doma, potom príde uťahaný, celý víkend prespí a zase odíde. Sú páry, ktoré sa vídajú málo a vyhovuje im to alebo nemajú inú možnosť, pretože sa musia nejako uživiť. Mne by to ale vadilo. Som zástancom toho, že rodina by mala byť spolu.
Ani pre vzťahy bez detí to asi nebude najjednoduchšie...
Mala som vždy priateľa kamioňáka, takže to mal rovnako. Keby mal inú prácu, asi by sa mu nepáčilo, že som stále preč. Niekedy som odišla napríklad aj na tri týždne. Ani mne sa to nepáčilo. S priateľom sme sa videli napríklad len osem dní v mesiaci, a to bolo veľmi málo. Mala som tú prácu rada, lenže toto bola veľká nevýhoda.
Podpísala sa práca na vašom zdraví?
Zdravotne ma zničila. Môžem si za to samozrejme sama. Nikto ma nenútil robiť práve toto. Alebo som mohla viac posilňovať. Trápia ma platničky, cítim trvalú bolesť v chrbte, pretože som jazdila veľké diaľky, sedela na zadku naozaj dlho a začali mi atrofovať svaly. Veľa som pribrala, pretože som nevedela, ako dobre jesť. Zle spím, podpísalo sa to na mne určite aj psychicky. Preto som povedala, že teraz žijem zdravšie a snažím sa napraviť škody, ktoré som na sebe za tých šestnásť rokov za volantom napáchala.
Zmenila ste život?
Stále jazdím s kamiónom, ale už nie na plný úväzok, skôr len niekam na otočku. Robím viac vecí. Testujem autá pre program Autosalón na Prime, mám svoj YouTube kanál. Tiež som hovorila, že som vždy chcela byť automechaničkou, vyučila som sa, a nakoniec sa ňou nestala. Tá práca ma stále baví, takže občas len tak pre zábavu chodím pomáhať do dielne, aby som si vyčistila hlavu.
Takže by sa dalo povedať, že ste teraz spokojnejší?
Odkedy som upravila svoj životný štýl, musím povedať, že sa naozaj cítim oveľa lepšie. Urobila som hlavne také zmeny, aby som mala čas venovať sa sebe a svojmu zdraviu. Všetky moje súčasné aktivity mi dávajú možnosť naplánovať si deň podľa seba.
Snažím sa preto mať pomalé rána. Zacvičiť si jogu, zdravo sa naraňajkovať, dať si v kľude kávičku. Tiež meditujem, upokojím sa, zrovnám si myšlienky a tým sa deň skvele naštartuje. Až potom zapnem počítač, natočím nejaké video a začnem pracovať.
Spomenuli ste cestovanie. Kde sa vám na cestách páčilo najviac?
Vlastne som vôbec necestovala. Z kamiónu nespoznáte svet. Vidíte iba cesty a krajinu okolo. Chcela by som preto tieto krajiny spoznať aj inak. Navštíviť pamiatky, prírodné úkazy. Kamionárstvo mi našťastie nezobralo chuť cestovať.
Kam vyrazíte?
Určite by som chcela viac spoznať Taliansko. Je to moja milovaná krajina, mám rada ten divoký temperament. Veľmi dobre som sa cítila tiež v Škandinávii. Vo Švédsku by som sa chcela pozrieť na jedno opustené vrakovisko, ktorému hovoria cintorín áut. A pokiaľ zdravie a peniaze dovolia, mojím snom je navštíviť Maurícius. To je raj na zemi.
Váš kanál na YouTube má obrovský úspech. Kto vás sleduje?
Čo viem, tak ostatní kamioňáci, potom ľudia, ktorí majú radi autá, táto práca ich zaujíma a chceli by o nej vedieť viac, a tiež ma sleduje dosť mamičiek na materskej. Píšu mi, že si moje videá púšťajú pri varení alebo žehlení a veľmi ich baví, trochu si pri tom odpočinú.
Prišla vám od fanúšikov napríklad aj ponuka na sobáš?
Sem tam sa nájde niekto, kto napíše nejakú lichotivú správu. Keby ale také videá robil chlap, určite by mu písalo veľa ženských, že ho milujú. K sociálnym sieťam to asi patrí.
Bolo z toho niekedy niečo viac?
Bolo. Dnes už bývalý priateľ mi kedysi napísal, že ma dlho sleduje. Bola to veľmi pekná správa, úplne iná ako ostatní, a veľmi ma chytila. Nakoniec sme sa stretli a vznikol z toho dlhodobý vážny vzťah.
Prečo myslíte, že ľudí život v kamióne zaujíma?
Myslím, že ich v prvom rade priláka, keď žena riadi kamión. Predsa len to nie je úplne bežná profesia. Mňa by tiež bavilo sledovať inú kamoňáčku. A fanúšikovia zistia, čo tá práca obnáša, pretože ak ju sami nerobia, nemajú možnosť sa o nej niečo dozvedieť.
Ukazujem, ako vyzerá vnútro kamiónu, ktorý nikdy nevideli, točím cestu, rozprávam im ako teraz vám, ako riešim napríklad hygienu alebo čo robím, keď dôjdem na miesto. Ľudí tieto veci nepoznajú a najskôr ich baví pozrieť sa do iného sveta, než v ktorom žijú.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.