Taxikár Rostislav Roztočil sa v roku 1975 dohodol so svojimi komplicmi, že prepadnú egyptského študenta. Situácia sa im však vymkla spod kontroly desivým spôsobom. Po brutálnom zbití mladíka, aby im vydal niekoľko desiatok tisíc korún, zistili, že útok neprežil. Jeho telo potom priviazali k kovovej traverze a hodili ho do Labe, píše portál iDnes.
Kriminalisti objavili telo až po pol roku, no ani to im nezabránilo postupne vypátrať a usvedčiť páchateľov. Písali sa už osemdesiate roky, keď Roztočil dostal trest 24 rokov odňatia slobody, ktorý mu ho neskôr zmiernili na 17 rokov.
Keď bol však rozsudok vynesený, Roztočil už žil v Rakúsku. Hoci Československo požiadalo o jeho vydanie, rakúske úrady to odmietli. Rovnako reagovalo aj Nemecko, kam sa v roku 1992 presťahoval. Napriek tomu podľa všetkého pravidelne navštevoval rodnú krajinu a dokonca sa viackrát dostal k českému pasu. Šťastie ho opustilo až v roku 2000, keď ho zadržali na hraničnom priechode vo Svatom Kříži. Trest si mal odpykať vo väznici Bory.
Roman Čabrada sa síce narodil výrazne neskôr, no aj on sa stal emigrantom. Keď spolu s otcom opustil Československo, mal len deväť rokov. Už ako trinásťročný sa dostal do väzenia pre mladistvých. Odsedel si mesiac a pol za to, čo neskôr označil ako „také chlapčenské výstrelky – vlámanie a strieľanie po vlaku“.
Neskôr žil v niekoľkých západných krajinách, kde si osvojil širokú škálu svetových jazykov. Do Česka sa vrátil až v deväťdesiatych rokoch. Ani ako polyglot sa však nevyhol problémom so zákonom. Keď v roku 2005 čelil súdu, už nešlo o žiadne „chlapčenské výčiny“. Bol obvinený z obchodovania s tvrdými drogami, do ktorého mal pod hrozbou násilia zapojiť aj viacerých členov svojej rodiny, z lúpeže na nemeckej pošte a najmä z vraždy nemeckého starostu mesta Röckingen, ktorú spáchal v roku 2002 v Chebe.
Posledný spomenutý zločin vzbudil vtedy veľký rozruch. Čabradova známa, vystupujúca ako „volavka“, ponúkla 51-ročnému Nemcovi sex. V byte, kam ho priviedla, už čakali Roman a jeho komplic. Muža zbili drevenými násadami, zviazali mu ruky a nohy, škrtili ho káblom a napokon ho udusili tak, že mu na hlavu nasadili dve igelitové tašky, ktoré prilepili lepiacou páskou.
Ešte predtým z neho násilím vymámili PIN ku kreditnej karte a z bankomatu si vybrali približne tridsaťtisíc korún. Telo zabalili do koberca a zakopali v lese vo Veľkom Luhu na Chebsku. „Len som si robil svoju prácu. Ako prejav úcty som mu v lese vybral pekné miesto,“ vyhlásil Čabrada predtým, než ho súd v rámci súhrnného trestu poslal na 24 a pol roka do väznice Bory.
Krabica s ventilátorom a lampičkou
Za múrmi plzenského väzenia sa Čabradovi darilo výrazne lepšie než na slobode. Rýchlo sa vypracoval na takzvaného brigadýra, čo mu prinieslo viaceré výhody. V časti väznice, kde väzni pracovali na výrobe europaliet, rozdeľoval prácu a čoskoro sa stal obľúbencom medzi dozorcami. Neskôr sa mu táto priazeň poriadne vyplatila. Počas práce na výrobe europaliet totiž začal plánovať útek z väzenia.
Rýchlo si uvedomil, že to sám nezvládne. Musel svoj plán s niekým zdieľať. Nakoniec si štyridsaťročný väzeň vybral vtedy už šesťdesiatdeväťročného Roztočila. „Do práce nastúpil niekedy na jar 2005 a ja som od júna začal vyrábať palety a pozorovať príchody a odchody kamiónov. Z ľudí, ktorí boli k dispozícii, bol Roztočil jediný, kto prichádzal do úvahy. Tvrdil, že má kontakty, peniaze a bohaté skúsenosti zo zahraničia,“ vyhlásil Čabrada neskôr. Roztočil mu vraj často opakoval: „Keby bolo na svete všetkého toľko ako peňazí!“
„Chcel som upozorniť na svoj prípad,“ vysvetľoval Roztočil, prečo na ponuku úteku pristúpil. Zároveň neustále tvrdil, že arabského študenta nezabil, a že išlo o sprisahanie tajných služieb.
Muži začali svoj plán postupne zdokonaľovať. Dozorcovia im dopriavali „pokoj na prácu“, takže im nič nebránilo pripraviť na jednej z paliet krabicu, do ktorej by sa obaja zmestili. Trvalo im to päť mesiacov. Výsledok bol v niečom až obdivuhodný – v provizórnom úkryte dokázali vytvoriť dve miesta na sedenie, zásoby jedla a pitia, ventilátor privádzajúci vzduch dovnútra aj malú lampičku napájanú batériou.
Na jeseň 2005 bolo všetko pripravené a 8. novembra pristúpili k akcii.
Obaja väzni vošli do takzvanej knižnice, kde práve prebiehala nakládka debien. „Keď spočítali tovar a prišiel kamión, šiel som na prízemie za človekom, ktorý cez palety s tovarom dával kovové sťahovacie pásky. Povedal som mu, že niektoré debny ešte nie sú zavreté. S Roztočilom sme to obišli zadnou stranou, skočili do debny a zavreli nad sebou veko. Potom nás zapáskovali. Nikto nemohol tušiť, že sme tam schovaní. S ďalšími paletami nás naložili na kamión a odviezli preč,“ opísal neskôr Čabrada, pričom pod „zapáskovaním“ sa myslelo nielen použitie oceľových pásov, ale aj zmršťovacej fólie.
Z uniformy do saka
Keď sa kamión s neželaným nákladom rozbehol, mohlo sa zdať, že utečenci majú vyhraté. No čoskoro nastali komplikácie. Kamión totiž nesmeroval priamo do Nemecka, ako si dvojica plánovala. Šofér zabočil opačným smerom a zastavil v medzisklade len niekoľko sto metrov od väznice! Obom mužom to našťastie došlo, niekoľko hodín počkali v debne a potom si ju prerazili zvnútra.
„Pri väznici sme mali pripravené autá, jedným z nich sme odjazdili do Českých Budějovíc. Tam sme sa prešli po meste a kúpili nové oblečenie. Čabradovi som napríklad kúpil čiapku, aby nebol tak nápadný,“ rozprával Roztočil a dodal, že z Budějovíc cestovali v košeliach a sakách vlakom do Českých Veleníc pri rakúskych hraniciach. „Vystúpili sme tam z vlaku a na nástupišti minuli policajtku. V tom čase už určite mali hlásenie, že v Plzni ušli dvaja vrahovia. Napriek tomu si nás nevšimla.“
Cesty vekovo nesúrodého dua sa čoskoro rozdelili. Roztočil totiž Čabradovi sľuboval peniaze, no ukázalo sa, že nič také nemá. Nedokázal zohnať ani falošné pasy, ani finančné prostriedky. Keď prekročili štátnu hranicu v južných Čechách, Roztočil zamieril za svojou sestrou do Stuttgartu, zatiaľ čo Čabrada pokračoval na juh do Talianska a odtiaľ do Španielska a Francúzska.
Na Boroch si až po dvoch a pol hodinách všimli, že im chýbajú dvaja odsúdení vrahovia. Polícia začala prehľadávať okolie, uzatvárali sa cesty a vzhľadom na to, že obaja utečenci predtým žili v zahraničí, hliadky obsadili aj hranice. Plešatého muža vysokého asi 180 centimetrov s modrozelenými očami a jeho o poznanie mladšieho, o šesť centimetrov vyššieho komplica s hnedými vlasmi a tetovaniami po celom tele sa im však chytiť nepodarilo. Iba slabou útechou bolo, že našli aspoň ich väzenské uniformy.
Svetobežníci s trestným registrom obťažkaným tými najzávažnejšími zločinmi si napriek tomu slobodu príliš neužili. Roztočil sa po šiestich dňoch a návšteve svojej sestry sám prihlásil stuttgartským policajtom. Čabrada bol ich kolegami vypátraný vo francúzskej Nice v polovici decembra 2005. Detektívi odpočúvali jeho telefón, a akonáhle do neho svojmu známemu prezradil, kam mu má priviezť falošné doklady, zásahová jednotka bola v pohotovosti.
Kriminálnik vs. úbohá nula
„S Čabradou to bolo zložité, je to profesionálny kriminálnik, ktorý sa podľa toho tiež správal. Musel som ho celý čas krotiť, aby nič nevykonal," vyhlásil neskôr Roztočil na adresu svojho krátkodobého spolubývajúceho.
„Mali sme rozdelené úlohy tak, že ja zariadim útek a cestu do Viedne a on pasy a neskôr existenciu v nejakej krajine. Celú dobu tvrdil, aký je bohatý, a preto som veril, že nebudem musieť páchať trestnú činnosť, založím novú rodinu a vybudujem malú živnosť v nejakej rozvojovej krajine.“ vracal mu to Čabrada.
Tomu sa trest kvôli úteku nakoniec nafúkol o ďalších tridsať mesiacov. Roztočilov ďalší osud bol oveľa komplikovanejší. Kvôli snahe o znovuotvorenie prípadu priletel v decembri 2006 z Nemecka do Prahy, kde bol zatknutý. Rozsudok pre vraždu bol zrušený a bolo nariadené nové prerokovanie. Zároveň bolo vo februári 2007 zastavené trestné stíhanie kvôli úteku z Borov.
V novom procese bol zástupcovia českej justície uznaný vinným a odsúdený na trinásť rokov väzenia. Do väzenia napriek tomu nenastúpil a vrátil sa do Nemecka. Tamojšie úrady ho v roku 2009 odmietli do Česka vydať. Vo februári 2014 nemecký súd rozhodol, že vzhľadom na výnimočné okolnosti kauzy Roztočil do väzenia nemusí.
Celá udalosť očakávateľne ovplyvnila aj väznicu ako takú
Len pár hodín po úteku odvolal generálny riaditeľ väzenskej služby Luděk Kula jej vtedajšieho šéfa Jaroslava Zemana. Počas nasledujúcich troch rokov bolo vymenených deväťdesiatpäť percent pracovníkov na stredných veliteľských funkciách.
Areál kriminálu prešiel aj mnohými zmenami. Do Plzne bol čoskoro zakúpený špeciálny snímač tepovej frekvencie, schopný odhaliť vo vozidle živý organizmus na základe tlkotu srdca. Modernizáciou prešiel aj múr. Pred úpravou meral v najnižšom bode iba 2,9 metra, potom dosahoval až sedemmetrové výšky, doplnené ostrým žiletkovým drôtom.
O Romanovi Čabradovi bolo veľa počuť aj v októbri 2020. Vtedy sa dozvedel, že bola definitívne zamietnutá jeho žiadosť o podmienečné prepustenie na slobodu. Sudkyňa Dana Kordíková k tomu uviedla, že muž, ktorý medzitým prijal meno Adler, síce splnil jednu z podmienok, pretože si už odpykal viac ako dve tretiny trestu, v jeho neprospech však hovoril práve niekdajší útek z väzenia.
Hoci sa v posledných rokoch vo väznici v Hornom Slavkove na Sokolovsku správal riadne a zbieral pochvaly väzenskej služby, žena v talári to nepovažovala za záruku, že sa tak bude správať aj na slobode. Debna s rozmermi 75 na 117 na 145 centimetrov, v ktorej sa Čabradovi s Roztočilom podarilo utiecť z Borov, bola pred rokmi vystavená v policajnom múzeu.