Spevák Lasky: Urobiť album stojí 60-tisíc, to sa nám nikdy nevráti. Árie by som nespieval, ani keby som prestal fajčiť

Ja viem, ako vznikla prezývka Lasky, no možno si to isté nemôže povedať každý, kto tento rozhovor bude čítať …

Keď som v piatej triede prišiel z inej školy, jeden spolužiak mal zvláštnu danosť, že každému vymýšľal divné prezývky. Mne vymyslel Lasky, lebo deň predtým videl film Senzi finta so Jeanom-Paulom Belmondom, kde bol Lasky dvojmetrový, 150-kilový kamionista. Myslel som, že do tých výšok a šírok vyrastiem, no nie úplne v každom smere sa to podarilo.

Tvoja hudobná kariéra začala v show Slávici na ulici, potom ťa oslovila kapela Gle-Glo a následne Para, ktorá fungovala už tri roky. Bol si v nej štvrtý spevák v poradí – čím si si chalanov získal natoľko, že si zostal?

Hlavne veľkým autom, to bola najpodstatnejšia vec (smiech). Ale videli ma aj na koncerte, že robím relatívne dobrú šou, neutekám do úplne falošných tónov, ale najdôležitejšie bolo to veľké auto, aby sme mohli chodiť jedným, maximálne dvomi. Vtedy sme boli piati a bol tam ešte priestor aj na rozrastanie väčších aparátov a podobne.

Viackrát si v rozhovoroch spomínal chatu pri Krupine, kde sa ako kapela zatvoríte a tvoríte spolu nový materiál. Ako vyzerá váš tvorivý proces?

Ja neviem, ja spím (smiech). Je to usadlosť na samote, kde nič nie je, maximálne nás tam chodia pozrieť srnky. Zo stodoly sa urobila skúšobňa, sme týždeň zatvorení na chalupe a je to tak, že sa ide vždy niečo zjesť, chvíľu je voľno, ideme sa okúpať, potom niekto donesie svoje hudobné nápady a rozvíjajú sa, že kam až to môže zájsť.

Prípadne niekto príde s hotovou pesničkou a už len s kapelou testujeme, či to funguje ako celok. Takže prídeme na tú chalupu, vymyslia sa dve tri pesničky, niekedy viac, niekedy menej. No a potom s tými nápadmi ideme do štúdia, kde sa dotvorí so všelijakými zvukmi, alebo sa dorábajú vokály.

Máte na chate rozdelené úlohy? Kto skladá hity a kto nikoho iného nepustí do kuchyne?

Kuchyňu má vždy na starosti Oliver (Sadovský, mimo kapely pôsobí ako architekt, pozn.), ja mám na starosti spánok a občas nakupovanie, ostatní zvyčajne jamujú, prípadne si rozdelíme umývanie riadov, to je normálna vec na chalupách, ale inak robíme veci spoločne - je to skupinová práca. Ale na upratovanie veľmi nie som, aj keby ma určili, tak sa tomu pokúsim nejako vyhnúť.

Spomínal si, že texty netvoríš ...

Ja som kedysi robieval texty, posledný bol v roku 2007. Neviem, čo sa stalo, ale odvtedy mám autocenzúru, že aj keď niečo napíšem alebo urobím, tak podľahnem tomu, že to je strašná blbosť. Aj keď potom veľa pindám na Matúšove (Vallo, primátor hlavného mesta, pozn.) texty a musím si ich upravovať, lebo veľakrát používa slová, ktoré ja nie a nahrádzam ich, aby mi to sedelo do huby.

Nemal si za tie roky nutkanie dostať zo seba nejaké emócie alebo sa k niečomu vyjadriť?

Jasné, že občas mám nutkanie, ale niekedy sa pesnička stihne urobiť tak rýchlo, že ani nestihnem niečo vymyslieť. Ja som presne ten, že keď mi aj niečo napadne, tak si to zabudnem zapísať. V dnešnej dobe mobilov by to bolo najjednoduchšie, ale ja som taký antitechnický typ, že mi ani nenapadne si to niekde nahrať.

Ako vypúšťa paru spevák skupiny Para?

Mával som rôzne koníčky, hral som petang, chodenie na všelijaké futbalové zápasy. Ale naším hlavným koníčkom je teraz hlavne hudba, keďže my máme inú robotu cez týždeň a cez víkend sú koncerty.

Petang už dnes neviem poriadne hrávať, lebo v sobotu bývali turnaje. A ty si buď v piatok niekde na koncerte a prídeš v noci, alebo sa mi v sobotu stalo, že sme postúpili a ja som povedal „prepáčte, musím ísť na koncert”. Oni to museli dohrať bezo mňa, a to spoluhráčom robiť nechcem.

Nie je tajomstvom, že si tuhý fajčiar. Speváci si zvyčajne na svoj „nástroj“ dávajú pozor. Nemáš pocit, že ťa to obmedzuje? Keby prestaneš, tak by si možno zvládol ťahať aj árie.

Fajčím už vyše 30 rokov a je to taká súčasť mňa, že som prestal premýšľať nad tým, čo by bolo keby. A árie by som asi ani nechcel spievať. Ale určite by sa ten hlas nejakým spôsobom zmenil. Keď som začínal v kapele, tak ma všetci varovali, že nemám žiadnu techniku a počúval som, že „ty do dvoch rokov nebudeš mať hlas, nebudeš vedieť spievať”. Prešlo 27 rokov a som stále tu.

Para tento rok oslavuje 30 rokov na scéne. To je viac, ako vydržia niektoré manželstvá. Aká emócia v tebe rezonuje, keď sa obhliadneš za všetkým, čo sa vám za ten čas podarilo?

Kapela je také manželstvo a rodina, ale tak ty si vyberáš ľudí, s ktorými chceš byť. Sú to mnohé roky prežité na cestách, v dobrom i zlom, za spoločným cieľom... nechcem úplne hovoriť, že za niečím „vyšším”. Máme spoločný koníček, spoločnú vec, za ktorou si ideme. No a ono to nejakým spôsobom prerástlo do niečoho, čo pre nás veľa znamená.

Možno ani nie či si to čakal, ale či si chcel, aby to prerástlo do takých rozmerov?

Človek môže mať nejaké vnímanie, nejaké sny a očakávania, ale nikdy nevieš presne, kam to zájde. Jasné, zaznelo, že “ááá, budeme radi, keď budeme mať plné sály, ľudia nás budú vnímať a budeme ‘niečo’”. Myslím, že tým, ako dlho pôsobíme, sa to postupne rozrastá a dostáva to smer, že toto sme my a toto je náš postup života a vnímania a budeme radi, keď ho budete vnímať spolu s nami.

Niekedy stačia dvaja na to, aby sa na niečom pohádali, nieto ešte šiesti. Na čom sa najčastejšie zvyknete pochytiť?

Ja chcem oveľa viac koncertov a skupina menej. Potom na pesničkách a textoch, že či budú rýchlejšie alebo pomalšie. Alebo ako skoro ísť na koncert, aby sme stíhali, lebo určite bude niekde zápcha a my nebudeme stíhať. Vieme sa povadiť na úplných blbostiach, ale to je v kreatívnom kolektíve úplne bežné.

29. novembra chystáte veľkú oslavu 30. narodenín kapely v bratislavskej Peugeot aréne. Na čo všetko sa môžeme tešiť?

Viem, ale nepoviem. (smiech) Neviem prezradiť hostí, keďže je to až o sedem mesiacov, nevieme, kto bude mať voľno. Máme predstavu, ale ešte nikoho definitívne potvrdeného.

Určite bude zaujímavý stage, svetelná šou, bude to najväčší koncert v našej histórii. Nemáme ešte vystavaný setlist, ale nebude to taký ten „spomienkový”, že máme 30 rokov a ideme chronologicky, to určite nie. Bude to prierez za celé obdobie, ale ešte sme to nedali dokopy. Ale myslím si, že naši fanúšikovia sa nechajú radi prekvapiť, keď niekto zrazu príde na stage.

Lístky na narodeninový koncert kúpiš v sieti Ticketportal.

Para v priebehu rokov spolupracovala s Janou Kirschner, ale aj Mojou rečou a Sendreiovcami. Je žáner, do ktorého by si sa nikdy nepustil?

Ja sa práveže, naopak, veľmi rád púšťam do všetkých žánrov, aj takých, čo by človek možno vôbec nepovedal. Ja mám rád aj tie „pokleslé” žánre, ako napríklad euroband, ale predpokladám, že kapela týmto smerom nepôjde.

Ale ja si to rád dávam, aj chodím na také tie 90s festivaly v rámci vtipných retro spomienok. V tomto som veľmi open mind, nemám problém s metalovým festivalom, najtvrdšou hardcorovou muzikou i dychovkovým senzi senzusom.

Za tie roky ste odohrali stovky koncertov. Je nejaký, ku ktorému sa v spomienkach pravidelne vraciaš?

Mám veľmi rád koncerty v štýle „veľa zážitkov, málo spomienok”, ale z týchto legendárnych bol vždy Hruštín, náš obľúbený koncertný flek, kde mali dievčatá v prednom rade pravidelný zvyk strhávať mi nohavice.

Prvýkrát som si ich držal, takže mi roztrhli jednu „gaťu”, druhýkrát som si ich držal, tak mi natrhli druhú „gaťu” a tretíkrát som zabudol, tak mi ich stiahli na pol žrde. Stál som tam na Adama a kapela si užila chvíľkový pohľad na moje holé pozadie.

Nie je to tak dávno, čo kapela získala českú cenu Anděl za najlepší slovenský album. Je to iné, získať hudobné ocenenie v zahraničí?

Ono je to relatívne, o tej cene rozhoduje slovenská časť poroty. Ale je super, že český Anděl robí aj túto kategóriu, lebo my okrem menšinového Radio Head Awards nemáme reálne ocenenie a slovenská hudobná scéna by možno na oživenie ceny potrebovala.

Aj keď ja som nikdy nebol zástancom oceňovaní, je to veľmi subjektívne rozhodovanie, ale je skvelé, že to je a zároveň sa medzi sebou tie kapely spoznávajú. Mnohé som nepoznal, a keď vidím nejakú pre mňa novú rockovú alebo alternatívnu, hip-hopovú kapelu, tak si to idem pustiť na Spotify, YouTube, hocikde. Som za to rád.

Pri preberaní ceny si okrem iného vyjadril podporu ľuďom pracujúcich v kultúre s tým, že teraz to majú na Slovensku ťažké. Ako ten súčasný stav vnímaš ty?

Na ministerské a riadiace pozície sa dostali ľudia, ktorí o tom nemajú ani šajnu, prípadne majú úplne inú predstavu o fungovaní niečoho, čo sa volá kultúra. Ľudia boli dlhodobo zvyknutí, že veci nejako fungujú a zrazu to proste nefunguje. Ľudia pracujúci v kultúre sa teraz majú čo obracať, aby dlhodobé veci, ako napríklad festivaly, prežili. Bude veľmi náročné dávať to po týchto ľuďoch zase znovu dokopy.

Bol by si lepší minister kultúry ako Martina Šimkovičová?

Vôbec netuším. Musel by som sa obklopiť adekvátnymi ľuďmi a myslím, že to by som dokázal. Ja som nikdy nebažil po manažérskych funkciách, ale nemyslím si, že daná osoba má čo robiť na svojom poste. Okej, je to politická nominácia, asi tam vládna koalícia potrebovala mať takéhoto človeka, sú tam určite nejaké dohody, ale ten človek tam nemá čo robiť.

Myslíš si, že sme už dosiahli dno, od ktorého sa dá len odraziť, alebo je pred nami ešte dlhá cesta?

Tak Republika nám stúpa v preferenciách, takže môžeme dokázať ešte všeličo. Vidíme to teraz aj na príklade Ameriky, kým a akými nezmyslami sa obklopuje Trump - z jeho ministra zdravotníctva mi ide hlava explodovať.

V Idiokracii (film z roku 2006, pozn.) sa to ukázalo, takže možnosti sú neobmedzené. Pevne verím, že toto je dno, od ktorého sa odrazíme, ale vidíš to aj na tom, že predtým „Jóbova správa” došla raz za tri týždne, dnes nie je dňa, kedy by neprišlo niečo, niekedy aj dva-trikrát za deň, a človek len čumí.

Ale aj napriek tomu všetkému sa snažíme byť pozitívni a myslieť na to, že toto celé musí nejako prejsť, a robiť si svoju hudbu, obklopovať sa dobrou bublinou a to je asi aj recept prežitia tohto obdobia.

Nie každý si môže povedať, že hral na Pohode so zlomenými rebrami. Čo pre teba v živote znamená hudba?

Hudba je jeden z najväčších koníčkov, aké človek vôbec môže mať - tým, že žije v nejakej kapele, čase a priestore. Získal som veľa kamarátov, postretával veľa zaujímavých ľudí. U nás to nie je nejaký zásadný biznis, takže tie kamarátstva sú naozajstné - žiadne falošné a biznisové.

Máte za sebou turné po menších slovenských mestách s akustickým setom. Ako vznikol tento nápad?

Má to niekoľko rovín. Produkcia koncertu je drahá - nevieme ho urobiť v klube pod 200-300 ľudí tak, aby sme neboli v mínuse, lebo so sebou ťaháme svetlá, zvuk, okolo toho sú ľudia, ktorí potrebujú niekde prespať. Okrem toho sme chceli tie pesničky urobiť inak, lebo keď ich hráš 20 rokov rovnako, tak ti začnú liezť na nervy a potrebuješ novú verziu, aby ťa to bavilo.

Zároveň sme chceli ísť podporiť kluby v menších mestách, lebo robiť kultúru v Revúcej asi nie je úplne najjednoduchšia záležitosť. Možno si viac ľudí povie, že okej, hrala tam väčšia kapela, páčil sa nám priestor, robia tam nejaké kultúrne veci, tak ich budeme podporovať. No a okrem toho mám veľmi rád priestory, kde mám ľudí natlačených na ksichte, vidím im do tváre, ako si spievajú pesničky, takže pre mňa je to super.

Nechcem jatriť rany, ale v priebehu troch rokov si prišiel o mamu, otca aj brata. Čo ti pomohlo neuzavrieť sa do seba a prekonať toto obdobie?

Ja som mal vždy to, že keď som sám so sebou, tak som introvert, a keď sa treba predvádzať, tak som extrovert. Na tomto sa v zásade nič nezmenilo - keď je koncert, tak sa treba vyblázniť a popredvádzať, doma si môžem trúchliť, koľko chcem.

Pamätáš si všetky texty, alebo si ich občas musíš pripomínať?

Drvivú väčšinu si pamätám, ale občas mám nejaké dva napísané na zemi. Väčšina spevákov si pomáha čítačkou, lebo keď si dlhé roky v kapele, tak máš veľa pesničiek a nie je šanca si to zapamätať. Najväčší problém paradoxne skôr robia novšie texty. Tie staré už vieš od predu-od zadu - to už je taký folder v hlave, že otvoríš, naskočí ti prvé slovo a ideš.

Niekedy to vypadne, ale musím si zaklopať, že drvivú väčšinu si pamätám, ešte mi pamäť slúži. A keď už sa to stane, tak buď napovie spoluhráč, alebo vynecháš slohu a pôjdeš na refrén. A ďalšia výhoda starších skupín je, že ľudia si zvyknú spievať s tebou, takže si ich zaspievajú aj sami. (smiech)

Na novom turné sa stalo, že ľudia si spievali nové pesničky hneď s vami.

Výhoda dnešného internetu je, že to máš hneď. Kedysi sme to robili tak, že na jar sme vydali album a na koncertnú šnúru sme išli až na jeseň, keď si to ľudia napočúvali.

Teraz sa posledný album vydal na konci februára, po mesiaci a pol už ľudia texty vedeli a na krste si najmenej polka sály spievala, čo je úžasné. Pokrok technológií nezastavíš a všetko ide rýchlejšie. Skvelé je, že sa to tým pádom ľuďom páči, keď sa to hneď naučili a napočúvali - a to je najdôležitejšie. Bez toho by to nešlo.

Ako to teraz je z ekonomického hľadiska? Lebo CD-čka sú dnes na ústupe a keď Spotify zverejňuje sumy, ktoré idú interpretom, tak to nie je moc ružové.

Nikdy sme sa netajili, že z toho nežijeme, ale vždycky to chceme mať dobre. Trebárs vydanie tohto posledného albumu, ak počítam aj klipy, stálo cez 60-tisíc eur a to sa nikdy nevráti.

Jedine na koncertoch to môžeš za nejaký čas dohnať. My máme nejakú relatívnu povesť koncertnej kapely, takže si vieme za koncerty vypýtať a spraviť to naspäť, ale je to drahý koníček a vždy ideš do rizika.

Medzi poslednými albumami bola šesťročná medzera. Stane sa to štandardom?

Nás nič nenaháňa. Keď budú nové pesničky, tak budú, možno to bude o 10 rokov a možno budúci. Je to len o materiáli a chuti niečo vyrábať. Teraz ideme na chatu, vyrobíme dve pesničky, ktoré budú na jeseň a povieme si okej, toto je smerovanie nového albumu, môžeme ísť budúce leto na chalupu, urobíme ďalších päť pesničiek a na jeseň 2026 tu máme nový album.

Ale rovnako sa môže stať, že to nebude až také dobré a bude to trvať opäť šesť alebo osem rokov. Nie sme v tomto striktní, lebo kedysi sme mali, že každé tri roky nový album, ale netreba to takto riešiť. Keď to má byť, tak to bude. Je fajn mať nejaký termín pre seba, lebo ty chceš donekonečna meniť tie pesničky. Málokedy si spokojný s výslednou vecou, koľkokrát aj keď sa odovzdá master, tak si povieme, že toto sme ešte mohli urobiť inak, ale v nejakom bode sa to musí utnúť.

Vy ste niektoré pesničky na koncertoch ale už prekopali.

Tak samozrejme ťa to nebaví hrať donekonečna, takže niektoré majú aj 12.-15. verziu, lebo niekedy ten riff je dobrý, ale basáka nebaví hrať to dokolečka, bubeník si tam môže vložiť nejaký iný rytmus, klávesový zvuk už je zastaralý, tak dáme iný zvuk …

Máš rád všetky skladby, ktoré hráte, alebo by si niektoré najradšej na koncertoch vynechal?

Niektoré komplet neznášam. Ale to máme všetci. Niekto príde a povie, že toto už nehrajme, lebo mi to lezie na nervy. Ale máme to demokratické, niekto viac zatlačí, že hrajme túto pesničku, túto nehrajme. Je to normálna vec.

Máte nejakú skladbu, ktorá nebaví ani jedného z vás, ale ľudia chcú, aby zaznela?

Keď ťa stretnem, určite. Tú nehráme. Teda občas dáme refrén v akustickej verzii, ale podoba pesničky z roku 2004 sa nám nepáči. A to je jeden z našich najväčších hitov.

Ako sme mohli vidieť v klipe ku skladbe Čas, pracuješ v rodinnej firme, ktorá sa zaoberá dovozom a predajom sadeníc a substrátov. Vieš si predstaviť, že by ťa živila už iba hudba?

Dlhodobo to v skupine prednavrhujem, ale každý má svoju zavedenú vec, ktorú robia, už sú tam aj deti. Stále to bolo o tom, že máš svoju robotu, tak nemôžeš myslieť na to, že čo to spôsobí, keď by hudba bola hlavný príjem. Zároveň keď ťa to živí, tak musíš myslieť na to, že to treba robiť tak, aby sa to ľuďom páčilo. Aj tak si ale myslím, že by sme to vedeli urobiť.

A keby sa to otočilo a mala by ťa živiť iba firma?

To si neviem veľmi predstaviť. Myslím si, že v nejakej podobe sa kapele budeme venovať, až kým sa budeme vládať vytrepať nejako na pódium. (smiech). Vidím aj rôzne príklady, keď som videl Paľa Hammela na Anděloch, aj na koncerte pred rokom - má 76 a je úžasné, že vie takto fungovať. To isté The Rolling Stones.

Ako sa pozeráš na budúcnosť kapely? Ak sa bude dať, bude Para na pódiách oslavovať aj 50-tku či 60-tku, alebo to skôr vidíš na jednu veľkú záverečnú šou, po ktorej pôjde každý vlastnou cestou?

Myslím, že to budeme ťahať, pokým sa bude dať. Ono samozrejme záleží, koľko sa dožijeme (smiech). Je to pre nás veľká zábava, koníček, baví nás vyrábať nové veci, robiť šouky pre ľudí a cítiť tú medziľudskú energiu. Budeme to ťahať, kým z nás nezostane iba para.